Prague Modern Ensemble, Ivan Šiller, Jonathan Powell
Šiller. Dvorana. Akustika. Prostredie. Jonathan Powell. Priestor. Hudba. Návštevnosť. VŠMU. Klaviristi. Prague Modern Ensemble. Toto by mohol byť „cloud tag” na predposledný koncert 9. ročníka festivalu hudby 20. a 21. storočia SPACE. Koncert sa konal v Dvorane, výstavnej koncertnej sále VŠMU, ktorá ešte zrejme (dúfam) nie je dokončená. Akustika bola na koncerte hlavným nepriateľom najmä Janáčka (Concertino pre klavír, dvoje huslí, violu, klarinet, lesný roh a fagot) a Xenakisa (Akea pre klavír a sláčikové kvarteto), ktorých diela v podaní skúseného Prague Modern Ensemble a klaviristu Ivana Šillera trpeli nezrozumiteľnosťou v stredných registroch. Bola to škoda, lebo hudobníci medzi sebou komunikovali výrazne a predviedli vysoký štandard. Šiller hral svoj part v Concertine „janáčkovsky melancholicky“, nástojčivo, bez akýchkoľvek zaváhaní. Dialógy s ostatnými nástrojmi boli artikulačne a frázovo zjednotené, z čoho vidieť, že dielo bolo naštudované s veľkou chuťou. Xenakisova skladba Akea bola zvukovo dosť zaujímavá, aj keď si viem predstaviť, že by mohla byť aj zaujímavejšia, v inom priestore... Ligetiho Sláčikové kvarteto č. 1 však akustika neohrozila vôbec, ba práve naopak, tá „vlhkosť“ zvukového rozptylu dodala kvartetu príjemnú sonórnosť. Musím povedať, že z prvej časti koncertu som si práve tento kus užil najviac.
Druhú polovicu koncertu obsadil anglický klavirista a skladateľ Jonathan Powell. Obsadil, rozdelil a panoval. Doslova. Klavírny recitál takejto obťažnosti u nás vidno veľmi zriedkavo. Istotne sú čitateľovi známe mená ako Brian Ferneyhough (počuli sme skladbu Lemma-Icon-Epigram z roku 1981), György Ligeti (klavírne Etudy č. 2, č. 5, č. 8 ) alebo Tristan Murail (zaznela La Mandragore z roku 1993). Okrem týchto opusov sme počuli Mazurku 2 (2003) Petra Grahama a Dos Zortzikos (2000) Gabriela Erkoreku. Powell hral s podobným prehľadom ako pred pár rokmi Roger Muraro (hral v Moyzesovej sále Messiaenov epos Vingt regards). Tvarovanie Ligetiho etúd bolo na naše stredoeurópske pomery trochu príliš „iné“, ale rovnako krásne, a šialene náročná záverečná Ferneyhoughova kompozícia zaznela pod Powellovými prstami tak vynikajúco, že som napokon odchádzal s pocitom celkom výnimočného podujatia. Myslím, že nepotešilo len mňa, ale aj ostatných asi 45 (!) prítomných. Áno. Bolo nás „až“ 45. Na koncerte, kde hral „titan“ (tak by ho isto nazval prof. Starosta), ktorého počuli od Moskvy po New York...
Fero Király
Veľvyslanci saxofónu
Súčasná hudba sa krúti v labyrinte. Vzniká nová a nová tvorba, ale jej poslucháči len veľmi pomaly dozrievajú (generačne, ale aj poznaním). Situácii často nepomáhajú ani študenti hudobného umenia, ktorí sami niekedy preferujú „klasiku v klasike“. Pritom súbor European Saxophone Ensemble je špičkovým interpretačným telesom zloženým z mladých hráčov, ktoré v sebe spája kultivovanosť európskej tradície, jej súčasnú avantgardnú podobu a afroamerické rytmy. V súbore hrá 12 hráčov z 12 európskych krajín. Mieša sa tu napríklad severská „chladnosť“ s južanským entuziazmom. ESE svojou myšlienkou a kvalitou presvedčil Európsku komisiu, aby mu v rámci programu Kultúra 2007–2013 udelila titul Európskeho kultúrneho veľvyslanca.
Súbor na koncerte 28. 11. predstavil päť skladieb od piatich rozličných skladateľov. Saxofonisti ukázali rôzne polohy prejavu. V prvých dvoch kompozíciách išli na doraz expresivity a predviedli menej tradičnú interpretačnú skúsenosť so saxofónom, využívajúc každý centimeter jeho tela. K tomu pridali aj zvláštne hry so vzduchom. Do hubice nefúkali akademicky, ale inak než radia pedagogické príručky. Vzdušné „periny“ do seba narážali a tóny kmitali so šramotmi.
Po skladbe simulujúcej zvuk elektronickej hudby (Sanne Van Hek: Paradoleia) a zádumčivom diele inšpirovanom estónskymi ľudovými baladami (Tõnu Kõrvits: Landscape) prešiel súbor do ľahšieho jazzu kombinovaného s hravosťou tanečných orchestrov (Gyula Fekete: Trains Scheduled). Maďarský hudobný duch sa nezaprel a hudobníkom táto zmena viditeľne vyhovovala.
V štvrtej skladbe večera nasledoval „vesmír“ improvizácie. V diele belgického autora Freda Van Hoveho mali hudobníci voľnejšiu – ale tým aj zodpovednejšiu – ruku, keď bola daná len línia motívov, s ktorými mohli voľne narábať. Dirigent a vedúci súboru Cezariusz Gadzina im nechal väčšiu slobodu, no hráči neutiekli k vodopádu tónov a stáli nohami na zemi, pričom sa navzájom sústredene počúvali. Ďalšia štruktúra skladby vrátila ich pohľad späť do partitúry, obdivuhodný bol najmä zmysel mladých hráčov pre čas a presné nástupy.
Posledná skladba (Massimo Botter: Summervictim on a Night Train) sa pohrala s obľúbenou tematikou vlaku a jeho putovaním. Kontúry a nuansy skladby naozaj predstavovali rozbiehajúci sa vlak, ale ďalšie momenty už mohli evokovať čokoľvek iné. Botter využil aj hru so vzduchom, ktorá imitovala silu parného stroja.
Tento večer sa prejavili mladosť, hravosť a radosť. Je obdivuhodné, aký dokáže byť European Saxophone Ensemble rôznorodý. Nekladie obmedzenia, dokáže prejsť zo súčasnej hudby k avantgarde a od nej k jazzu. Bol to výnimočný večer, aspoň pokiaľ ide o program; s návštevnosťou to bolo problematickejšie. Nebola asi náhoda, že poslucháčov bolo pomenej – v jesennom období je v Bratislave na „kilometer štvorcový“ priveľa kultúrnych akcií. Veď len v ten deň sa hrali koncerty aj na BHS. Je to škoda, lebo hudba, ktorá tu znela, by si zaslúžila svoje publikum. Veľmi dobre si viem predstaviť, že podobná dramaturgia by si našla miesto aj na festivale Pohoda a fungovalo by to.
Daniel Hevier ml.
Zaostrené na Cikkera
Turčianska galéria v Martine sa stala 19. 12. dejiskom posledného, tretieho koncertu 9. ročníka festivalu. Na programe bol sólový recitál klaviristky Jordany Palovičovej s výberom z tvorby minuloročného jubilanta Jána Cikkera. Zazneli kompozície zo skoršieho tvorivého obdobia, z čias štúdií na pražskom konzervatóriu, až po skladby datované do 50. a 60. rokov 20. storočia.
Dramaturgia koncertu bola vystavaná proporčne a vyrovnane, ťažiskové kompozície zazneli v kontraste s „ľahšími” kusmi. Kladne hodnotím snahu interpretky predstaviť jednotlivé skladby, čo poslucháčovi pomohlo zaradiť tieto diela do kontextu Cikkerovej tvorby a pochopiť dobové relácie a inšpirácie.
Na úvod zaznela Uspávanka (1942), ktorá napriek tomu, že vznikla v ťažkých časoch 2. svetovej vojny, pôsobí vzletne a optimisticky. Trojčasťová Sonatína op. 12 č. 1 (1933) bola prepracovaná z hľadiska výstavby celku, dynamiky aj frázovania. Nechýbala jej so správnou mierou poňatá hravosť, rozvážnosť, ale aj výrazné nasadenie, ktoré kompozíciu vhodne uzavrelo. Z cyklu Siedmich fúg pre klavír (1932) zazneli dvojhlasné fúgy č. 1. a 6. V každej z nich by sa dal nájsť určitý odkaz na Cikkerove vzory z minulých čias – v tomto prípade Scarlattiho a Brahmsa. Interpretácia oboch fúg bola poňatá so zmyslom pre kontrapunktické cítenie vkusným diferencovaním jednotlivých tematických nástupov. Brilantne prednesené Klavírne variácie op. 14 č. 1 (1935) predstavovali prvý vrchol koncertu. Sled témy a desiatich variácií bol kreovaný s mimoriadnym prehľadom a zanietenosťou.
Odľahčenie priniesla séria pätnástich miniatúrnych skladieb cyklu Čo mi deti rozprávali (Klavírne akvarely) z roku 1962, ktoré vyjadrovali hru rôznych nálad, výrazových polôh a pocitov. Záverom zazneli dve etudy z cyklu Tatranské potoky (Čo mi potok rozprával, Potok a búrka), ktoré boli tou správnou „bodkou” za výnimočným koncertom erudovanej umelkyne. Popri menších nedostatkoch (občasné problémy kladivkovej mechaniky tamojšieho nástroja a externý rušivý element dvoch zanietených fotografov) bol celkový dojem z koncertu veľmi pozitívny.
Juraj Beráts
Hudba z „vesmíru” doznela
Deviatym ročníkom sa končí snaha Ivana Šillera o spestrenie koncertnej ponuky na Slovensku. Na otázku prečo, odpovedá: „Mojím pôvodným zámerom bolo organizovať festival hlavne pre študentov a mladých ľudí, ktorí nemajú takmer nikde možnosť počuť hudbu 20. storočia. V našej krajine sú však najväčší ignoranti študenti. Žiaľ. Teraz chcem všetku svoju energiu sústrediť na zorganizovanie ISCM World New Music Days v roku 2013. Je to pre našu krajinu a pre nás všetkých veľmi dôležité, aby sa festival po 90 rokoch svojej existencie konečne uskutočnil aj na Slovensku. Preto končím s festivalmi Space aj Hammerklavier.“ Pri spätnom pohľade na ročníky festivalu si organizátor podľa vlastných slov najviac cení koncerty s holandskou speváčkou Gerrie de Vries (Ch. Ives – piesne) a Bartókove Kontrasty s Pedrom Guridim (klarinet) a Paulom Klinckom (husle).
Fero Király
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.