V druhej polovici mája (16. – 28.) sa uskutočnil 13. ročník decentralizovaného intermediálneho festivalu Multiplace, ktorý je každoročným vyvrcholením aktivít siete nadšencov a organizácií, venujúcich sa „interakcii médií a technológií s umením, kultúrou a spoločnosťou“.

Okrem Slovenska sa podujatia v rámci festivalu konali aj v ďalších európskych krajinách (Belgicko, Česká republika, Poľsko). Multiplace u nás prichýlili miesta alternatívnej kultúry v Bratislave (a4, Foajé), Topoľčanoch (Nástupište 1-12), Trenčíne (Coffee Sheep), Žiline (Plusmínusnula, Stanica Žilina-Záriečie), Košiciach (Tabačka Kulturfabrik). Jednou z nosných tém bolo vzdelávanie v oblasti mediálneho umenia a do programu bolo zaradené aj stretnutie učiteľov a priateľov nových médií Multiplace Fx na Stanici Žilina-Záriečie. Tradičnou súčasťou festivalu boli koncerty, jeden z nich s príznačným názvom MULTIPLES sa uskutočnil v priestoroch a4 v Bratislave a line-up bol naozaj pestrý. Podtitul „zádušná omša za digitálnu revolúciu“ (alebo „festival for digital survivors“) a zoznam účinkujúcich zaručovali rôznorodosť pri zachovaní spoločných prvkov. V sále a4 na začiatku prekvapilo neprístupné hľadisko a obecenstvo tak muselo celý večer prestáť alebo presedieť na zemi. Viem si predstaviť, že to mnohých naopak potešilo, pretože takto aj tí najostýchavejší mohli zažiť prvú líniu a vychutnať si koncert priamo z „pódia“. V atmosfére blízkeho stretnutia tak začal svoj set slovenský „elektronikár“ Vrtačky po desáté hodině, čo je experimentálny projekt s estetikou noise artu programátora a hudobníka Ľubomíra „DRAKH“ Panáka, DJ-a a autora remixov. Jeho nástrojmi boli notebook a tablet, čo je dnes stále častejšia kombinácia.

Svoje vystúpenie odohral v atmosfére farebného svetla, tieňa, šumu a rezonancií s takmer meditatívnym nástupom. To však netrvalo dlho a priestor sa oblúkom dostal do subbasového tranzu, z ktorého výrazne vystupovali zavýjajúce delfíny a vokál opernej divy, ktorej sa dostalo mikro-sóla v rámci vriacej masy, obsahujúcej zmes samplov a zvukovej syntézy. Vrtačky vyprevadil úsek zo skladby Po schodoch od Richarda Müllera a slová „ešteže sa po tme nebojím“ uzavreli úvod večera. Ani my sme sa po tme nebáli, preto sme si mohli v pokoji dopriať set nasledujúceho medzinárodného zoskupenia Inconsolable Ghost, ktoré prinieslo ochutnávku „haunted cinema 21. storočia“, audiovizuálneho performance s dávkou pomyselného špiritizmu. Hlavnými „hráčmi“ projektu sú pozaunista Hillary Jeffery a audiovizuálny umelec Gideon Kiers, zvyšnými členmi kvarteta v rámci večera boli experimentálny filmár Makino Takashi, ktorý sa staral o projekciu, a slovenský basgitarista Marcel Durák. Umelci sa mali počas setu stať „médiami“ prenosu „tajných správ z inej dimenzie“. Či mali dobré pripojenie, to neviem, ale ich audiovizuálny set bol pôsobivý. Na pozadí elektronických plôch a ostinátnej basovej linky vytváral atmosféru Jefferyho trombón, vkusne smerovaný cez krabičkový delay. Aj bez sugestívneho názvu by som si vedel predstaviť šepot duchov v „haunted cinema“. Napriek celkovému posadeniu setu do „odstrašujúceho duchovna“ mali vyše polhodinu sa opakujúce ostinátne pasáže spolu s éterickými vrstvami až (nečakane) upokojujúci efekt, ktorý by som prirovnal k stavu po Holosync meditácii.

Možno mali prísť v programe na rad ako poslední (ako náplasť na rany), to by ale na druhej strane nemuselo byť „dôstojným“ zakončením show, ktorú prišiel v rámci tretieho setu večera rozprúdiť japonský noiser KK Null (vlastným menom Kazuyuki Kishino), jeden z popredných umelcov japonskej scény noise music a od roku 1987 gitarista a spevák progressive-hardcore tria Zeni Geva. Do svojej diskografie zaraďuje vyše 100 albumov, ktoré mapujú jeho už takmer 30-ročné pôsobenie na scéne. Svoju kariéru odštartoval v 80. rokoch gitarovými improvizáciami po kluboch v Tokiu. Po 20 rokoch začal smerovať viac k elektronickej hudbe, na koncertoch používal svoj vlastný nástroj „nullsonic“ (kombinácia gitary a efektov, kde sú efekty súčasťou nástroja a nesú rovnakú dôležitosť – inšpirácia Robertom Frippom a jeho „Frippetronics“), neskôr však začal tvoriť zvuky už iba prostredníctvom efektov, až prešiel k čistej elektronike. Odvtedy kontinuálne objavuje teritórium elektronickej hudby, „nárazy hluku“, štruktúrovaný elektro-akustický ambient, prácu s rytmom, zvukové skulptúry a „kozmický“ noise. Jeho live set je spolovice improvizáciou, väčšinu zvukov si pripraví vopred v štúdiu. V tento večer vystúpil v duu spolu s maďarským experimentálnym bubeníkom a sympatizantom junk artu Balázsom Pándim. Pándi sa v Bratislave neobjavil po prvýkrát a podobne ako KK Null aj on má na konte spoluprácu s japonským noiserom Merzbowom.

Dokopy vytvorili dokonalú popravčiu čatu pozostalého pokoja a ich apokalyptický set vysušil aj tie najcitlivejšie oči. Slová môjho kolegu „takto asi riadil admirál Yamamoto útok na Pearl Harbor“ dokonale vystihli dojem z tohto setu. KK Null ma decibelovo zmazal na nulu a od publika si obaja umelci vyslúžili potlesk. Tento fakt zobral ako hodenú rukavicu headliner večera Mark Fell a intenzitu ešte nadstavil. Preslávil sa ako člen sheffieldského dua SND (spolu s Matom Steelom), ktoré na scéne debutovalo koncom 90. rokov a ich tvorba bola označená nálepkou „glitch“. Fell sa angažuje na poli audiovizuálneho umenia a je tiež známy ako tvorca inštalácií a grafický dizajnér. Nemá hudobné vzdelanie, ale nepovažuje sa ani za programátora (aj keď vo svojej tvorbe do značnej miery používa Max/MSP). Zameriava sa na úplnú absenciu čohokoľvek povzbudzujúceho či energického, nechce tvoriť hudbu prvoplánovo len preto, aby sa ľuďom páčila, zaujímajú ho zvuk a farba, ich vzájomná estetická korelácia a samozrejme rytmus. V jeho tvorbe nenájdete basovú linku, sám hovorí, že ju ani nevie robiť. Nech je to akokoľvek, jeho vystúpenie bolo klincom na torte sobotňajšej noci. „V kotli“ zostali naozaj len tí skalní, ktorí ignorovali nočné spoje a nechali sa postupne „dekonštruovať“ sónickým baranidlom Marka Fella. Ten sa prejavil ako slušný sólista na basovom bubne, miestami by mu závidel aj ten najzarytejší metalový bubeník. Do basového zemetrasenia prenikali zvuky hracích konzol 90. rokov, ktoré prichádzali a zanikali ako záblesky farebného svetla, vizuálne dotvárajúce okolitú atmosféru neskorej noci. Celý set sa niesol v tendenciách jeho poslednej tvorby, na čistej syntéze zvuku a farbách vo forme svetla. Priestor som opúšťal niečo po polnoci za nadšeného potlesku publika, čo asi svedčilo o tom, že organizátori zase nesklamali a podarilo sa im vytvoriť dramaturgicky zaujímavý festivalový večer.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x