Marec bol v Štátnej filharmónii Košice mesiacom detských a mládežníckych koncertov. Hoci nie je úplne bežné recenzovať výchovné koncerty súčasne s tými abonentnými, tentokrát urobím výnimku. Z dvoch dôvodov. Po prvé, posledný marcový týždeň (27. 3.) bol projekt výchovného koncertu Tancujte s filharmóniou v ŠfK jediným hudobným podujatím. Druhým dôvodom sú širšie úvahy, ku ktorým ma návšteva tohto podujatia podnietila.
Kto sa domnieval, že sa pod názvom „Tancujte s filharmóniou“ skrýva akási bláznivá diskotéka, mýlil sa. Autor scenára a moderátor v jednej osobe, Ivan Šiller, pripravil pre školopovinnú mládež po formálnej stránke tradičný výchovný koncert s minimálnym zapojením publika. Sprievodného textu sa návštevník nedočkal. Zo šiestich plánovaných koncertov sa napokon uskutočnili tri – bol som prítomný hneď na prvom, vo štvrtok ráno o pol deviatej. Prekvapilo ma pestré vekové zloženie poslucháčov: prevažovali síce stredoškoláci rôznych ročníkov, ale zazrel som aj deti v mladšom školskom veku. Čo teda čakalo na prítomných adolescentov a žiakov? Šokujúci začiatok: ticho. Aj ticho patrí k hudbe, je dokonca jej rovnocennou súčasťou, ako sme sa dozvedeli od Ivana Šillera. Ba čo viac – každý šum, každý zvuk vrátane pulzov ľudského organizmu sa môže stať hudbou! Na pódiu sa objavil duch Johna Cagea a vzápätí Johanna Sebastiana Bacha (úryvky zo Suity D dur), na hudbu lipského majstra najprv dobovo, potom moderne tancovala Petra Fornayová, pričom, žiaľ, treba spomenúť aj banálny fakt, že na balkóne z Fornayovej zaujímavých kreácií nebolo skoro nič vidieť. (Jednoduché riešenie pre takýto prípad: sústrediť publikum na prízemí.) Prítomný DJ predviedol aj potenciál najnovšieho softvéru za účelom rytmickej, tempovej a farebnej deformácie Bachovej suity. Ďalej sme si vypočuli úryvky z Bachovho Koncertu d mol, z Bartókových Rumunských či Bulharských tancov a napokon skvosty minimalizmu od Steva Reicha cez Martina Burlasa (Záznam siedmeho dňa, jedno z najhrávanejších diel povojnovej slovenskej hudby) a La Monteho Younga (trocha „arytmie“) až po Terryho Rileyho (vybrané patterny zo skladby In C). V Reichovej ukážke sa konečne pridali aj odvážlivci z publika, veď aj tri tóny o dvoch rytmických hodnotách sú hudbou. Rileyho jednoduché, ale o to hlučnejšie, rytmicky útočnejšie a dotieravejšie zvukové vrstvy inšpirovali napokon Fornayovú k niekoľkým ľahko variabilným – hoci určite fyzicky vyčerpávajúcim – gymnastickým cvičeniam.
Vzhľadom na to, že išlo o výchovný koncert, je legitímnou otázkou, či predstavujú Terry Riley, Martin Burlas a John Cage hodnoty, ktorými je vhodné začať objavovanie artificiálnej hudby. Snaha podať mladým ľuďom informáciu o 4’33” je síce chvályhodná, nie je však o to scestnejšie postaviť spomenutých autorov na jednu úroveň s Bachom a Bartókom? Napriek zaiste dobrému úmyslu Ivana Šillera a Mariána Lejavu, ktorý dirigoval ŠfK, mohol tento výchovný projekt študujúcim adolescentom asi ťažko priniesť skutočné potešenie, zušľachtenie či poučenie – naopak, vzniká ďalšia legitímna otázka, či (samozrejme nechcene) nenadbiehal nenáročnému nevkusu. Prítomnej mládeže sa mohol zmocniť pocit celkovej márnosti, keď ešte ani výchovné koncerty im nevytvárajú jasnú kultúrnu opozíciu voči tomu, s čím sú v každodennej, tvrdej komerčnej realite konfrontovaní.
Priaznivci klasickej hudby v Košiciach sa pred dvojtýždňovou veľkonočnou prestávkou ešte raz „regulérne“ zišli v Dome umenia 3. 4. na koncerte A cyklu s názvom Príbehy v hudbe. Úvod priniesol málo hrávanú predohru z Griegovej scénickej hudby Peer Gynt. Príliš dlho sme si príbeh severského hrdinu nevychutnávali, ale aj tento krátky záblesk chutil výborne. Šéfdirigent Zbyněk Müller v ňom efektne upozornil na kvality orchestra Štátnej filharmónie. Druhý príbeh nemal mimohudobné súvislosti, ale prostredníctvom Klavírneho koncertu č. 2 g mol op. 16 Sergeja Prokofieva odkázal na históriu úspechu jedného mladého klaviristu menom Jakub Čižmarovič. Ani nie tridsaťročný umelec žije v Kolíne nad Rýnom a študuje postgraduálne na Mozarteu v Salzburgu. Hoci meno Čižmarovič je zatiaľ u nás známejšie vďaka umelcovmu otcovi Jurajovi, výkon syna dáva dobrý dôvod sa domnievať, že tomu tak dlho nebude. Druhý Prokofievov koncert vznikol ešte pred Októbrovou revolúciou (premiéra 1913), preto v ňom niet ani stopy po neskoršej hudobnoštýlovej autocenzúre, estetických či technických kompromisoch. V praxi to znamená extrémne nároky na virtuozitu, pamäť a intelektuálno-poetické pretlmočenie. Jakubova hra bola pre poslucháča hotovým fyzickým otrasom, plným nekonečnej energie a nezmieriteľných kontrastov; mystické napätie a zdržanlivý lyrický „závoj“ patričných úsekov sa striedali s bravúrnym furiosom a perfektne vygradovanými vrcholmi. Klavirista však disponuje aj znamenitou tónovou kultúrou, ktorá v spojení s veľkou dynamickou expresivitou dodala jeho spontánne rozorvanej hre punc charakteristickej ušľachtilosti. Spolupráca s orchestrom prebiehala v optimálnych medziach a bez rušivých momentov (treba poznamenať, že Müller je naozaj citlivým orchestrálnym „korepetítorom“ hosťujúcich sólistov).
Orchester ŠfK preukázal svoj nezanedbateľný potenciál aj v ďalšej Prokofievovej skladbe, Suite č. 2 z baletu Rómeo a Júlia. Zaujímavosťou je, že premiéra údajne „netancovateľného“ baletu sa uskutočnila v roku 1938 v Brne. Začiatok časti Montekovci a Kapuletovci je učebnicovým príkladom postupného zahusťovania orchestrálnej faktúry a jej náhleho zriedenia; pri tejto a ďalších inštrumentačných a melodických lahôdkach duše hudobných labužníkov vďačne pookriali... Müllerovou silnou stránkou je burcovanie vo vášnivých polohách, ale výborne zneli aj nežne melancholické či roztopašné pasáže (Tanec antilských dievčat, Júlia-dievčatko). Epicky nosnejšie časti pôsobili naopak trocha staticky (Rómeo a Júlia pred rozlúčkou, Rómeo pri hrobe Júlie), s istým, možno zámerným citovým odstupom. Aby sme z toľkej tragiky na prahu jari hádam nezosmutneli...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.