Minuloročný debut poľského saxofonistu Kubu Więceka vyvolal na jazzovej scéne našich severných susedov senzáciu. Vybrúsená a jasná koncepcia tria bez harmonického nástroja presvedčila aj takých, ktorí na zaradenie nahrávky len 22-ročného umelca do legendárnej série Polish Jazz spočiatku nahliadali skepticky. Album Another Raindrop si medzičasom vydobyl ocenenia ako debut roka magazínu Jazz Forum a cien Poľského rozhlasu Mateusz Trójki a líder ho predstavil aj v Brémach počas veľtrhu jazzahead!, kde vznikol aj nasledujúci rozhovor.
Napriek tomu, že som sa s tvojou hudbou doteraz nestretol, uchvátila ma na prvé počutie svojou nápaditosťou, otvorenosťou a hravosťou. Je skutočne výnimočné zažiť taký premyslený a fungujúci koncept lídra v tvojom veku. Ako si k nemu dospel?
Obrovskou inšpiráciou mojej hudby, ktorú môžeme dajme tomu označiť jazzom, je iná hudba – elektronická. Vychádzal som zo zdrojov, ktoré v značnej miere ovplyvnili producenti, či už to boli Radiohead, Flying Lotus, alebo mnohí iní. Na tejto hudbe ma fascinovala samotná zvukovosť a čosi podobné som túžil dosiahnuť aj v rámci svojho nástroja a celej kapely. Nepopieram, že dôležitými faktormi sú pre mňa farba a celková atmosféra skladby. Keď som sa o tom pred časom bavil s bubeníkom Jimom Blackom, vravel mi, že pre neho ostáva najdôležitejšou zložkou hudby nálada. Nie konkrétne zvuky či rytmy, ale to, ako ju vnímajú poslucháči a ako na nich vplýva. Hudba je sama osebe natoľko abstraktným pojmom, že ju poslucháčovi treba priblížiť, vysvetliť mu, čo môže znamenať. Aby som svojou hrou voviedol ľudí do určitej nálady, ktorá by im mohla evokovať konkrétne miesto, pripomenúť nejaký príbeh... Aby to neboli len zvuky, harmónia a rytmus bez hlbšieho zmyslu a významu.
Zdá sa mi, že mnohí jazzoví hudobníci si dnes volia jednoduchšiu cestu a ostávajú interpretmi v rámci stanovených, zväčša mainstreamových mustier. To, čo si počas jediného večera predviedol s vlastným triom a v rámci sexteta Kamila Piotrowicza, ma napĺňa optimizmom, že sa v Poľsku objavila nová generácia, ktorá na jednej strane ctí tradíciu, no ide vlastnou cestou.
Môžem hovoriť len za seba a azda aj za Kamila, s ktorým spoločne študujeme v Kodani. Nakoniec v Dánsku boli pred nami aj iní a vrátili sa s otvorenou mysľou a iným pohľadom, než s akým tam išli. A to ani nehovorím, o koľkých fenomenálnych hudobníkoch v Dánsku tu nikto ani len netuší! My sme mali šťastie, že sme vedeli porovnať, ako funguje jazzové vzdelávanie v Poľsku, v Berlíne, Amsterdame či Kodani a zo všetkých týchto vplyvov sme namiešali čosi vlastné a súčasné. Pokiaľ by som ostal len v Poľsku, bol by som zviazaný tamojšou scénou, tradíciou, zvyklosťami.
V čom spočíva špecifikum výučby na Rytmickom konzervatóriu v Kodani?
Napríklad v tom, že ti nikto neprikazuje, ako máš riešiť jednotlivé problémy. Učenie tam skôr prebieha formou komunikácie: „Prečo sa ti páči práve toto? Kam chceš smerovať nielen svoju hudbu, ale v širšom význame aj vlastný život?“ Na škole je približne 200 študentov, niektorí sa zaoberajú len elektronikou, iní zasa spevom či rozličnými nástrojmi. Každý robí hudbu spôsobom, akým sám chce. Nie je tam však možné len interpretovať – musíš predovšetkým písať vlastné veci.
Kedy si sa rozhodol pre otvorený prístup k hudbe?
Keď som sa prihlásil na jazzovú dielňu v Puławách a stretol tam hudobníkov, ktorí v tom čase študovali v Dánsku. Nesmierne mi imponovali svojím prejavom. Prosil som ich o impulz, ktorý by ma posunul v mojom smerovaní a oni mi poradili, aby som začal komponovať. To bolo silné „nakopnutie“, pretože dovtedy som cvičil len štandardy a stupnice a o vlastné veci sa nepokúšal. Na základe ich rady som sa odhodlal a spolu s kamarátom sme založili prvú kapelu.
Členmi tvojho tria sú harcovníci Michał Barański a Łukasz Żyta, ktorí ako rytmický tandem fungujú dlhé roky napríklad v projektoch Michała Tokaja, Piotra Wyleżoła, Artura Dutkiewicza, Piotra Barona, Bennieho Maupina... Prečo podobne ako ostatní mladí hudobníci nehráš so svojimi vrstovníkmi?
V Dánsku bola od 60. rokov veľmi silná jazzová tradícia, keďže sa tam usadilo množstvo amerických muzikantov, napríklad Ben Webster, Oscar Pettiford, Dexter Gordon... Dánski hudobníci sa s nimi museli konfrontovať a na ich kultúru to malo nesmierny dosah. Akoby tam ostala tá prirodzená radosť zo samotného hrania. Aj v Amsterdame, kde som študoval predtým, boli vynikajúci muzikanti, ale z ich hry nepresakovala tá pozitívna energia, odkaz minulých generácií. Jednoducho povedané: tie zručnosti mali akoby naštudované z kníh. Dánski jazzmeni sú, naopak, spontánni a tešia sa z hudby. Tamojší kontrabasisti majú vynikajúci timing, ktorý prevzali od amerických kolegov. Keď som hľadal na domácej scéne čosi podobné, logicky padla voľba na Michała a Łukasza. Sú nesmierne flexibilní, takže hravo zvládajú moje bláznovstvá a surfovanie po rozličných žánrových vlnách. Robí im to radosť a zároveň sú kreatívni, takže im dávam dostatočný priestor, aby sa mohli prejaviť.
Debutom Another Raindrop si okamžite „zapadol“ do vyberanej spoločnosti, keďže sériu Polish Jazz tvoria piliere európskej jazzovej histórie v podobe legendárnych albumov ako Astigmatic, Seant, Music for K, TWET, Winobranie, Young Power...
Mal som šťastie. Hoci som sa v posledných rokoch pohyboval mimo Poľska, často som sa tam vracal a až dychtivo využíval všetky možnosti hrania, vyhľadával rozličné projekty, pozýval ľudí na koncerty. Zrejme si ma všimli, no keď sa mi jedného dňa ozvali s ponukou debutu v rámci obnovenej série, bol som prekvapený. Ešte predtým som uvažoval o albume v Hevhetii, keďže ju poznám nielen prostredníctvom Kamila Piotrowicza, ktorý tam vydal dvojicu albumov. S Warner Music Poland som získal kontrakt na trojicu albumov počas piatich rokov, takže budúci rok v apríli vydáme nový album. Chcel by som, aby bol otvorenejší, možno to bude iná hudba, než akú si ľudia bežne predstavia pod jazzom.
Tvoje kompozície prezrádzajú inožánrové inšpirácie, napríklad výrazne staccatovitá téma Szkodnik, ktorá otvárala dnešný koncert aj album.
Práve túto tému som napísal v čase počúvania indie-rockovej kapely Alt-J – chcel som vytvoriť skladbu s podobnou náladou. Ďalším zdrojom bol Teardrop od Massive Attack. Napriek tomu nemôžem hovoriť o kopírovaní. Keď počúvam nejakú skladbu, snažím sa zachytiť jej energiu a v mysli splietam, čo by som mohol z tej hudby preniesť do tej svojej. Môže to byť určitá mustra, na ktorú potom svoju hudbu napasujem.
V rámci dánskej scény pôsobíš vo viacerých zoskupeniach, na Slovensku sa koncom júla predstavíš ako člen Sexteta Kamila Piotrowicza. Čo ti dáva hranie v tejto rôznorodej zostave?
Kamil je nesmierne vyzretou osobnosťou s vlastnou víziou a výborne si rozumieme. Pre mňa je veľmi podstatné, že kapela funguje na základe interakcie a určitej intuície. Vo väčšine prípadov si nepotrebujeme veci verbálne definovať, pretože plynú spontánne. Kamila považujem za svojho učiteľa, veľmi mi imponuje jeho nadhľad nad vecou a, samozrejme, kompozičná i aranžérska erudícia. Hudbu sexteta by som prirovnal k akejsi mape, na ktorej sú vytýčené určité body. Všetci vieme, kde sa tie body nachádzajú, ale nikto presne netuší, ktorou cestou a ako dlho bude trvať prechod po určených súradniciach. Je to v istom zmysle grafický zápis. Niekedy sa len dohodneme, že prechod z jedného bodu k druhému bude trvať približne štyri minúty, no netušíme, čo sa bude v rámci stanoveného času diať. Aj preto je každý koncert diametrálne odlišný.
Počas hľadania vlastnej cesty si sa konfrontoval s osobnosťami ako Lee Konitz, Steve Lehman či David Binney. Nakoľko ťa tieto stretnutia ovplyvnili?
Počas niekoľkých rokov som absolvoval viacero workshopov s týmito ľuďmi a spočiatku to pre mňa znamenalo veľmi veľa. Počúval som ich s otvorenými ústami a snažil sa aplikovať na svoju hru všetko, čo som dokázal prijať. Keď som sa však nedávno stretol s Chrisom Speedom alebo Chrisom Cheekom, pri spoločnom hraní som už necítil to opojenie a pocit, že musím absorbovať čo najviac. Uvedomujem si, že mám vlastnú cestu. A hoci si tých ľudí nesmierne vážim a obdivujem ich hudbu, už k nim nevzhliadam ako k bohom. To mi veľmi pomohlo. Dokázal som sa uvoľniť a hlavne som prestal uvažovať v intenciách „lepší – horší“. Nadobudol som sebavedomie, akúsi istotu, že sa môžem s týmito ľuďmi postaviť na jedno pódium a komunikovať s nimi ako so seberovnými. Toto bolo pre mňa veľmi dôležité uvedomenie, pretože množstvo hudobníkov žije v komplexe, že je tu nejaký Chris Potter, ktorý hrá fantasticky. Tento komplex už našťastie nemám. Kebyže máme možnosť hrať spolu, kto rozsúdi, ktorý z nás hrá lepšie? Každý z nás predsa premýšľa úplne inak a ostáva sám sebou. Podľa toho sa mi zdá, že v hudbe sme si všetci rovní.
Kuba Więcek Trio - Another Raindrop
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.