Aj keď meno amerického basgitaristu Anthonyho Jacksona (1952) býva na plagátoch vypísané menšími písmenami ako mená jeho „zamestnávateľov“ Chicka Coreu, Ala Di Meolu, Michela Camila, Billyho Cobhama, Pata Methenyho alebo Paula Simona, vďaka štýlovej univerzálnosti a nenapodobiteľnej zvukovosti svojej šesťstrunovej kontrabasovej basgitary patrí tento umelec k najvyhľadávanejším sidemanom. V našich končinách sa Jackson predstavil niekoľkokrát: po boku Mika Sterna na Bratislavských jazzových dňoch 2007 alebo v rámci minuloročného turné gitaristu Leeho Ritenoura. Gitaristami vyhľadávaný štúdiový i pódiový partner (pozri recenziu koncertného albumu Steva Khana na str. 57) predostrel v spontánnom rozhovore svoju sidemanskú filozofiu.
Patríte k hudobníkom, ktorí sa nerozhodli presadzovať vlastné projekty, ale spolupracujú po boku výraznejších osobností. Prečo ste sa stali „sidemanom z presvedčenia“?
Nikdy som sa nad tým príliš nezamýšľal, skôr som to celý život vnímal ako šancu hrať a ostať na scéne. Podobne som nikdy neuvažoval o vedení vlastnej kapely. Hlavným dôvodom je to, že sám nekomponujem. Myslím, že ako skladateľ nie som príliš talentovaný. Rozhodol som sa preto ostať performerom, čo sa vlastne stalo mojím poslaním: byť skvelým spoluhráčom a zosobňovateľom ideí výraznejších skladateľov. Mojím veľkým vzorom bol v tomto bubeník Steve Gadd; on tiež nekomponuje, napriek tomu však vedie vlastnú kapelu (predstaví sa s ňou v rámci BJD 2009, pozn. autora). Steve patrí k najlepším bubeníkom svojej generácie a o čosi podobné sa snažím aj ja. Je to celoživotná výzva.
Nepociťovali ste podobne ako Gadd túžbu viesť vlastné zoskupenie?
Nikdy. Úloha performera, ktorú som si vytýčil, ma uspokojuje, nehovoriac o tom, že ako inštrumentalista mám čo robiť, pokiaľ sa chcem udržať v špičkovej forme. Ako líder by som mal na starosti nielen materiál, ktorý s kapelou budeme hrať, ale aj vybudovanie koncepcie zoskupenia, nehovoriac o jeho manažovaní a podobne. Okrem toho si nemyslím, že svet potrebuje ďalší z radu zlých albumov sólových basgitaristov, podobne ako ďalšiu fádnu kapelu. Omnoho užitočnejší sa cítim pod rukami dobre usmerňujúceho lídra. Som šťastný vo svojej pozícii.
Albumy basgitaristov sa vo veľkej miere „zvrhávajú“ na gymnastické predvádzanie slapových techník...
Máte pravdu – máloktorý z nich si žiaľ uvedomuje, že byť dobrým hráčom neznamená zákonite byť geniálnym skladateľom a aranžérom. A samozrejme naopak. Otázka odhadnutia vlastných hraníc je veľmi citlivá záležitosť. Samozrejme si aj ja v kútiku duše prajem, aby som dokázal napísať peknú tému. Niežeby som na to nestačil technicky – dajte mi ceruzku, notový papier a môžem začať –, necítim však pri skladaní podobnú inšpiráciu ako pri hraní. Nikdy som nechcel, aby ma ľudia akceptovali ako skladateľa len preto, ako hrám na basgitare.
V priebehu posledných dvoch desaťročí ste svojou hrou ovplyvnili mnohých. Ktorí z basgitaristov ovplyvnili Anthonyho Jacksona?
V prvom rade jeden z najzásadnejších hudobníkov afroamerickej hudby James Jamerson, ktorého môžem viac-menej považovať za svojho učiteľa. Druhým je Jack Casady z kapely Jefferson Airplane. Obaja boli mojimi hrdinami už od detstva. Uvádzať Jamersona za svoj vzor bolo veľmi moderné najmä v 80. rokoch, v časoch, keď zomrel. Ja som ho však obdivoval omnoho skôr, v 60. rokoch, keď mnohí nechápali, čo vlastne robí. Bez Jamersona si dnes len ťažko dokážeme predstaviť hudbu Stevieho Wondera, Temptations, The Supremes, Marvina Gayea a mnohých ďalších umelcov z okruhu vydavateľstva Motown. Rovnako nesmiem zabudnúť na Phila Lesha z Grateful Dead, ako aj Scotta LaFara. Mnohokrát ľutujem, že som nemal šancu počuť ho naživo, pretože zahynul, keď som mal deväť rokov.
Vaše schopnosti využíva množstvo pozoruhodných lídrov súčasného jazzu od Chicka Coreu po Pata Methenyho. Akým spôsobom manažujete svoje aktivity?
Nazdávate sa, že obvolávam hudobníkov a ponúkam im svoje schopnosti? V skutočnosti to funguje inak: väčšina z nich má pri zostavovaní obsadenia turné alebo albumu konkrétnu zvukovú a štýlovú predstavu a ako sidemani tento výber zväčša nemôžeme ovplyvňovať. Mnohokrát netuším, čo je kľúčom výberu, pretože myšlienky čítať nedokážem. Jediné, čo môžem robiť, je čakať, že ma k svojim projektom pozvú. Každý z nás má svojich obľúbencov, ale aj hudobníkov, ktorých príliš „nemusí“. Mnohí mi napríklad vyčítajú, že nepoužívam slapovú techniku. Tá prišla do módy v posledných rokoch najmä preto, že týmto spôsobom dokážete ľahko ohúriť a exhibovať na pódiu aj vo chvíli, keď nemáte príliš čo povedať.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Pripravujem album, ktorý v skutočnosti nebude sólovým albumom, ale spoluprácou s gréckym basgitaristom Yiorgosom Fakanasom. Ten je nielen výborným hráčom, ale predovšetkým fantastickým skladateľom. Na albume budú jeho kompozície. Bude to prvý projekt pod mojím menom, aj keď nie v tradičnom význame slova. Sólové party bude hrať najmä Yiorgos, ja zastávam len rolu v rytmickej sekcii. Bežná predstava dvoch basgitaristov v štúdiu je súťaženie o čo najviac tónov. Pokúsime sa dokázať, že sa to dá aj inak...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.