„Warm up párty“ v stredu pred Nextom znamenala pätnásťkrát pätnásťminútový set od predstaviteľov slovenského undergroundu. Zahrali si EGA, rbnx, urbanfailure, 900piesek či Mrkva. Všetci sa potom stali aj krstnými otcami výberu Short Cirquit 2, ktorého cieľom je podľa zostavovateľov kompilácie Mira Tótha a Petra Zagara predstaviť niektoré mená tejto scény.
Katarzia alebo znecitlivenie?
Britský umelec Ryan Jordan má na svojej webstránke práve prívlastok audiovizuálna katarzia, ale dá sa pri štyridsiatich minútach silného stroboskopického svetla oddýchnuť, vyčistiť a pookriať ?
Hneď prvý koncert Nextu bol vizuálne najzapamätateľnejší. Pred vstupom do sály organizátori varovali pred intenzívnou svetelnou hrou riskantnou nielen pre epileptikov. Skutočne stačilo sedieť oproti zdroju svetla päť minút a divák musel klopiť zrak alebo skláňať hlavu pred nemilosrdným čiernobielym blikaním. Ak si pustíte záznam Jordanovho setu na internete, znie to ako príjemné, riadené vybuchovanie pukancov, zážitok naživo bol však oveľa intenzívnejší a naturalistickejší. Od pomalšieho tempa hudba narastala k závratnej rýchlosti, svetlo samozrejme sprevádzalo meniaci sa rytmus, pričom táto Jordanova obľúbená hra sa pribežne počas vystúpenia obmieňala.
Farebná robotika
Didi Kern a Philipp Quehenberger pôsobili v ten večer na publikum o čosi interaktívnejšie. Sebavedome sa na malom pódiu ujali ráznych bicích a atmosférických klávesov, aby počas celého vystúpenia konštantne udržiavali dusný, chaotický a najmä umelý robotický tón.
Napriek živým nástrojom sa dá vystúpenie označiť za elektroniku sprítomňujúcu 80. roky západného bloku so všetkými syntetizátormi, klubovým nepokojom a farebnými svetlami. Energiu koncertu dodávali najmä Kernove bicie. Ten ich nešetril, ani keď mu z nich začali odpadávať činely. Quehenberger tajomne vyludzoval z klávesov tóny pripomínajúce komunikačné signály rôznych výšok a farieb.
Do záhrady s detektorom kovov
Ak zvyknete kľačmo pracovať nad hriadkou rajčín so starým rádiom pri kolenách, nepotrebujete zažiť dvojicu Nórov, ktorá v činnosti v záhrade objavila inšpiráciu pre vlastnú skladbu. Ak radšej takto pracujúcich ľudí sledujete alebo počúvate, potom si vychutnáte aj koncert Lesseho Marhauga s Majou Ratkje.
On je tvorcom noisových a minimalistických produkcií a venuje sa tiež dizajnu, ona je profesionálnou skladateľkou a okrem tvorby odvážnych kompozícií vystupuje na festivaloch zameraných od jazzu po experimentálnu hudbu.
Maja pri vystupovaní využíva hračkársky megafón, zvončeky, píšťalky, no najmä svoj hlas. Chvíľu šepoce, kvíli, potom rytmicky štikúta a na záver donúti publikum počúvať svoj spev, ktorý razom z hudby urobí elektronickú áriu. Z hrdla drobnej a exotickej severanky vyznieva fanaticky, hystericky, miestami zvrátene, ale zároveň chorálovo. K pokojnému uspávajúcemu výstupu to však malo ďaleko; dvojica predviedla duel zvukov vychádzajúcich z gramofónu, mixážneho pultu, klávesov a ďalších „komplicov“ na pódiu, ktoré hudobníci nenechali oddýchnuť, ale riadne ho svojimi nástrojmi prekyprili.
Severský temperament
„Aj tento rok hrám na Nexte,“ mohol saxofonista Mats Gustafsson smelo modifikovať festivalový slogan („Tento rok nehrám na Nexte“). V roku 2010 prišiel s projektom The Thing, tentokrát v rámci Tarfala Tria po boku kolegov Barryho Guya (kontrabas) a Raymonda Strida (bicie).
Každý z hudobníkov svoj nástroj bez okolkov vrhol do ohnivého, jazzovo zafarbeného prúdu. Bez mihnutia oka sa z tichej sály stalo peklo, hudobná vrava troch entít. Po rytmickej spúšti sa zrazu Strid začal zaoberať zvukovými variáciami činelov. Na chvíľu nastal poriadok, paličky mierne narážali na kovové taniere, struny kontrabasu sa občas jemne pohli pod prstami a prúd vzduchu, ktorý rozozvučal inokedy ukričaný saxofón, sa zosúladili do nečakane príjemne znejúceho jazzu.
Väčšia časť vystúpenia sa však niesla v živelnejšom a hlasnejšom duchu. Výrazom sa hudobníci navzájom líšili. Flegmatický obor Raymond hru prežíval rovnako pri pokojnejších i dramatickejších pasážach, Mats vkladal všetku energiu do saxofónu a najviac horúčavy sálalo z Barryho a jeho kontrabasu, ktorý si musel vytrpieť ešte viac ako hudobníkove vankúšiky na prstoch.
Princ na vlnách syntetiky
Lukasz Szalankiewicz vystúpil ako prvý interpret v piatkový večer a tiež v rámci medzinárodného projektu Sound Exchange Day, ktorý predstavuje a spája alternatívnu hudobnú Európu.
Poľského umelca, ktorý okrem hudby mapuje aj sféry histórie či zvukového dizajnu, môžete poznať aj pod pseudonymom Zenial. Vystúpil ako interpret skladby Bogusława Schaeffera Synthistory z roku 1973, ktorá je výnimočná tým, že vznikla na masívnom EMS syntetizátore vyrobenom vo veľmi nízkom náklade v pivnici londýnskeho predmestia.
Po tomto krátkom entrée hudobník nadviazal vlastným predvedením skladby s príznačným názvom Signalhistory a následne Walkmans. Lukasz využíval na vytvorenie zvukov napríklad starý walkman či mobilný telefón a ako zdroj signálu magnetické pole. Týmto spôsobom sa mu podarilo vytvoriť atmosféru temnoty a chaosu, ktorými sa zavŕtal do myslí poslucháčov.
Zvukové premeny
Medzinárodný projekt slúžiaci na výmenu skúseností medzi hudobníkmi rôznych európskych krajín pokračoval príchodom početného Ensemble Mi-65. Dirigent a deväť hudobníkov malo na programe Transmusic (Variations), sériu grafických partitúr Milana Adamčiaka.
Autorovým najvýraznejším znakom je prepojenie obrazu a zvuku a táto myšlienka sa nesie celou jeho tvorbou. Ensemble Mi-65 v ten večer stvárnil meniacu sa štruktúru hudobným dejom pripomínajúcim letné hrmenie. Spočiatku dominovala v bicích jemnosť kropenia, ktorá sa za pochodu menila na intenzívnu búrku, strhujúcu a ničiacu. Krátko nato sa hudba opäť rozjasnila, no vysoké tóny vibrafónu stále udržiavali vo vzduchu dramatickosť a nepokoj. Melódia bola však onedlho opäť vo víre tornáda, gitary, saxofón a violončelo sa prehlušovali a chceli sa vydrať von z nekonečného kolotoča tónov. Keď sa k orchestru pridala trúbka, zrazu sa priestor zmenil na farebné a žiarivé šapito cirkusu.
Na záver sa prišiel pokloniť aj skladateľ a krátky prejav zakončil slovami, ktoré opäť svedčili o jeho vzťahu k hrám, tentoraz s ľuďmi: „Ďakujem vám a zabudnite na mňa.“
Komponovaná improvizácia
Sound Exchange Day spojil s Nextom i samostatný projekt Poliaka Piotra Kureka a Litovčana Arturasa Bumšteinasa.
Hoci nie sú krajania, obaja sa momentálne zdržiavajú vo Varšave, intenzívne sa venujú aj divadelnej hudbe a sú rovnako silne ovplyvnení klasickou skladbou, čo cítiť nielen v trackoch zverejnených na internete, ale tiež naživo. Ich improvizácia začala jedným tónom, ktorý sa ako niť tiahol celou „skladbou“. Najprv náladovo navádzal na klasiku, kde sa dvojica cíti ako doma, neskôr prekvapivo proces mutoval do bzukotu a chrapčania, ktoré napokon ustali a prenechali opäť priestor pôvodnej línii.
V zahalení zvukovej grafiky
Tma, modrý neónový kruh, živý a meniaci sa ako améba. Minimalistické ťukanie, ktoré animácii udávalo rytmus.
Berlínsky umelec Frank Bretschneider zvykne svoje sety nabiť energiou, prekvapeniami a nápadmi vhodnými aj do klubov. Na Nexte ale predviedol oveľa pokojnejšiu polohu s overenými zvukmi a postupmi, ktoré dávkoval miernejšie a opatrnejšie.
Skladby tiež nazýva doslovnými a názornými pomenovaniami: Kliky a strihy, Polylóg, Spomienka alebo Komorný jazz. Zvyknutý na kluby a tancujúci dav, Bretschneider na Slovensko nepriniesol svoju šou. Bol to skôr magický nočný výstup na vrchol piatkového dňa Nextu.
Obsiahla normostrana
Posledný večer začal reprezentatívne v každom smere. Medzinárodné zoskupenie, pestrá varieta nástrojov, odlišné zázemie a čistokrvný noise.
Ryu Hankil pochádza z Kórey, na začiatku hudobného vývoja sa pohyboval na scéne indie a dnes je jeho značkou hranie na písacom stroji. Petr Vrba je zvukovým majstrom českého Radia 1 a zakladateľom niekoľkých projektov siahajúcich od improvizácie po experimentátorskú tvorbu. Ryu si zjavne neláme hlavu nad tým, či klavír je, alebo nie je bicí nástroj, rád totiž vyklopkáva na spomínanom písacom stroji. Či ho na hudobnú cestu priviedla neúspešná spisovateľská kariéra, nevedno, je však známy tým, že na „výrobu“ hudby využíva rôzne hračky – jeho bubny a činely boli zvukovo „spevnené“ kovovými súčiastkami. Ani Petr Vrba sa v nápaditosti nenechal zahanbiť, keď z trúbky naplnenej vodou vydával kloktavé zvuky. Jej hlboké tóny boli o čosi znesiteľnejšie ako výšky, pri ktorých ste skutočne váhali, či to vaše uši vydržia až do konca. Takýto moment je charakteristický aj pre Rya – aspoň na chvíľu sa dostať do kvílivého euforického vytrženia...
„Shut up and sit! I am a composer tonight!”
Toto boli slová hudobníka po otázke z publika, či sa z miestnosti môžu vynášať rádiá, ktoré nechal kolovať.
Janek Schaefer študoval architektúru, a práve to ho viedlo k priestorovému vnímaniu hudby. Na začiatku kariéry vyskúšal svoj prvý experiment, keď na poštu zaniesol zásielku so zapnutým diktafónom, a ten sledoval cestu balíka.
Skladbu o fénixovi vytvoril po narodení svojho syna. Pri rozdávaní rádií Schaefer upozornil, aby s nimi poslucháči nemanipulovali, cieľom bolo cítiť vibrácie. Šum, zvuk chrčiacej platne a úryvky vysielania so spevom fénixa či efekt potrubia, cez ktoré počuť hudbu z ulice; zdroj zvuku ozývajúci sa z opačnej strany ostrova; prerušovaný rozhlasový príjem s vypadávajúcim signálom... – v takýchto tlmených ozvenách sa nieslo vystúpenie Phoenix & Phaedra Holding Patterns.
Európsky noise jazz
Aký pestrý môže byť produkt zostavený z troch ingrediencií? Jednou je noise rock, v druhej nájdete improvizovaný jazz a na záver do tejto živej zmesi doplníte kúsok temnoty.
Nór Paal Nilssen-Love doslova vyrastal v jazz klube, ktorý viedli jeho rodičia, a už vo svojej dvadsiatke bol v rodnej krajine známym hudobníkom. Do vystúpenia vniesol spontánnosť, neporiadok a jeho šelestivý podklad bol živnou pôdou pre kolegov s výrazovejšími a prezentácie schopnejšími nástrojmi. Talian Massimo Pupillo predvádzal na basgitare skutočný „nárez“, keď po jej strunách prechádzal skalpelom. Lasse Marhaug hral podľa potreby na oboch stranách mixpultu, aby vzápätí dočiahol na platňu, ktorú potom nechal nemilosrdne polámať a kúsky lietať vzduchom. Jeho šou bola plná akcie, no zároveň bez náznaku agresie (napriek spomenutému osudu niektorých kúskov z jeho osobnej diskografie).
Večerný príbeh
Zámernej mystifikácii interpretov Roll the Dice pomohol aj farebne osvetlený dym ako nepriehľadná clona medzi nimi a publikom, ktorá rozdeľovala jasné divácke osadenstvo v realite a magickú sféru na pódiu.
Chlad, sever, noc, zima a bielosť snehu. To všetko evokovali pomalé plochy, ktoré sa šírili priestorom a padali pomedzi divákov ako hmlový opar. Vystúpenie plynulo ako príbeh bez deja, ponúkalo priestor na abstrakcie, opakovanie motívov sa nenápadne menilo, o čo sa v značnej miere zaslúžila aj profesia Malcolma Pardona, ktorý sa venuje filmovej hudbe. Stačilo počúvať a nechať predstavivosť vytvárať obrazy zodpovedajúce tejto mrazivej retro elektronike.
Inšpirujúce bolo každé vystúpenie na Nexte. Festival si zakladá na tom, že je síce často zaujímavé sledovať unikátne hudobné postupy alebo nástroje, ale rovnako hodnotne si predstavenie vychutnáte aj potme z posledného radu. Vždy pritom platí, že tak, ako subjektívne vnímajú hudbu jej tvorcovia, tak si aj každý z návštevníkov reinterpretuje vypočuté a pretaví do svojho vlastného zážitku.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.