Ľudmila Štefániková

Po rokoch štúdia v Paríži a po absolvovaní prestížnej Berklee College of Music sa predviedla aj na Slovensku – ako líderka vlastného kvarteta a s čerstvo vydaným debutovým albumom so siedmimi autorskými kompozíciami. Jazzová vibrafonistka, speváčka, skladateľka a aranžérka Ľudmila Štefániková.

Zo ZUŠ Hálkova na Berklee...

 Ako sa bratislavské dievča, ktoré chodí na ZUŠ-ke na klavír a spev, dostane do Paríža, potom do Bostonu a stane sa jazzovou vibrafonistkou?
Na klavír som chodila od šiestich rokov na ZUŠ na Hálkovej, začala som spievať v Bratislavskom detskom zbore a na tej istej ZUŠ som neskôr začala chodiť aj na bicie. Po skončení strednej školy, bilingválnej sekcie francúzskeho gymnázia na Metodovej, som prešla na vysokú školu a zároveň s tým konečne aj na konzervatórium. Po troch rokoch na vysokej a štyroch na konzervatóriu som odišla do Paríža a odtiaľ do Ameriky.

 Na počiatku tvojej hudobníckej dráhy stála klasická hudba. Čo ťa neskôr presvedčilo, aby si sa zamerala práve na jazz?
Sloboda. Jazz je jednoducho „hudbou momentu“, ktorá sa tvorí na mieste a je výsledkom spolupráce niekoľkých hudobníkov za určitých podmienok. Tento výsledok je vždy iný, a práve to ma na jazze zaujalo. Uvedomovala som si, že v klasike sa musím naučiť nejaké veci, potom ich presne odinterpretovať a zasa sa učiť niečo nové – je to akoby začarovaný kruh, a to mi nepripadalo až také kreatívne. Potom mi ktosi na konzervatóriu dal CD Steps Ahead Mika Mainieriho, a to rozhodlo, že sa chcem venovať výlučne vibrafónu. Na Slovensku nebola možnosť študovať ho – na konzervatóriu sme vtedy nemali funkčný nástroj – a nikto mi nevedel vysvetliť základy techniky či frázovania, tak som si našla školu v Paríži.

 Ako si zvládla prijímačky, keď si na Slovensku mala s vibrafónom len minimálne skúsenosti?
Nebolo to až také zložité, pretože som mala za sebou štúdium bicích nástrojov a perkusií na Konzervatóriu v Bratislave. Navyše, táto škola, American School of Modern Music, bola súkromná (hoci nie taká drahá ako Berklee), takže bolo ľahké sa tam dostať a ostala som tam tri roky. Popri tom som sa ešte vzdelávala na parížskom štátnom konzervatóriu, kde som mala individuálne hodiny hry na vibrafóne. V Paríži som si aj kúpila svoj prvý vibrafón.

 Keby si mala porovnať prístup pedagógov v Paríži a Bratislave, v čom sa odlišoval najviac?
Otvorenosťou. U nás musíš ísť podľa nejakých pravidiel aj keď nemajú zmysel, sú zastarané, nemajú žiadnu perspektívu do budúcnosti a nič sa nemení. Tam sa ľudia navzájom inšpirujú a sú otvorení novým veciam...

 Znamená to, že si tam skúšala zabŕdnuť aj do iných žánrov?
Tým som sa venovala už na Slovensku – hrala som napríklad na bicích v rockovej kapele... Problém nebol v žánroch, ale v prístupe k vzdelávaniu, v samotnom vzdelávacom systéme. Nechcem však kritizovať; mala som tu šťastie na dobrých pedagógov, no prišla som do bodu, kedy som musela odísť, aby som sa mohla ďalej rozvíjať a napĺňať svoje sny.

 Ako si zvládala štúdium v Paríži po existenčnej stránke?
Podarilo sa mi získať štipendiá a popritom som robila „prácičky“ ako servírka, prekladateľka, občas som strážila deti a podobne. Čiastočne som si zarábala hraním, no v Paríži som nemala ešte takéto ambície, lebo som mala pocit, že to ešte „nie je ono“. Hrávala som s kamarátmi, na rôznych festivaloch a v kluboch, no chýbal mi pocit vyzretosti.

 Potom si odišla priamo do Ameriky? Ako si sa dostala na Berklee?
Škola v Paríži bola vtedy pobočkou Berklee, preto som si ju aj vybrala. Učili na nej americkí hudobníci a ich prístup sa dosť odlišoval od európskeho. Vyučovanie bolo voľnejšie a akoby „šité na mieru“. Aj keď sa v triede nachádzalo viac ľudí, poznali nás a približne vedeli, kam sa chceme uberať a podporovali nás v tom, vedeli sa prispôsobiť individuálnemu tempu študenta. To je veľmi dôležité, pretože nemusíme všetci chcieť to isté. Tu sa konali aj prijímačky na Berklee, ktorými som prešla a získala som štipendium na štúdium v Amerike. Povedala som si, že to aspoň na chvíľu skúsim. Po dvoch rokoch som absolvovala školu a dostala ročné postgraduálne pracovné vízum. Američania ho udeľujú cudzincom, aby sa mohli uplatniť v odbore, ktorý tam vyštudovali. Vtedy som začala pracovať ako hudobník z povolania – hrala som v orchestroch, v muzikáloch, pre svojich profesorov som robila transkripcie a aranžmány skladieb, istý čas som aj učila, skrátka, živila som sa predovšetkým hudbou.

 Ako vyzerá bežný deň na Berklee?
Nespíš. (Smiech.) Študuješ, snažíš sa zvládnuť všetky domáce úlohy, cvičíš od rána do večera, hráš s rôznymi kapelami, si súčasťou rôznych projektov a snažíš sa držať krok so školou, aj čo sa týka kreditových povinností. Rok je rozdelený na trimestre – jarný, ten je najdlhší, letný, najkratší, a zimný. Za každý z nich musíš nazbierať minimálne 12 alebo 13 kreditov, pričom každý z nich stojí okolo 1200 dolárov. Za hru v ansámbli je jeden kredit, za individuálnu hodinu alebo hodiny kompozície či aranžovania sú povedzme dva kredity a podobne. Rozvrh je zostavený individuálne, podľa zamerania štúdia.

 Spomínala si aranžovanie. Znalosti z tejto oblasti si nadobudla v USA alebo si si niečo priniesla už z Európy?
O aranžovaní som sa veľa naučila v Paríži, u klaviristu Stephena Browmana. Za deväť mesiacov som sa uňho naučila asi 70 percent z toho, čo o aranžovaní viem.

 Písala si aj pre big band?
Zatiaľ nie. Bigbandové aranžovanie som neštudovala, venovala som sa písaniu pre „large ensemble“, to znamená súbor so šiestimi dychovými nástrojmi.

 Kedy si mala prvú vlastnú kapelu a kedy si zostavila formáciu, s ktorou hráš teraz?
Prvú kapelu som mala ešte v Paríži a so svojou súčasnou skupinou hrávam asi rok. Sú to spolužiaci z Berklee a vybrala som si ich na základe toho, ako hrali, ale aj podľa ich osobností. Pre mňa je veľmi dôležité, akého človeka si vezmem do kapely, aby to fungovalo aj po ľudskej stránke, aby sa nikto nesprával namyslene alebo arogantne. Myslím, že sa to potom odzrkadľuje aj v spoločnej hre. Takisto záleží na spoločnom muzikantskom smerovaní. S gitaristom Alexom Baboianom sa poznám už dlho, hrávali sme spolu v big bande, s bubeníkom Tomom Wandellom sme hrali na niekoľkých koncertoch, napríklad v klube Wally's, najstaršom jazzovom klube v Bostone, kde hrával Charlie Parker. V jazzovej komunite každý každého pozná a človek po piatich minútach spoločného hrania vie, či si s dotyčným „sadne“ alebo nie.

 S kapelou hrávaš popri menej známych štandardoch aj svoje kompozície a aranžmány. Podarilo sa ti už nájsť vlastný hlas, niečo, čo ti dovoľuje povedať „toto som ja“?
V každej mojej kompozícii je kúsok zo mňa, počuť v nej môj individuálny hlas, ale prechádzam neustálym hudobným vývinom – tak ako mnohí skladatelia prechádzajú z jedného tvorivého obdobia do druhého – a myslím si, že to, čo hrám teraz, je odzrkadlením jednej etapy môjho života. A po nej príde ďalšia. Už mám pripravené nápady na druhé CD. Moje prvé CD je odrazom času stráveného na Berklee, no dnes sa už na mnohé veci dívam inak.

Be Beautiful

 Prezraď niečo o svojom debutovom albume Be Beautiful. Ako si dávala dokopy materiál, ľudí a finančné prostriedky potrebné na jeho vydanie?
Obsahuje sedem skladieb – všetky sú moje autorské kompozície – pre 16-členný kolektív, v ktorom hrám aj spievam, čiže ide akoby o 17-členný orchester. Kompozície vznikli v priebehu jedného roka, od leta 2010 do jari 2011, hráčov som našla väčšinou medzi kamarátmi a známymi, s ktorými som hrávala v Rainbow Big Bande. Vedie ho legendárny trombonista Phil Wilson, veľmi známy aj ako aranžér, a každý v ňom chce hrať, podobne ako v Rainbow All Stars alebo v orchestri Grega Hopkinsa, pretože majú úžasný repertoár. Ja sama som u nich načerpala mnoho skúseností. Všetky skladby boli aranžované pre Rainbow All Stars Phila Wilsona, a preto som mu album aj venovala. Nechcela som, aby skončili „v šuplíku“ a mala som pocit, že ak ich nenahrám teraz, tak sa k podobnému projektu už nedostanem. Mali sme dve skúšky a dva dni sme strávili v štúdiu – ale išlo o naozaj skúsených hráčov a väčšina z nich tieto skladby skúšala aj na hodinách ansámblovej hry, takže tento krátky čas bol úplne dostačujúci. Čo sa týka rozpočtu, chlapci nahrávali zadarmo, zaplatila som len za štúdio, zvukárov a mixáž, pričom štúdio fungovalo ako nezisková organizácia založená krátko predtým, čiže jeho cena bola veľmi symbolická. Neboli to štúdiá samotnej Berklee, pretože v nich možno nahrávať len školské projekty. Celkové náklady však neboli veľmi vysoké a s financiami mi pomohol aj môj otec, za čo mu veľmi ďakujem.

 Medzi interpretmi na albume je aj raper...
Slovenský raper Pejro Káresky. Nahovoril slovenské texty, ktoré sám napísal, a vo Farewell Lullaby, štvrtej skladbe albumu, som nahovorila text mojej mamy. Ak spievam, tak bez textu, iba na vokály alebo slabiky; nie som textár a nepúšťam sa do vecí, ktoré neovládam.

 Možno teda hovoriť o „postmodernej“ fúzii rôznych žánrov?
Áno. Phil Wilson, ktorému som album venovala a ktorého som požiadala o sprievodný text, píše, že je to zmes všetkej hudby, ktorá ma ovplyvnila za 29 rokov života pred jeho vydaním. Je tam folklór, africká hudba, klasická hudba, rhythm and blues, free jazz, ale to všetko má základnú jazzovú líniu.
MalletKAT

 Hráš na elektronickom nástroji MalletKAT. Čím ťa oslovil – okrem toho, že je praktickejší na prenos ako tradičný vibrafón?
Oslovil ma tým, že má k dispozícii veľa zvukov, podobne ako keyboard, a pritom sa na ňom používa rovnaká technika hry ako na vibrafóne. Získala som ho priamo od výrobcu za nižšiu cenu v rámci sponzorstva. V strednej Európe je zatiaľ pomerne málo rozšírený, no v Amerike sa používa hojnejšie. Keď som účinkovala v muzikáloch, využila som napríklad vynikajúci zvuk tympanov, marimby, woodblocku a rôzne iné perkusívne zvuky. Pri sólach som niekedy použila aj zvuk akustickej gitary, ktorý je úžasný. Na koncerte v Hlave XXII som siahla aj po zvuku elektrickej gitary a pomocou pedálov som sa ho snažila „ohýbať“.

 V niektorých skladbách súčasne s hrou na vibrafóne (alebo MalletKATe) aj spievaš. Ako zvládaš koordináciu týchto dvoch činností?
Je to náročné na techniku, pretože sa musím počúvať nielen ako spevák, ale aj ako inštrumentalista. Aby človek dosiahol koordináciu, musí byť mimoriadne sústredený, najmä ak spieva texty. Častokrát nepočujem dobre vlastný hlas, čo je trošku nepríjemné a hlavne nepraktické. Mikrofón musí byť umiestnený stabilne a ak sa náhodou posuniem o centimeter vedľa, paličky zasiahnu iné tóny, ako by mali. Nemôžem sa „hrať“ s mikrofónom, ako to robia speváčky, musím v rukách držať paličky. Chvíľu som používala headset, ale už ho nechcem, lebo je hrozný...
Vibrafonisti

 Ktorí vibrafonisti – okrem Mika Mainieriho – ťa ovplyvnili najviac?
Steps Ahead Mika Mainieriho ma inšpirovali na začiatku. Mainieri je invenčný hráč so skvelým melodickým cítením. Okrem mojich profesorov na Berklee Eda Saindona a Davea Samuelsa to bol súčasný newyorský vibrafonista Joe Locke a tiež Steve Nelson z kvinteta Davea Hollanda. Mainieri a Nelson boli na začiatku, potom som počúvala všetko možné – od Lionela Hamptona, ktorý mal skvelú techniku, cez Milta Jacksona a Victora Feldmana po Bobbyho Hutchersona, ktorý je na môj vkus už príliš uletený. Vynikajúci vibrafonisti sú aj v Paríži, napríklad Franck Tortiller. Nespomenula som Garyho Burtona, aj keď patril k prvým, ktorých som počúvala. Je priekopníkom vibrafónovej techniky, vymyslel nový spôsob držania paličiek a je skrátka fantastický, no hudobne nie je pre mňa až takým výrazným vzorom. Páči sa mi, keď hrá v duete s Makotom Ozonom alebo Chickom Coreom, mám pred ním veľký rešpekt, a vždy, keď môžem, idem sa pozrieť na jeho koncert.

 Na Slovensko si prišla po dlhom čase. Plánuješ sa sem vracať častejšie?
Dúfam, že áno. Nielen za rodinou, ale aj za koncertnými príležitosťami. A v neposlednom rade aj kvôli dobrému jedlu – v porovnaní s Amerikou. (Smiech.) Musela som prísť domov. Poznám ľudí, ktorí žijú v Amerike 20-30 rokov a stále si nezvykli.

 Cítiš teda potrebu vracať sa späť... Je to aj tým, že človek akosi prirodzene túži po uznaní v krajine, kde sa narodil?
O uznanie mi až tak nešlo. Robila som veci, ktoré ma zaujímajú, a o nejaký marketing okolo vlastnej osoby som sa príliš nestarala. Viem, že je to dôležité, a niektorí ľudia aj vedeli, že som v Amerike, no pre väčšinu akoby som práve „spadla z neba“. Som rada, keď sa ľuďom páči moja hudba a keď mi úprimne povedia, čo si o nej myslia. To je pre mňa najväčším uznaním. Určite som sem nešla preto, aby mi hovorili veci typu: „Áno, Ľudmila, si úžasná…“

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.