Rozpaky na úvod
Otvorenie 47. ročníka Bratislavských hudobných slávností patrilo symbolicky orchestru Slovenskej filharmónie pod taktovkou šéfdirigenta Emmanuela Villaumea. Možno bola dôvodom slávnostnosť chvíle, možno vysoký záťažový stupeň a moja malá schopnosť koncentrácie, no prvá polovica otváracieho koncertu pôsobila pomerne nevýrazným dojmom. Francúzskemu dirigentovi sa síce pomerne úspešne darilo odkrývať impresionistickú zvukovosť partitúry Cikkerových Spomienok op. 25, interpretácia však ostala v rovine priezračného zvuku a akoby sa už ďalej nevyvíjala. Po jubilujúcom Cikkerovi dostal na festivalovom pódiu priestor ruský violončelista Alexander Kniazev v Dvořákovom Koncerte pre violončelo h mol. Jeho výkon v krajných častiach známeho a obľúbeného diela by sa asi najlepšie dal charakterizovať adjektívom „atletický“: bol silový a dominovali mu najmä technika a rutina. Pri počúvaní sólistu som mal pocit, že dielo hral už tisíckrát, chýbali mi čaro okamihu, elegancia a krása. Výnimku, potvrdzujúcu umelcovo renomé, tvorila len precítená stredná časť. Naštudovanie Čajkovského predohry Rómeo a Júlia, ktoré otvorilo druhú časť koncertu, ma však sklamalo azda najviac. Za silnú stránku francúzskeho dirigenta považujem jeho mimoriadny cit pre hudbu, ktorá ťaží z naratívnosti a zmysel pre drámu. Tieto kvality z neho robia vyhľadávaného umelca v známych operných domoch, dokáže ich však preniesť aj na koncertné pódium, ako to ukázalo jeho výnimočné naštudovanie Mahlerovej 1. symfónie so Slovenskou filharmóniou v predchádzajúcej sezóne. Zdalo by sa preto, že tragický príbeh milencov z Verony by mohol byť ideálnym hudobným terénom. V Čajkovskom sa však z vyššie zmienených kvalít prejavilo pomenej. Hudba znela ťažkopádne, rozpadala sa na epizódy (možno z prílišného sústredenia na mimohudobný sujet), celkovému zvuku chýbali objem, farebnosť, iskra, ale hlavne jednotný ťah smerujúci ku klimaxu. Všetko sa však zmenilo akoby šibnutím rozprávkového prútika v Stravinského suite Vták ohnivák. Koncentrácia hudobníkov orchestra bola v rámci slávnostného večera najvyššia, zvuk pôsobil suverénne najkompaktnejším dojmom. V závere tak zaznel skutočný festivalový výkon. Škoda, že sa táto brilantná Stravinského partitúra v priebehu posledných pár rokov objavila na pódiu Slovenskej filharmónie niekoľkokrát. Určite by sa oplatilo siahnuť aj po iných opusoch Majstra. Koniec síce dobrý, ale inak mohlo byť i lepšie.
Andrej ŠUBA
Juraj Valčuha a „jeho” orchester
Vystúpenie Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino (27. 11.) vzbudzoval veľké očakávania. Do Bratislavy pricestoval v rámci malého európskeho turné z Viedne a Berlína so svojím šéfdirigentom Jurajom Valčuhom. Absolvent bratislavského Konzervatória a parížskeho Conservatoire National Supérieur, v ostatných rokoch často hosťuje na čele špičkových svetových orchestrov a z tohto pohľadu sa stal nesporne historicky najúspešnejším slovenským dirigentom. Na domácich pódiách ho žiaľ často nevidíme, naše popredné orchestre s ním spolupracujú iba sporadicky.
Dramaturgia koncertu sa riadila konzervatívnym modelom predohra – koncert – symfónia. Prínosom bolo najmä uvedenie relatívne zriedkavo hrávanej Rachmaninovovej 3. symfónie. Pri príležitosti 150. výročia zjednotenia Talianska zaradil orchester do programu Rossiniho predohru k opere Viliam Tell. Efektné dielo, formou blízke jednočasťovej symfónii či symfonickej básni, je skladbou, ktorá spoľahlivo odhalí kvalitu orchestra ako celku i vyspelosť sólistov (violončelo, flauta, anglický roh). Violončelová sekcia so svojím sólistom v úvode predohry excelovala po zvukovej aj intonačnej stránke. V nasledujúcej tutti pasáži sa orchester prezentoval striebristým, veľmi dobre artikulovaným zvukom husľovej sekcie a celkovo dynamicky členitou hrou, vďaka čomu získala interpretácia dramatický náboj. Nedostatky boli minimálne, prejavili sa v ladení drevených dychových nástrojov – to však mohlo byť spôsobené známymi limitmi akustiky historickej budovy Opery SND.
Interpretačne najvyzretejšou skladbou programu bol nepochybne Chopinov Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol op. 11 so sólistom Jevgenijom Božanovom. V prvom rade je potrebné zmieniť sa o vynikajúcej úrovni orchestrálneho sprievodu, ktorá Chopinovým koncertom veľmi často chýba, a čo viac, ak v nich sólista aj exceluje, orchester často pôsobí viac-menej iba ako zvukové pozadie. Valčuha a jeho orchester venovali pozornosť každému detailu, citlivo vypracovali a dotiahli každú frázu. Takéto interpretácie posúvajú názory o Chopinovom slabšom umení orchestrálnej inštrumentácie do roviny nepodložených mýtov. Vďaka skvelému vypracovaniu bol orchester hviezdnemu sólistovi rovnocenným partnerom. Súhra celého aparátu bola výsledkom prehľadu a jasného gesta dirigenta, pozornosti hráčov a v neposlednom rade i muzikálnej empatie Božanova, ktorý s orchestrom viedol citlivý hudobný dialóg. Inými slovami, v tejto príkladnej interpretácii nevynikol sólista, ale dielo samotné. Samozrejme, nebolo by to možné, keby sólista nedisponoval bravúrnou, bezchybnou technikou a veľkou muzikalitou. Svoje kvality, ku ktorým patrí aj priam neuveriteľné legato, prezentoval Božanov aj v prídavku – Chopinovom Valčíku As dur op. 42.
Trojčasťová 3. symfónia a mol op. 44 Sergeja Rachmaninova je relatívne zriedkavo uvádzaným dielom symfonického repertoáru. Členitá, virtuózna, a pritom neokázalá hudba nesie atribúty skladateľovho zrelého kompozičného štýlu, prejavujúceho sa farbistým rytmickým pôdorysom, širokodychou lyrikou a úspornosťou tematickej práce. Symfónia vyžaduje veľký interpretačný aparát vrátane rozsiahlej sekcie bicích nástrojov. Farbistá partitúra symfónie umožňuje orchestru naplno prezentovať celé svoje majstrovstvo. Interpretácia turínskeho orchestra pod Valčuhovým vedením spĺňala vysoké kritériá, aj keď možno nedosiahla úroveň referenčnej nahrávky Filadelfského orchestra pod taktovkou Eugena Ormandyho. Najviac sa mi prihovárali lyricky ladené pasáže – zdá sa, že formovanie široko klenutých fráz je silnou stránkou Valčuhovho umeleckého naturelu. Prejavilo sa to aj v prídavku – Intermezze z opery Cavalleria rusticana Pietra Mascagniho, ktorého uvedenie považujem za interpretačný vrchol večera. Zvuk orchestra vynikal nádherným bel cantom sláčikov, pod ktorého širokými frázami bolo neustále prítomné prirodzené plynúce metrum. Spriaznenosť hudobníkov s touto hudbou bola evidentná, verím však, že na jej interpretačný tvar mal vplyv aj Juraj Valčuha, ktorý je napriek svojmu mladému veku už skúseným dirigentom s pokojným, úsporným a presným, koncentrovaným i účelným gestom. Rozhodne nepatrí medzi pultových virtuózov, ktorí sa usilujú získať si publikum a orchester teatrálnymi gestami, naopak, pôsobí vždy v záujme integrity interpretácie. Orchester RAI Torino, ktorý vedie, ho zjavne rešpektuje a je mu pozitívne naklonený, čo prejavil nielen sústredeným výkonom, ale aj krátkym tušom počas záverečného potlesku.
Výzvou do budúcnosti bude pre Juraja Valčuhu naplnenie očakávaní, ktoré sa spájajú s jeho aktuálnou skvelou kariérou. Ak bude o desať rokov stále patriť medzi špičkových medzinárodne žiadaných dirigentov, bude to dobrá správa aj pre slovenské interpretačné umenie. Nateraz ostáva vysloviť želanie, že svoj vplyv z času na čas aspoň vo svojom orchestri uplatní i na pozvania pre popredných slovenských interpretov a na príležitostné uvádzanie diel slovenských skladateľov. A vice versa, že ho budeme môcť častejšie vidieť a počuť na čele našich orchestrov.
Adrian RAJTER
Liszt a Mahler Zoltána Kocsisa
Maďarský národný filharmonický orchester je v Bratislave vďaka partnerským vzťahom so Slovenskou filharmóniou častým a vítaným hosťom. Orchester je súčasťou zákonom zriadenej verejnoprospešnej organizácie a priamym pokračovateľom niekdajšieho Maďarského štátneho symfonického orchestra. Toto teleso sa v dôsledku reformy, ktorú v rezorte kultúry uskutočnil pred desiatimi rokmi vtedajší minister kultúry Zoltán Rockenbauer, v priebehu niekoľkých rokov pod umeleckým vedením Zoltána Kocsisa svojou kvalitou a následne aj postavením v medzinárodnom hudobnom živote zaradilo do prvej kategórie. Aj dnes je to vynikajúci orchester s pevným umeleckým a organizačným zázemím, z výnimočného lesku jeho zvuku spred niekoľkých rokov – súdiac podľa bratislavského koncertu – však mierne ubudlo.
Zoltán Kocsis prišiel na BHS (28. 11.) s konvenčnou dramaturgiou, dvomi dielami reflektujúcou 200. výročie narodenia Franza Liszta. Hoci nešlo o zriedkavo uvádzané skladby, ich zaradenie som vnímal ako pozitívum, keďže slovenský koncertný život na toto významné výročie reagoval iba okrajovo. Je to škoda, tvorba tohto veľkého európskeho umelca 19. storočia stále nie je v našom prostredí docenená, a to napriek tomu, že počas života významným spôsobom formoval hudobné dianie Bratislavy. Úvodná symfonická báseň Les Préludes S. 97 zaznela v štandardnej kvalite, ale v interpretácii neveľmi bohatej na kontrasty. Výslednému zvuku dominovali – ako napokon býva pri uvádzaní tohto diela zvykom – početne obsadené sláčikové nástroje. Kontexty, do ktorých Liszt počas weimarskej éry komponoval svoje orchestrálne diela, však podávajú svedectvo o iných pomeroch v počtoch hudobníkov jednotlivých inštrumentálnych sekcií, na ktoré sme zvyknutí dnes. Dôsledkom menej zastúpeného chóru sláčikových nástrojov bol iný typ zvukovej rovnováhy nástrojových skupín, a ako potvrdzujú nové nahrávky orchestra Wiener Akademie pod taktovkou Martina Haselböcka, autentické obsadenie Lisztovým symfonickým básňam rozhodne pristane.
V Koncerte pre klavír a orchester č. 2 A dur S. 125 sa zaskvel mladý maďarský sólista Gábor Farkas, víťaz súťaže F. Liszta vo Weimare roku 2009. Na porovnanie sa ponúkalo nedávne predvedenie tohto diela so sólistom Ladislavom Fančovičom a Slovenskou filharmóniou s dirigentom Leošom Svárovským. Farkas i Fančovič vynikali brilantnou technikou, Farkasova koncepcia sa mi javila ako lyrickejšia a organickejšia. Maďarský umelec mal však empatickejšieho partnera najmä v dirigentovi, ktorý dielo sám mnoho ráz interpretoval ako klavirista. Jeho nadhľad a detailná znalosť partitúry významne prispeli ku kvalite predvedenia.
Prvou symfóniou D dur Gustava Mahlera prezentoval Maďarský národný filharmonický orchester dielo, ktorého svetová premiéra sa uskutočnila pod skladateľovou taktovkou v Budapešti roku 1889. Hoci vtedy nebola priaznivo prijatá, od tých čias sa pevne etablovala ako jedno z najpopulárnejších diel svetového symfonického repertoáru. V Bratislave som ju počul nespočetnekrát, v pamäti mi utkveli najmä vynikajúce interpretácie Rotterdamského filharmonického orchestra s Jamesom Conlonom, Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera s Claudiom Abbadom, Slovenskej filharmónie s Branislavom Kostkom (na jeho absolventskom koncerte roku 1994) a v uplynulej sezóne so šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom. Rovnako ako na historickej budapeštianskej premiére bola aj teraz súčasťou uvedenia Mahlerom neskôr zavrhnutá časť Blumine. Pre publikum to bolo prekvapenie – programový bulletin ku koncertu o tejto mimoriadnej skutočnosti nijako neinformoval. Blumine som naživo v kontexte so zvyškom diela počul po prvý raz a vďaka tomu si toto festivalové predvedenie diela zapamätám. Kocsisova interpretácia sa svojou koncepciou nevymykala zo štandardných výkladov tohto grandiózneho diela. Orchester hral pod jeho vedením spoľahlivo, rutinovane, ale bez výnimočnej iskry. Zaskveli sa v ňom jednotlivci (sólový kontrabas, hoboj) i sekcie (trúbky, pozauny), občas sa prejavili drobné nepresnosti v súhre a intonácii, ktoré možno opäť pripísať akustike.
Obmedzenia nepriaznivej akustiky v historickej budove opery suverénne eliminovali iba dva orchestre: Philharmonia Orchestra s Lorinom Maazelom v roku 2009 a v uplynulom festivalovom ročníku aj Oslo Philharmonic Orchestra s Vasilijom Petrenkom, ktorý predviedol vari najkvalitnejší a najstrhujúcejší orchestrálny výkon posledných dvoch rokov v Bratislave.
Adrian RAJTER
Zjavenie: Oslo Philharmonic Orchestra a Vasily Petrenko
Za slušnou návštevnosťou koncertu v utorok 29. 11. stál nepochybne sólista večera Joshua Bell, no podujatie napokon ponúklo oveľa viac ako lukratívnu možnosť vidieť a počuť vychýreného husľového virtuóza. Prekvapením bola hneď úvodná skladba. Act nórskeho skladateľa Rolfa Wallina (1957) mal bezprostredný a ohromujúci účinok. Desaťminútová orchestrálna kompozícia z roku 2004 exponuje najmä Wallinove obľúbené bicie nástroje a svojimi orgiastickými rytmami celkom priliehavo napĺňa rôzne významy jednoslabičného slova v jej názve. Miestami som sa nevyhol dojmu istej eklektickosti, no všetky asociácie Ligetiho, Ravela či Stravinského autor dokázal spojiť do tak účinného celku, že som to nevnímal ako výraznejší nedostatok. Wallinova hudba síce reflektuje minulosť, no bez koketérie s nejakým neo-štýlom. Napriek tomu odhadujem, že pre veľkú časť publika bola svojím spôsobom zrozumiteľná a dokázala vyvolať spontánnu odozvu okamžite po odznení. Veru, nepamätám sa, kedy naposledy obecenstvo konzervatívnejšie ladeného festivalu, akým sú BHS, takto pozitívne reagovalo na dielo súčasného autora. Značný podiel na tomto „malom zázraku“ mala samozrejme úroveň interpretácie; Oslo Philharmonic Orchestra sa ukázalo ako špičkové teleso so živým a zaujímavým zvukom (akusticky nevďačný priestor akoby pre nich nepredstavoval žiadnu prekážku) a schopnosťou dokonalej súhry. V závere Wallinovej skladby orchester pulzoval ako jeden organizmus, akcenty v bicích aj sláčikových nástrojoch boli dokonale zladené, čo bolo aj vizuálnym zážitkom. Znova sa mi potvrdila téza, že orchester navyknutý na súčasnú hudbu si oveľa suverénnejšie poradí aj s overenou klasikou.
Do tejto kategórie určite patrí Koncert pre husle a orchester d mol op. 47 Jeana Sibelia. Otvorene priznávam, že nadmerne časté zaraďovanie tohto (nesporne krásneho) diela na programy koncertov na mňa pôsobí vyslovene otravne, najmä ak kvality sólistu nedosahujú najvyššie méty. O výnimku sa postaral vynikajúci Joshua Bell, ale aj skvele pripravený orchester, ktorý mu nechal dosť priestoru na osobné vyjadrenie. O interpretačných kvalitách tohto huslistu, o plnom a aj v pianissime krásne znejúcom tóne jeho nástroja netreba veľa hovoriť. Bolo skôr vecou osobného vkusu, či poslucháč prijal jeho výklad diela. Nie každému musel vyhovovať miestami ľahko salónny nádych jeho výrazu (myslím však, že pri hudbe obdobia fin de siècle to nie je až také nemiestne), niekto iný zasa mohol očakávať väčšiu intenzitu expresie. Mne osobne jeho hra imponovala a konštantne zaujímala moju pozornosť. Joshua Bell miluje svoj nástroj a tiež hudbu, ktorú na ňom hrá. Vďaka za jeho Sibelia!
V Čajkovského Symfónii č. 4 f mol op. 36 sa dirigent Vasily Petrenko ocitol takpovediac na domácej pôde. Opäť platí, že nie každému musela vyhovovať interpretačná koncepcia a možno aj istý chlad inak skvele hrajúcich severských hudobníkov. Na 1. časti som si všimol zaujímavú vec: dirigent akoby jej priebeh viedol v dvoch rovinách – hlučné pasáže „osudového“ motívu stáli v popredí, kým oblasť vedľajšej, valčíkovej témy znela v hrobových pianissimách (zvlášť oceňujem tichučké údery tympanov), ako keby v snovom opare. Páčilo sa mi, ako sa tieto dve roviny navzájom približovali a prekrývali. Pizzicato 3. časti vyznelo trochu plochejšie a efektné finále nadšene burácalo, hoci v „cirkusovom“ závere už bolo hodné skôr Julia Fučíka ako Čajkovského. Ale tak to už býva na festivaloch a orchestru, ako je tento, človek rád prepáči aj trošku snahy o vonkajší efekt...
Robert KOLÁŘ
Nevýrazní Estónci
Možno nebolo práve najšťastnejšie, že deň po bohatej hostine, ktorú pripravil Oslo Philharmonic Orchestra, vystúpil ďalší orchester zo severu, navyše s podobne koncipovaným programom. Zrejme nikto, kto navštívil oba koncerty, sa nevyhol porovnávaniu. Nordic Symphony Orchestra je pôvodom z Estónska a na jeho čele v tento večer stála jeho spoluzakladateľka, u nás už dobre známa Anu Tali.
Pri skladbe Cantus in memoriam Benjamin Britten pre sláčikový orchester od Arva Pärta bolo cítiť, že táto hudba si vyslovene žiada chrámový priestor; neúprosná akustika interiéru starého divadla jej výrazne uberala na farbe a objeme. Interpretácii možno sotva niečo vytknúť po technickej stránke, zvuk orchestra mi však pripadal trochu šedý a pomerne nezaujímavý, bez kvality, ktorá by na mňa hlbšie zapôsobila.
Možno aj v dôsledku mierne spavej atmosféry, ktorú navodila Pärtova skladba, som podobným spôsobom vnímal aj nasledujúci Griegov Koncert pre klavír a orchester a mol op. 16 v podaní mladého estónskeho klaviristu Mikhela Polla. Odhliadnuc od istej dramaturgickej všednosti (keď bol v predchádzajúci večer uvedený Sibeliov husľový koncert, na Estóncov ostal už len Griegov klavírny...), bolo jeho chápanie často uvádzaného diela skôr introvertné a pôsobilo zľahka uspávajúco. Mladý, 25-ročný klavirista ovenčený viacerými oceneniami je nepochybne inteligentným umelcom vládnucim suverénnou technikou aj pekným tónom, myslím však, že jeho vyslovene lyrické poňatie sólového partu nenašlo ideálnu odozvu u sprevádzajúceho orchestra.
Asi najpriaznivejšie vyznelo posledné dielo, Symfónia č. 2 D dur op. 43 Jeana Sibelia. Tiež by mohla padnúť otázka, prečo práve „najpopulárnejšia“ zo symfónií fínskeho skladateľa, prečo nie napríklad Štvrtá alebo Siedma... Ak sa povznesiem nad drobné nedostatky (nevydarené hobojové sólo či oneskorený nástup trúbky v 1. časti), pôsobila pomerne kompaktne a gradačné momenty v 1. časti a vo finále mali svoj účinok. Ako celok na mňa – aj pri všetkých sympatiách k jej autorovi – pôsobila predsa len rozvláčne. Živšie tempá a výraznejšie farebné kontrasty by jej nepochybne pomohli striasť onen nie práve príjemný nádych staromódnosti a zažehnať moje úvahy o tom, či kvôli koncertu dosahujúcemu skôr bežné abonentné ako festivalové parametre treba pozývať hudobníkov zo zahraničia, keď nám podobný zážitok (možno aj na vyššej úrovni) dokážu sprostredkovať domáci umelci...
Robert Kolář
Národný orchester Lille
Jedným z dvoch orchestrov, ktoré prišli na BHS hájiť francúzske farby, bol Orchestre National de Lille (7. 12.) na čele so svojím zakladateľom a dlhoročným šéfom Jeanom-Claudom Casadesusom. Teleso založené pred 35 rokmi sa v poslednom desaťročí dostalo do širšieho povedomia najmä vďaka nahrávkam pre firmu Naxos (značnú odozvu zaznamenal napr. komplet Berliozovho Faustovho prekliatia v spolupráci so Slovenským filharmonickým zborom z roku 2006) a získalo si povesť solídneho, aj keď možno nie celkom prvotriedneho reprezentanta hudobnej kultúry svojej krajiny.
Pri výbere programu stavili Francúzi na osvedčenú klasiku, ich „trojchodové menu“ pozostávalo výlučne z poslucháčsky vďačných a ľahko stráviteľných kusov. Čím orchester zaujal azda najviac, bolo skromné obsadenie sláčikových nástrojov a z neho vyplývajúci komorný zvuk. Niežeby bola Ravelova Moja matka hus gigantickou partitúrou vyžadujúcou mohutný zvuk, táto komornosť a zvuková striedmosť však podľa mňa pôsobili trochu jednotvárne. Ravelova hudba je síce subtílna, neznamená to ale, že by sa jej interpretácia mala vyhýbať kontrastom a v určitých momentoch aj zvýšeniu dynamickej hladiny či pritvrdeniu výrazu. To sa napokon udialo krátko pred samotným záverom suity, keď sa Casadesusovi z orchestra podarilo vyťažiť plný symfonický zvuk. Bolo ho však málo a zjavil sa príliš neskoro.
Mendelssohnov preslávený Koncert pre husle a orchester e mol op. 64 tentoraz predviedla mladá juhokórejská huslistka Hyeyoon Park. Možno je v tom už aj istý predsudok voči mladým interpretom z Ázie (aj keď väčšina z nich žije a študuje v Európe alebo USA), ktorých inváziu treba chtiac-nechtiac akceptovať ako fakt, no nedá mi nepovedať, že tento Mendelssohn veru nebol tým pravým orechovým... Isté nepresnosti v súhre s orchestrom (badateľné zvlášť pri hre arpeggií) či občasné chvenie tónu by ma možno nevyrušovali tak ako to, že koncert v jej podaní pôsobil skôr ako sled za sebou radených uzavretých epizód než jeden súdržný celok. Na druhej strane, 17-ročná interpretka má prakticky celú kariéru ešte len pred sebou a budúcnosť zrejme ukáže, či jej talent niekedy prerastie auru zázračného dieťaťa ovenčeného oceneniami a ponukami lukratívnych spoluprác, ktoré zdobia jej doterajší umelecký životopis.
Bizetovu Symfóniu C dur, mladícke a – možno s výnimkou 2. časti – neveľmi hlboké dielko, podali Francúzi s očakávanou samozrejmosťou a ľahkosťou. Bezproblémovej partitúre dal dirigent potrebný švih a hráči si svoje party vychutnali, obzvlášť v posledných dvoch častiach. Z ich výkonu bolo cítiť istú dávku muzikantskej rutiny, ktorá možno pôsobila milo a bezprostredne, no chýbal jej výraznejší punc výnimočnosti. A práve tú človek najviac očakáva počas festivalov, nie parametre bežnej koncertnej prevádzky.
Robert Kolář
Ensemble Orchestral de Paris: dobrý festivalový štandard i trochu frustrácie
Koncert Ensemble Orchestral de Paris (9. 12.) ma lákal nielen ako príležitosť vypočuť si zaujímavého zahraničného hosťa, ktorého som navyše „in vivo“ doposiaľ nezažil, ale i ako možnosť porovnania dvoch francúzskych orchestrálnych telies na tohtoročnom festivale. O to viac, že ma predchádzajúce vystúpenie Národného orchestra Lille s renomovaným Jeanom-Claudeom Casadesusom do istej miery sklamalo. Pri tomto porovnaní treba samozrejme brať do úvahy, že Parížania sú komornejším zoskupením, čo na druhej strane nemusí byť vždy len výhodou. Akokoľvek, koncert, ktorý sa uskutočnil pod taktovkou „Američana v Montpellieri“ Lawrencea Fostera (dirigent je v súčasnosti hudobným riaditeľom v Orchestre et Opéra National de Montpellier), bol pre mňa podstatne kvalitnejším zážitkom. A to i napriek tomu, že by som si vedel predstaviť aj príťažlivejší program. Už vo Faurého suite Pelléas a Mélisanda s populárnou treťou časťou Sicilienne Francúzi zaujali nielen farebnosťou, noblesou a šarmom, ale i podstatne lepšou disciplínou ako ich kolegovia z Lille. Faurého poetické melódie a ich dôkladne prepracovaný harmonický kontext našli vo Fosterovom koncepte emocionálne zdržanlivejšie, no náladovo bohaté a tvarovo precízne kontúry. Tempový i rytmický pôdorys podčiarkol túto krehkú, klasicizujúcu rovnováhu medzi formovou racionalitou a imaginatívnou uvoľnenosťou.
Hviezdou večera bol nepochybne Jean-Yves Thibaudet, sólista v Koncerte pre klavír a orchester č. 5 F dur op. 103 Camilla Saint-Saënsa. Inšpiračne rozšafné a štýlovo neveľmi koncentrované dielo mal klavirista dokonale v rukách, veď napokon za jeho nahrávku (spolu s Koncertom č. 2 toho istého autora) bol prednedávnom nominovaný na cenu Grammy. Výkon sólistu i orchestra vystihol charakteristické črty Saint-Saënsovho kompozičného rukopisu: brilanciu, temperament, kultivovanosť i rafinovanú premenlivosť. Nemalé technické nároky boli, ako sa zdalo, najmä pre sólistu len vítanou príležitosťou, s nadhľadom a uvoľnenosťou prezentovať skvelú hráčsku dispozíciu. A to nielen z užšieho technického hľadiska, ale rovnako tiež po stránke kultúry tónu a jeho farebného spektra.
Nadšenému publiku sa sólista zavďačil dvomi prídavkami. Viac než Lisztova Consolation zarezonovala Ravelova klavírna Pavana za mŕtvu infantku, vzrušujúco balansujúca medzi sentimentom a zdržanlivým gestom estéta.
Druhá polovica koncertu priniesla trochu frustrácie. Na jednej strane brilantnú Stravinského kompozíciu, neoklasické Concerto in D, na strane druhej nie celkom dostatočnú interpretačnú dispozíciu pre tento typ hudby. Solídnosť a kultivovanosť nestačia. Stravinskij, to sú predovšetkým dominancia rytmu a ním diktované ostré a výrazné tvary hudobnej architektúry. Viac expresie a kontrastnosti sa napokon žiadalo i v záverečnej Schubertovej Symfónii č. 2 B dur. Ak už nie pre iné, tak aspoň ako protiváhu trochu strnulej stavby a neúprosnej symetrie raného diela, v ktorom ešte ťažko hľadať neskoršieho geniálneho, uvoľneného melodika. Napriek všetkému by som skonštatoval, že koncert Ensemblu Orchestral de Paris bol dobrým festivalovým štandardom a nepochybne nás obohatil o zážitok i nezanedbateľné poznanie.
Slavomír JAKUBEK
Rehabilitovaná Lucrezia Borgia
Koncertnú prezentáciu hudobnodramatického žánru si BHS vyskúšali pred šiestimi rokmi, keď v slovenskej premiére Roberta Devereuxa navnadili festivalové publikum na dielo Gaetana Donizettiho. Nebol to síce celkom panenský terén (priekopníkom renesancie belcantovej opery serie u nás bola niekdajšia Komorná opera a festival Zámocké hry zvolenské), no v špičkovej interpretácii ostávala predverdiovská talianska romantická tvorba – paradoxne najmä Bratislave – utajená.
Protagonistkou Roberta Devereuxa bola v roku 2005 Edita Gruberová, ktorá sa prvýkrát od emigrácie predstavila v kompletnej opernej postave. Po štyroch rokoch sa vrátila v titulnej role Belliniho Normy a 2. 12. v rámci tohtoročného festivalu ponúkla jednu zo svojich aktuálne najskvostnejších postáv, Donizettiho Lucreziu Borgiu. Na rozdiel od ostatnej produkcie v Opere SND (2007) padla voľba celkom logicky na prvú milánsku verziu (1833) so strhujúcim záverečným rondom Era desso il figlio mio, ktorý vrchovato napĺňa tragický osud kontroverznej hrdinky. Výrazovým nábojom, emocionálnou zmyselnosťou a komplikovanosťou charakterov a vzťahov dokumentuje dielo pozvoľný prechod talianskej opernej estetiky od Rossiniho k Verdimu. Bratislavská koncertná forma uvedenia neukrojila z dramatickosti príbehu a z ostrej kresby profilov postáv.
V dvoch hlavných úlohách sa stretli protagonisti premiéry v Mníchovskej štátnej opere spred dvoch rokov, Edita Gruberová (Lucrezia Borgia) a Pavol Bršlík (Gennaro). Reálny vekový rozdiel tridsiatich troch rokov medzi oboma umelcami ešte umocnil strastiplný vzťah matky a syna. Belcantové party sa nedajú ničím oklamať, veľkosť či farebnosť materiálu nestačí, pokiaľ nie sú k dispozícii kvalitná škola a zmysel pre štýl. Gruberová nenechala nikoho na pochybách, že je fenoménom. Že má hlas stále svieži, silný a jej technika je neoblomná. V každom výstupe (úvodná ária Com'è bello i spomenuté bravúrne finálové rondo), dvojspevoch či ansámbloch, demonštrovala kultúru frázovania, schopnosť vypointovať part dramatickými akcentmi, nehovoriac o stále brilantných koloratúrach a výškach. Emocionálne vrúcne piano vo vzťahu k Gennarovi, mrazivo laserové forte v rezolútnych pasážach, ale aj rad výrazových medzistupňov posunuli Gruberovej Borgiu do úplne mimoriadnych zážitkových sfér.
S obrovskou radosťou treba uvítať, že rovnocenného partnera našla v mladom slovenskom tenoristovi Pavlovi Bršlíkovi. Svoju doterajšiu obdivuhodnú medzinárodnú kariéru vybudoval na mozartovskom teréne, dnes je však už aj rešpektovaným interpretom bel canta. Bršlíkov lyrický tenor nadobúda v strednej polohe jadrnejšiu farbu, výšky sú technicky stále pevnejšie a svietivejšie, legatové frázy tvorí s veľkou kultúrou a vkusom. Bonusom je jeho nevšedná senzitívnosť a vnímanie partnerov. Nuansami farby, dynamiky, ale aj postoja na pódiu, mimiky a gesta dokáže viac než len kompenzovať absenciu kulís a vytvárať silné dramatické situácie. Bol to Gennaro s chlapčenskou iskrou, rebéliou i zraniteľnosťou, ale aj s eleganciou a pravdivou emóciou.
Čestne obstáli aj dvaja domáci protagonisti. Pôvodne avizovanú Silviu Tro Santafé nahradila v nohavičkovej role Maffia Orsiniho sólistka Opery SND Terézia Kružliaková. Jej prednosťami sú noblesný mezzosopránový timbre a zvukovo vyrovnané polohy. Miestami by mohla trocha ubrať z vibrata a tón ešte väčšmi skoncentrovať. Obe jej árie však patrili k cenným okamihom večera. Basista Jozef Benci bol vyslovene autoritatívnym Donom Alfonsom. Vo vstupnej árii Vieni, la mia vendetta bol ešte tónovo tvrdší a vo vysokej polohe užší, no vo veľkej scéne a duete s Lucreziou (Che chiedete?) a vo finále 1. dejstva už uplatnil široké spektrum charakterizačného umenia. Korektne boli obsadené aj ďalšie roly, z nich hodno spomenúť najmä výrazovo prepracovaného Ondreja Šalinga (Vitelozzo a Rustighello), ale aj Martina Mikuša (Gubetta) či Daniela Čapkoviča (Petrucci).
Na čele Slovenskej filharmónie stál ukrajinský dirigent Andrij Jurkevyč, ktorý patrí k povolaným špecialistom na belcantovú literatúru v medzinárodnom meradle. Je častým dirigentským partnerom Edity Gruberovej, pozná teda špecifickosť jej dychovej techniky a dokáže plastickým gestom (a s úsmevom na tvári) sprevádzať a zároveň podčiarknuť bohatosť a farebnosť partitúry. Dal jej agogické i dynamické kontrasty, finálové scény mali strhujúci dramatický ťah. Kultivovaným zvukom sa prezentoval tiež Maďarský národný filharmonický zbor so svojím zbormajstrom Mátyásom Antalom.
Pavel UNGER
Hommage à Paul Robeson Tomáša Šelca
Nie je bežné, aby BHS ponúkli sólový recitál poslucháčovi 3. ročníka VŠMU, no ani Tomáš Šelc nie je bežným zjavom na našej hudobnej scéne. Mladý basbarytonista absolvoval Konzervatórium v Bratislave (spev Alžbeta Michálková, zborové dirigovanie Dušan Bill) a momentálne študuje na VŠMU v triede Petra Mikuláša. Je držiteľom početných ocenení zo speváckych súťaží (Vráble, Trnava, Karlove Vary, Kroměříž, Olomouc, Eger). Po viacerých školských produkciách ho budúci rok čaká postava Leporella v brnianskom Národnom divadle. V Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca sa Šelc predstavil projektom Americká pieseň – Hommage à Paul Robeson zostaveným z repertoáru slávneho afroamerického speváka a herca, nekompromisného bojovníka za ľudské práva. V osemdesiatminútovom programe zazneli staré černošské spirituály a americké piesne zo začiatku 20. storočia, ale aj čísla z Gershwinovej opery Porgy a Bess či slávny filmový song Ol'Man River. Mladý umelec prezentoval nielen bezpochyby perspektívny materiál, ale najmä neobvyklú technickú a interpretačnú zrelosť. Šelcov basbarytón je už dnes špecificky sfarbený, má úctyhodný rozsah i objem, mimoriadne príjemnú hlbokú polohu a isté (len vo forte občas trošku drsné a „neohrabané“) výšky. Čím však vyniká nielen nad úroveň svojich generačných kolegov, ale i mnohých etablovaných profesionálov, je obdivuhodná, na kvalitnej dychovej technike založená práca s dynamikou. Šelcove mezza voce je nežné a hladké, a takým ostáva i pri veľkých intervalových skokoch. Dynamické odtienky odmeriava ako na lekárenských váhach, ovláda dokonca i pre mnohých spevákov zakliate messa di voce. Bezpečne zvládnutá dychová opora dáva jeho hlasu v rýchlych skladbách flexibilitu (Joshua Fit the Battle of Jericho), v pomalých zase dramatickú závažnosť (výrazovo charizmatické Go Down, Moses), v lyrických hladkosť a vláčnosť (Just A-Wearyin´ For You). Vrcholom Šelcovho koncertného výkonu bola svetoznáma Summertime, takmer celá odspievaná v zdržanlivom mezza voce, a predsa plná hudobného napätia, s dynamicky krásne pointovaným záverom. Na tomto mieste treba vyzdvihnúť Šelcovu koncertnú partnerku, klaviristku Danu Hajóssy, ktorá so spevákom súznela na jednej vlne, sprevádzajúc ho so vzácnou muzikantskou empatiou. Mladý umelec má pred sebou určite ešte mnoho práce (napríklad vonkajšiu eleganciu koncertného prejavu). Každopádne však v jeho prípade prívlastok „veľký prísľub slovenského vokálneho umenia“ nie je len prázdnou „pí-ár“ frázou.
Michaela MOJŽIŠOVÁ
(Nielen) zabudnuté slovenské premiéry
Po minuloročných jazzových fúziách tentoraz Štátny komorný orchester Žilina na svojom tradičnom festivalovom koncerte (4. 12.) ponúkol postmoderno-minimalistický výber diel, medzi ktorými vzbudzovali očakávanie najmä premiéra 3. symfónie Petra Martinčeka (napísaná na objednávku BHS) a slovenská takmer-premiéra legendárnej Pärtovej skladby Tabula rasa (uvedenie o niekoľko dní predstihol iný festival v Košiciach).
Peter Martinček sa vo svojej doterajšej tvorbe prejavoval ako skladateľ tvorivo reflektujúci podnety z hudobnej histórie i z nonartificiálnych žánrov, hoci jeho prvé dve symfónie práve tieto charakteristiky priamo nevykazujú. Až v tretej (s podtitulom „Benátska“) môžeme sledovať historizujúce črty, ešte výraznejšie sa tu však prejavuje Martinčekova inklinácia k hudobnému minimalizmu (rozklady kvintakordov, vytváranie zvukových plôch aleatorickým repetovaním modelov). S dobou vzniku bližšou 2. symfóniou (2009) ju tiež spájajú jednočasťový tektonický pôdorys a komornejšia dikcia. Osobitým prvkom je zapojenie miešaného zboru (v a cappella vstupoch intonačne istý Spevácky zbor Technik), ktorý prednáša fragment textu z rekviem (Quid sum miser tunc dicturus...), ale aj nezmyselný džavot (či smiech?) ako postmoderné gesto rezignácie... Pod dirigentským dohľadom Olivera Dohnányiho pôsobivo vyznelo tiež „strihové“ striedanie dramatických úsekov (s tremolami tympanov) s lyrickejšími, kde v sprievode sláčikov dostávali priestor sóla dychových nástrojov, harfy a xylofónu.
Tabula rasa, dvojkoncert pre dvoje huslí, sláčikový orchester a preparovaný klavír, patrí ku kľúčovým dielam estónskeho skladateľa Arva Pärta, svedčiacim o jeho štýlovom obrate v 2. polovici 70. rokov. Zároveň mu ako jedna z prvých kompozícií vydaných vo vydavateľstve ECM otvorila priestor pre rozšírenie do celého sveta. Pärt v nej uplatňuje svoju techniku „tintinnabuli“, redukciu hudobného materiálu na rozklady kvintakordov a diatonické melodické línie. Svoju predstavu o tomto zvuku „zvončekov“ však konkrétne podčiarkuje v parte preparovaného klavíra (Ladislav Fančovič). Náročné party sólových huslí našli v našich interpretoch (Ivana Pristašová, Juraj Tomka) adekvátne stvárnenie, dobrou oporou im bola tiež sláčiková sekcia ŠKO. Fakt, že sa na BHS nepodarilo uviesť dielo v slovenskej premiére, je vlastne nepodstatný. Otázkou je, prečo to, aby u nás toto dielo v priebehu dvoch týždňov zaznelo až dvakrát, muselo trvať 35 rokov…
Program koncertu v prvej časti doplnila skladba Palladio, concerto grosso pre sláčikový orchester waleského skladateľa Karla Jenkinsa, ktorá miestami snáď až príliš lacno kopírovala barokové formové i harmonické schémy. Po prestávke zaznela Slovenská rapsódia č. 2 pre violončelo a orchester od Štefana Németha-Šamorínskeho, a to tiež v oneskorenej premiére (viac ako 50 rokov od svojho vzniku). Dobre napísanému dielu však uškodili rozmazané behy v kadencii, ako aj celková strnulosť a akademickosť sólistu (Ján Slávik). Je však dobré, že sa jeho hudba u nás v poslednej dobe čoraz častejšie dostáva na koncertné pódiá (najmä zásluhou V. Godára), pretože predstavuje zaujímavý historický dokument – Németh ako jediný z našich skladateľov narodených pred rokom 1900 aktívne tvoril ešte i v 60. a 70. rokoch 20. storočia.
Juraj Bubnáš
Aristokrat klavíra
Štyridsiaty siedmy ročník BHS priniesol 27. 11. v Moyzesovej sieni stretnutie s klaviristom Josefom Bulvom. Dlhá, takmer štrnásťročná prestávka spôsobená zranením ľavej ruky sa napriek zlým prognózam napokon skončila dobre. Vďaka veľkej snahe lekárov, pevnej vôli a silnej túžbe umelca vrátiť sa na koncertné pódiá, som tak mohol opäť vidieť a počuť priateľa a spolužiaka z čias mladosti.
Úvodná časť náročného klavírneho recitálu patrila dvom Beethovenovým sonátam (Sonáta č. 13 Es dur op. 27 č. 1 „Quasi una fantasia“ a Sonáta č. 14 cis mol op. 27 č. 2 „Mondschein“). V Sonáte Es dur Bulva zreteľne dokumentoval osobitý interpretačný rukopis: čistotu hry, jasnosť, zrozumiteľnosť a racionálne uchopenie diela v každom detaile. V mladosti mu často vyčítali absenciu citovej vrúcnosti, v osobnosti Bulvu je organicky spätá výrazová, tektonická či technická stránka interpretácie. Každé odsadenie, prízvuk či dynamická premenlivosť sú v rovnováhe precítené, ale i premyslené. V Sonáte „Mesačného svitu“ som bol spočiatku šokovaný stvárnením 1. časti (Adagio), ktorá na mna nepôsobila „mesačne“, ale skôr „lunaticky“. Čoskoro som sa však tohto pocitu zbavil a pochopil, že ide o tichú vibráciu, impresionistický opar, ticho noci a v nej samotu človeka. Allegretto bolo vtipné, živé a premenlivé. V záverečnej časti (Presto agitato) by sa žiadalo o niečo viac posilniť intenzitu rozložených akordov smerom k výbušnosti. V Beethovenových sonátach sa však Josef Bulva prezentoval ako aristokrat klavíra.
Pocit istého rozčarovania som mal pri interpretácii Chopinovej hudby (Polonéza fis mol op. 44 č. 135, Scherzo cis mol op. 39 č. 125). V Polonéze dominujú vznešené vzostupné akordy, na ktoré sa viažu girlandy figurácií. Vznešenosť a majestátnosť ascendenčne smerovaných harmónií tu boli síce zreteľne nastolené, no drobné fioritúry boli zámerne spomalené. Pôsobili ako prstové cvičenie, čím sa rozdrobila celistvosť procesu a polonéza stratila vzlet. Vyrušovalo ma tiež nadužívanie pedálu, vďaka čomu sa niektoré oktávové pasáže ocitli v neurčitej splývavej „hmle“.
Mierne sklamanie rýchlo vystriedala radosť z interpretácie Szymanowského klavírneho cyklu Masky op. 34. Čarovná hra farieb a nálad, ktorá doslova ožila pod prstami umelca. Opäť sa ukázalo, že Bulvov úder je bohato diferencovaný a má rozsiahly farebný i výrazový register. Na záver zaznela Toccata pre klavír od Romana Bergera, ktorá už desaťročia patrí do zrelého Bulvovho repertoáru. Možno preto, lebo skladateľ aj interpret v tejto skladbe z etymologického i hudobno-historického hľadiska naplnili význam slova tokáta. Aj v starom talianskom dialekte veneto znamenalo slovíčko tocare dotyk, dotýkať sa. Tokáta však znamená i rozdrobovanie súvislostí. Toto všetko je v tomto diele sprítomnené. Sólista obohatil Bergerovu hudbu širokým diapazónom dynamickej premenlivosti, hravosťou a farebnosťou. Recitál Josefa Bulvu bol jednoznačným obohatením tohtoročných BHS.
Igor BERGER
Večer violových sonát
Tohtoročné BHS poskytli 29. 11. vzácnu príležitosť navštíviť Večer violových sonát v Koncertnej sieni Dvorana, na ktorom sa predstavili huslista a violista Milan Paľa s klaviristkou Magdalénou Bajuszovou. Dramaturgická skladba koncertu bola zaujímavá i preto, že sa na našich koncertoch len zriedkavo stretávame s podobne zameraným programom (A. Winkler: Sonáta pre violu a klavír op. 10, B. Martinů: Sonáta pre violu a klavír, D. Šostakovič: Sonáta pre violu a klavír op. 147). Určite si mnohí poslucháči po vypočutí Winklerovej dvadsaťminútovej sonáty povedali, že ide o tradičný romantický eklekticizmus. No skvelé posadenie sólového nástroja ma utvrdilo v presvedčení, že dielo má svoje umelecké opodstatnenie v literatúre pre sláčikové nástroje. Veľmi presvedčivo vyznelo v skvelej interpretácii oboch umelcov bohatstvo melodických línií aj premyslená formová výstavba. Rovnaké konštatovanie platí i pre sonátu Martinů, v ktorej je toľko fantázie a vzletu, že i po desaťročiach počúvania hudby tohto skladateľa sa u mňa prebúdza obdiv a láska k jeho dielu. Ide o nepretržité iskrenie nápadov, hru fantázie a nevypočítateľných kompozičných zlomov.
Čo povedať o záverečnej Sonáte pre violu a klavír op. 147 D. Šostakoviča? Azda len toľko, že ide o skladateľov testament pre ľudí, ktorí dokážu počúvať. Sú to posledné slová veľkého majstra vypovedané z posledných síl. V spomienkach sa dotýka Beethovenovej Sonáty „Mesačného svitu“, potom krúži po fantazijnej klávesnici imaginácie svojho tvorcu. Dotýka sa večnosti, otvára svedomie dokorán, spovedá sa i ukazuje svoju bolesť a túžbu po živote. Kráča k stále živému Beethovenovi a odchádza v tichosti z javiska tohto sveta. Hudba, ktorá dokáže tak hlboko zasiahnuť človeka, bola v pravom slova zmysle oslávená i vďaka interpretácii. Lebo Paľa a Bajuszová museli prežiť, pretlmočiť a nám všetkým odovzdať posolstvo tejto hudby. Toto ich veľké muzikantské majstrovstvo hlboko oceňujem. Zasluhuje si zvláštnu pozornosť, aby nezapadlo v kolobehu všedných dní.
Igor BERGER
Fenomenálny Grigorij Sokolov
Recitál Grigorija Sokolova 3. 12. bol magnetom tohtoročných BHS. Hoci u nás nevystúpil prvý raz, jeho koncert v historickej budove SND sa stretol s enormným záujmom. Rodák z Petrohradu (1950) sa na Západe presadzoval len pomaly, dnes však patrí do elitnej skupiny svetových klaviristov permanentne vystupujúcich na najvýznamnejších svetových pódiách. Steinway mu na želanie priniesli z Viedne a na presný program koncertu bolo potrebné čakať do poslednej chvíle. Napriek týmto „hviezdnym manierom“ je Sokolov celou svojou bytosťou typom antihviezdy. Vyžaruje asketickú posadnutosť hudobným textom. Jeho tvár sa vyhýba úsmevu, reč jeho tela sa obmedzuje na najnevyhnutnejšie úkony. Medzi skladbami nevstáva, bez potlesku a vydýchnutia pokračuje v predsavzatej línii až do konca (alebo prestávky). Sokolov je ojedinelým a osamelým zjavom. Na program koncertu zaradil Bacha a Brahmsa, barokového syntetika a s ním spriazneného konzervatívneho romantika. Bola to monumentálna dramaturgia: najprv Bachova zbierka Klavierübung, obsahujúca Taliansky koncert a Partitu h mol, po prestávke Brahmsove Variácie a fúgu B dur na Händlovu tému a Intermezzá op. 117. Veľkolepej dramaturgii zodpovedali i veľkolepé línie a tektonické oblúky. Akoby sme počuli röntgenové snímky hudobných štruktúr a boli svedkami bolestných aktov znovuvytvárania (to je pravá konotácia slova interpretácia). Vznikali neuveriteľne jasne a presne odlíšené hudobné vrstvy, hudba sa rodila priamo pred našimi očami a ušami! Vyskytli sa miesta, kde som sa až obával, že ide o pamäťový výpadok – s takou zdanlivou neistotou formoval Sokolov nastupujúce frázy, aby ich s o to rozhodnejšou dôslednosťou doviedol k expresívnym vrcholom!
Sokolov je úsporný. Úsporný, čo sa týka prvoplánovej emocionálnosti, pedalizácie či nezáväzného pohrávania s hudbou. Zo svojej zásoby farieb však rozdáva plným priehrštím. Nezažil som ešte toľko nenapodobiteľného, dokonale zrozumiteľného pianissima v spojení s hlboko senzitívnym ponorom do esencie hudby. Klavirista sa však nevyhýbal ani vyslovene nepríjemným, ostrým, vyhrotene naturálnym farbám, ani zmyselnému trblietaniu. Taký obrovský rozsah farieb, toľko reflexívnej subtílnosti a kontemplácie! Rysoval sa až náznak akejsi intelektuálnej špekulatívnosti koncepcie; Sokolov však podobné nebezpečenstvo negoval váhou a sugestivitou subjektívnej zaangažovanosti, ponorením vlastného Ja do hudobnej transcendencie. Tak ako nebezpečenstvo hroziacej destabilizácie, spôsobené intenzívnym modelovaním menších celkov, vyvážil nesmierne napätým ťahom celého komplexu.
Sokolovov Bach rozozvučal striedavo organ a klavír. Hlásili sa známe registre, ožili mixtúry, osamelé flauty, alikvoty, španielske trúbky i jadrné pléna. Množstvo jemných zvukových prechodov, fascinujúco modelovaných dynamických amplitúd a nebadateľne dávkovanej pedalizácie zasa zdôraznilo druhú, špecificky klavírnu stránku. Dostatočne veľkorysá agogika sledovala logiku hudobného textu a nikdy nebudila dojem neštýlovosti. V Brahmsovi sa dostali k slovu aj oslňujúca – ani náznakom však samoúčelná – virtuozita, symfonická plnosť zvuku, mohutné kontrasty a gradácie. Pokiaľ ide o spevnosť, tá pod Sokolovovými rukami pripomína menej bel canto ako výraznú deklamáciu takého Dietricha Fischera-Dieskaua. Tónová kultúra Sokolova nie je kultúrou, ale osobitou civilizáciou...
Po strhujúco virtuóznych, extrémne ťažkých Brahmsových variáciách sa Sokolov sotva nadýchol a – to šokovalo – intonoval jeho tri pomalé intermezzá. Práve tie mi poskytli najexkluzívnejší zážitok. Zneli ako zomknuté malé drámy s rekapituláciou skúseností života zo šiestich desaťročí. Po nich sa mi zdalo až neslušné tlieskať; vhodnú chvíľu sa žiadalo len ticho sedieť a so sklonenou hlavou rozjímať. Kričať okamžité „bravo“ mohlo byť len aktom povrchnej nerozvážnosti. Veď ovácie mohli majstra Sokolova potešiť ešte po šiestich prídavkoch! A mohlo ich byť možno aj viac (hoci viac ako päť prídavkov si zo žiadneho koncertu nepamätám), nebyť toho, že už nevládalo počúvať samotné obecenstvo. A neboli to hocaké prídavky! Nebolo to žiadne uvoľnené „odreagovanie“, ale pokračovanie v sústredenom, naplno podanom výkone. Ďalšie náhľady do interpretačnej poetiky Sokolova, ďalšie odtiene jeho zvukovo-výrazovej charakterizácie, ktoré sa rozvinuli v skladbách od Schumanna, Rameaua, Byrda... Zažili sme klavírneho filozofa a básnika v jednej osobe.
Tamás HORKAY
Hľadanie a nachádzanie Dalibora Karvaya
Husľový recitál Dalibora Karvaya s klavírnym sprievodom mladého Rakúšana Stefana Stroissniga (3. 12.) ponúkol náročný, no príťažlivý program z diel Brahmsa, Schuberta, Liszta a Debussyho (ohlásená dramaturgia obsahovala namiesto Debussyho Schnittkeho skladbu). Výnimočné talenty právom sprevádzajú veľké očakávania, vek umeleckej zrelosti prináša povinnosť atakovať najvyššie méty hudobného života i v medzinárodnom meradle.
Muzicírovanie Karvaya a Stroissniga toho bolo svedectvom. Bolo tiež dokladom nevyhnutného tvorivého hľadania, určitej nerozhodnosti a neistoty týkajúcej sa optimálneho smeru, kadiaľ sa uberať. Husľový recitál je vždy tak trochu i husľovo-klavírnym recitálom: klavirista nemá otrocky „sprevádzať“, ale spolutvoriť, rovnocenne participovať na koncepcii celku. Mal som pocit, že súlad medzi huslistom a klaviristom sa v tomto zmysle nachádzal ďaleko od ideálu. Stroissnig pôsobil príliš skromne a skutočne si zahral až v sólovom čísle. Karvay hral kultivovane, s nadhľadom, sebavedome, hoci často až príliš zdržanlivo. V Brahmsovej Sonáte č. 1 G dur op. 78 dominoval lyrický prvok, zaujala spevnosť, no chýbali určitá dramatickosť, vzruch, vo všeobecnosti väčšie kontrasty a odvážnejšie rubáta. V Schubertovom menej frekventovanom diele Rondo brillant h mol D 895 sa muzikanti viac zamerali na stvárnenie charakterových rozdielov, čím aj výstavba tohto voľne koncipovaného opusu dostala pevnejšie obrysy.
Auditórium Moyzesovej siene – za mojej prítomnosti vždy veľmi slušne zaplnenej – mohla zaskočiť zmena, ktorá prišla po prestávke: po tradičnejšie ladených skladbách zaznela novátorská časť z Lisztovho málo hrávaného cyklu Poetické a religiózne harmónie S. 173 s názvom Benediction de Dieu dans la solitude v podaní Stroissniga. Klavirista preukázal vysokú mieru empatie k Lisztovej panteistickej poézii a zmysel pre prirodzenú spevnosť pre fantazijne uvoľnené rozvíjanie hudobného toku. Jeho frázovanie však nepôsobilo dostatočne cieľavedome a veľká gradácia v strede skladby mohla byť aj konzistentnejšia. No najsilnejšie výhrady by som smeroval k tónovej kultúre, ktorej vo vysokých registroch chýbala mäkká ušlachtilosť a v nízkych polohách zase plnejšia zvučnosť. Koncert za opätovnej Karvayovej účasti uzavrela Debussyho Sonáta g mol L. 140, takmer neoklasicistická labutia pieseň veľkého impresionistu. Tá vyznela v tento večer najpresvedčivejšie, najsuverénnejšie, zvukovo a výrazovo najpriebojnejšie. Najsilnejšou devízou koncertu bola však senzitívna a racionálne okorenená muzikalita dvoch výborných mladých umelcov. Najväčšiu výzvu pre nich predstavuje slobodnejší rozlet v záujme väčšej mnohotvárnosti a farebnosti.
Tamás HORKAY
Musica da camera Natalie Gutmanovej a Elisso Virsaladzeovej
Meno ruskej violončelistky Natalie Gutmanovej je fenoménom a ani gruzínska klaviristka Elisso Virsaladze nie je v extratriede svetových klaviristov neznáma. Spolupracujú už mnoho rokov a bolo to cítiť na ich maximálne zladenej súhre na koncerte 6. 12. To, že spolu dýchali, nie je klišé, ale skutočnosť. Umelecky dominantnejšie sa javila Virsaladze, čo vyplýva zrejme z kompozičnej štruktúry predvedených diel. V Moyzesovej sieni zazneli štyri Beethovenove sonáty (veľa nechýbalo do vzácneho kompletu piatich violončelových sonát) v rozpore s pôvodne ohláseným programom, ktorý obsahoval aj jednu Rachmaninovovu sonátu. Pre viacerých poslucháčov to muselo znamenať sklamanie – myslím, že ruská interpretačná škola má silnejšie skladateľské priority ako Beethovena... V prejave skúseného rusko-gruzínskeho dua prevládala dynamická, emotívna priamočiarosť v popredí s pateticko-dramatickými črtami. Najmä v Sonáte g mol op. 5 č. 2 a Sonáte op. 102 č. 1 C dur mi chýbali bohatšie výrazové odtiene obsahujúce aj humor, uvoľnený pôvab či lyrickú vzdušnosť. Do prestávky mal navrch povestný, nefalšovane muzikálny uragán, pretavený do vášnivej, trochu prvoplánovej brilantnosti. Spevnosť mohla byť miestami nežnejšia, architektúra diel mohla stáť na pevnejších základoch. Oddych umelkyniam zjavne prospel, pretože zvyšné dve skladby, Sonáta F dur op. 5 č. 1 a Sonáta D dur op. 102 č. 2 uspokojili i najnáročnejšie kritériá. Virsaladze a Gutman pridali k ohurujúcim ohňostrojom jemnejšie, miestami čarokrásne farby, popri neohrozenej virtuozite zaujali vnútornejšou kontempláciou. Zvlášť fascinovali ostré pohybovo-zvukové kontrasty, gradácie, strhujúco tvarované oblúky či expresívna polyfónia záverečnej fúgy v Sonáte D dur. Ktosi z organizátorov však podcenil záujem o koncert a na službu do šatne poslal jediného človeka. Posledný trpezlivý poslucháč tak opustil budovu Filozofickej fakulty viac než dvadsať minút po záverečnom akorde...
Tamás HORKAY
Faces Piano Trio
Ako prvé z dvoch klavírnych trií dostalo na tohtoročných BHS priestor Faces Piano Trio (7. 12.). Existuje od roku 2008 a pozostáva z členov s bohatou a úspešnou sólistickou aktivitou: Ivana Pristašová (husle), Ladislav Fančovič (klavír) a Boris Bohó (violončelo). Faces sa v koncertnej sieni Dvorana predstavili s dlhým a náročným repertoárom, až na jednu výnimku orientovaným na exkluzívne rarity z druhej polovice 19. storočia. Debussyho predimpresionistické Klavírne trio G dur (1879) sa objavilo dokonca iba pred dvomi desaťročiami; Klavírne trio b mol (1850) od Roberta Volkmanna a Klavírne trio d mol (1894) od Antona Arenského sa vyznačujú bohato zvrásnenou formou a zvláštnou, neraz „experimentálnou“ romantickou expresiou.
Trio Faces je vynikajúco zohratou trojicou schopnou adekvátne a hierarchicky odstupňovať vertikálne zvukové vrstvy, čo je alfou a omegou vysokej úrovne komorného muzicírovania. V ich hre ma upútalo širokodyché frázovanie, majstrovské vystihnutie výrazových vrcholov, bohatý agogicko-farebný arzenál a citovo intenzívny, nadšený prejav. Láskavý prístup k zmyselnostiam jednotlivostí však občas hrozil istou rozvláčnosťou – jej prevenciou môže byť viac disciplíny a smerovanie k zomknutosti formy. Treba pochváliť aj samozrejmú brilantnosť členov tria. „Kukučím vajíčkom“ večera bol Hymnus pre zabudnutých od priekopníka slovenského minimalizmu Martina Burlasa; svojou celkovou asketickosťou dosiahol akési vyčistenie priestoru, v ktorom mohla Arenského skladba v závere koncertu o to efektívnejšie rezonovať.
Žiaľ, ďalší koncert (Národný orchester Lille) začínal už o pol ôsmej a kto chcel byť prítomný na obidvoch výborných vystúpeniach, mal smolu. Stanovením začiatku podvečerného koncertu na 16.00, prípadne večerného na 20.00, by sa dalo podobným kolíziám ľahko zabrániť.
Tamás HORKAY
Dva výnimočné koncerty v Dvorane
Medzi komornými koncertmi aktuálneho ročníka BHS sa vyskytli dva, ktoré možno bez zaváhania označiť za výnimočné. Prispela k tomu i skutočnosť, že bratislavský Quasars Ensemble a české Guarneri Trio Prague zvolili dramaturgie s dôrazom na vlastné štýlové preferencie. Quasars Ensemble (9. 12.) sa predstavil vokálnymi cyklami Stravinského, Ravela, Poulenca, Kabeláča, Zeljenku a Lutosławského, pražskí umelci (10. 12.) vsadili na osvedčené hodnoty v podobe diel Mozarta, Mendelssohna a Beethovena.
Koncerty Evy Šuškovej (soprán), Petry Noskaiovej (mezzosoprán) a súboru Quasars Ensemble sú známe originálnymi dramaturgickými počinmi. V tomto prípade zaujalo žánrovo a výrazovo pestré prelínanie hudby a básnických obrazov, ktoré v prípade diel Kabeláča, Lutosławského, Poulenca a Stravinského ešte oživili ľudové vplyvy. Samozrejme nebola núdza ani o spevácke zážitky, pretože obe speváčky dokázali vynikajúco preniesť poetický rozmer do interpretácie hudby. Pod inšpirujúcim dirigentským gestom Ivana Buffu (účinkoval aj ako klavirista) tak publikum bolo svedkom ďalšieho z významných vokálnych recitálov umelkýň, ktoré majú cit pre hľadanie a oživovanie polozabudnutých skvostov z vokálnej lyriky hudby 20. storočia. P. Noskaiová sa predstavila v Stravinského Pribautkách, Ravelových Chansons madécasses a Poulencovej Rapsodie négre. Zvlášť vyniklo oduševnené podanie Kabeláčovho cyklu Šest ukolébavek na slová lidové poesie. E. Šušková sa uviedla precíznym naštudovaním Stravinského Trois poésis de la lyrique japonaise, ktoré doplnila vtipným cyklom Three Songs from William Shakespeare. Zaspievala tiež farbisté Ravelove Trois poémes de Stéphane Mallarmé a polozabudnutý, no famózny cyklus Galgenlieder Ilju Zeljenku. Obe speváčky striedavo excelovali v záverečnom Lutosławského venčeku piesní Slomkowy lancuszek i inne dziecinne utwory pre dva ženské hlasy a päť dychových nástrojov.
Dôležitú súčasť koncertu tvorili výkony členov Quasars Ensemble. Napísať, že citlivo sprevádzali, je málo. Speváčky v nich mali oporu, ich hlasy nemuseli s nástrojmi zápasiť a dostali priestor pre farebné nuansovanie. Spoločný interpretačný ťah prinášal poslucháčom radosť z kompozícií tvoriacich pestrý celok zaujímavých skladateľských poetík. Premenlivosť nálad, farebnosť partitúr, štýlové rozdiely medzi dielami skladateľov začiatku a konca 20. storočia, to všetko spolu s melanchóliou, smútkom, lyrikou, ale aj dramatickou expresiou a vtipom priniesli publiku výkony sólistiek i ansámblu. Tento koncert nebol zameraný na efektné spevácke čísla, o to viac sa bolo možné dostať hudbe pod kožu a vychutnať si adekvátne stvárnenie rozmanitých autorských rukopisov tvorcov 20. storočia.
Guarneri Trio Prague, ktoré oslávilo už 25. výročie vzniku, tvorí trojica brilantných interpretov (Čeněk Pavlík – husle, Marek Jerie – violončelo, Ivan Klánský – klavír), ktorí sú súčasne aj známymi sólistami. Dvorana tak na záver festivalu ožila ukážkou typického českého muzikantského zanietenia, tvorivej invencie a nástrojovej perfekcie. Zvukový kolorit súboru spoluvytvárajú aj dva vzácne sláčikové nástroje: nástroj Pavlíka, ktorý hrá na husliach „Zimbalist“ od Guarneriho del Gesù; Jerie má nástroj z dielne Andrea Guarneriho z roku 1684. Aktuálne renomé Guarneriho tria je výsledkom oddanosti komornej hudbe a dlhej histórie českého muzicírovania, ktoré má tradíciu kvalitných telies. Povestná súhra Pražského tria s precízne vypracovanými detailmi jednotlivých partov a spontánnosť tvorili základ výkonu v Mozartovom Klavírnom triu č. 6 G dur KV 564, v Mendelssohnovom Klavírnom triu č. 1 d mol op. 49 a záverečnom Klavírnom triu č. 7 B dur op. 97 Beethovena. Súčasťou finále boli aj prídavkové „evergreeny“, úprava Dvořákovej Humoresky či Dvořákovej Dumky. Mozartovo trio mohlo na pódium priniesť len príjemnú dobovú hudbu, no vďaka vyšperkovanej interpretácii zazneli tri kúzelné klasicistické miniatúry. Neporovnateľne väčšiu kompozičnú a výrazovú prepracovanosť priniesla hudba Felixa Mendelssohna Bartholdyho, no najmä Arcivojvodské trio Beethovena. Obe diela patria k preferovaným a náročným kusom triovej literatúry. Pre súbor kvalít Guarneriho tria boli príležitosťou na strhujúcu interpretáciu. Bolo inšpirujúce sledovať, ako hudobníci pracovali s témami, motívmi, ako prehľadne a plasticky znela hudba v ich podaní, aký symfonický ťah mali prvé časti, ako vyvažovali zvuk v živých temperamentných finále a s akou hĺbkou sa ponorili do lyriky pomalých častí. Bartholdy bol výnimočným, no bol to najmä Beethoven, ktorý sa stal pamätným finále komorných koncertov v rámci 47. ročníka BHS.
Melánia PUŠKÁŠOVÁ
New Talent 2011 – Cena SPP
Finálový koncert súťaže Medzinárodná tribúna mladých interpretov New Talent 2011 (5. 12.), po ktorom nájde svojho majiteľa aj Cena Nadácie SPP, skrýva v sebe vždy špeciálny náboj: okrem nezanedbateľného finančného prínosu a určitej prestíže sa víťazovi naskytne aj viac príležitostí ďalšieho profesionálneho uplatnenia. Ako prvý sa v historickej budove SND predstavil bulharský hráč na bicích nástrojoch Kiril Stojanov s Koncertom pre marimbu a sláčikové nástroje (1986) od Brazílčana Neya Rosaura. Táto melodicky invenčná a jazzovo-tanečne ladená skladba ponúka dosť možností nielen na virtuóznu ekvilibristiku, ale aj na demonštráciu muzikálnej vyspelosti sólistu. Stoyanov v nej podal brilantný výkon a presvedčil o svojom ohnivom temperamente, vhodne kontrolovanom sviežou, prirodzenou hudobnou inteligenciou. Po ukážke z ľahšieho žánru nasledoval o to ťažší, hlbokomyseľný Brahms a jeho Husľový koncert D dur, v ktorom by sa radi blysli azda všetci huslisti sveta, čo je zrejme dôvod, prečo je dielo jedným z najhrávanejších vôbec. Ako objekt svojich inšpirácií si ho tentokrát vybral slovenský talent Karol Daniš. Rodák z Galanty zaujal najmä poctivosťou prístupu k hudobnému textu a premyslenosťou koncepcie, ale aj technickou suverenitou a meditatívnosťou. Na čom by mal azda ešte Daniš popracovať, je prenikavejšia citovosť, viac interpretačnej odvahy a najmä farebnej, zvukovej a výrazovej pestrosti.
Maďarskú klaviristku Ivett Gyöngyösiovú som mal to šťastie počuť (ešte ako zázračné dieťa) pred tromi rokmi, keď mala pätnásť. Jej výnimočný talent sa medzitým úspešne rozvinul a stala sa víťazkou New Talent 2011. V Beethovenovom Koncerte G dur podala famózny výkon. Najviac by som u tejto subtílnej klaviristky s neopakovateľne expresívnou mimikou vyzdvihol vysokú mieru identifikácie s antagonistickými, pre Beethovena tak príznačnými protikladmi: rezolútny dramatizmus a vzdušná poézia, zúfalá tragika v druhej časti, nežne roztúžený tón kontra živelná hravosť. Ivett však zapôsobila aj spontánnou oduševnenosťou, zriedkavo pregnantnou artikuláciou a takmer bezchybnou, priesvitnou precíznosťou virtuóznych pasáží. S rozhodnutím poroty možno vrelo súhlasiť.
Kým sa zrodilo rozhodnutie, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod taktovkou Petra Vronského (ktorý bol nanajvýš spoľahlivým a inšpiratívnym partnerom horeuvedených sólistov) predviedol Variácie na slovenskú ľudovú pieseň od Jána Cikkera. Bola to jednoznačne najlepšie stvárnená Cikkerova skladba zo všetkých, ktoré som v rámci storočnice nášho veľkého spolutvorcu hudobnej moderny počul. Znela s potrebnou rustikálnou výbojnosťou, nie však nekultivovane; Vronský presvedčivo akcentoval najrôznejšie hudobné charaktery od elegických a lyrických cez žartovné a kapriciózne až po pochodové alebo pastorálne. Hre rozhlasových symfonikov nechýbali nasadenie, švih a elán; treba pochváliť aj prirodzenú dýchavičnosť, strhujúcu pulzáciu a široko modelovanú dynamiku. Vronský a SOSR sa tak postarali o príjemný záver neskorého večera a dôstojné pretlmočenie Cikkerovej mnohotvárnej expresie.
Tamás HORKAY
Vynikajúce finále v réžii Slovenskej filharmónie
Záverečný koncert (10. 12.) v historickej budove SND, vydarená bodka za 47. ročníkom festivalu, bol stretnutím s ruskou hudbou, ktorú pretlmočili dirigent Alexander Lazarev s orchestrom Slovenskej filharmónie.
Hneď na úvod treba povedať, že sa na našich koncertných pódiách len zriedkavo stretávame so Stravinského hudbou Bozkom víly patriacom do neoklasicistického obdobia skladateľovej tvorby. K „rozprávkovému“ vyzneniu skladby s výraznou tanečnou gestikou významne prispel ruský dirigent, ktorý sa pohrával s každým rytmickým detailom a s pôsobivou ľahkosťou komunikoval s orchestrom. Jeho ge
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.