Trubkár, ktorý dávno prekročil tieň lokálneho česko-slovenského umelca a ktorého projekty vždy prinášajú kvalitu najvyššej úrovne. Jeho hudbu, hudobný jazyk a špecifický zvuk si vysoko cenia takí hudobníci ako Bob Mintzer, Aaron Goldberg, Danny Grissett či Wayne Escoffery. Je si vedomý svojich kvalít, má jasné hudobné ciele, vyžaduje profesionalitu od seba aj od druhých, ale pokora mu nechýba. Aktuálne vydáva prvý album vlastného bigbandu s názvom Lukáš Oravec Orchestra – Light of Blue.

Prečo si sa po sľubne vyzerajúcej kariére klasického hudobníka, ktorý na Konzervatóriu v Žiline vyhrával jednu súťaž za druhou, stal jazzovým trubkárom?
Asi som mal srdiečko vždy viac v jazze a na bakalárskom štúdiu v Brne som už začal klasiku trochu s jazzom podvádzať. Keby som sa však dnes rozhodoval znova, asi by som pokračoval v štúdiu klasiky. Bola tam väčšia disciplína, kládol sa väčší dôraz na kondíciu a aj klasická hudba sama o sebe mi veľa dala. Dnes som v štádiu, že by som si s jazzom vlastne vedel poradiť aj sám. No nikdy by som nehral v symfonickom orchestri, ani sólovo, a nakoniec by som aj tak hral jazz.


Keď hovoríš o Slovensku, stále hovoríš „u nás“.
Mentálne som doma stále na Slovensku, ale na Morave sa cítim lepšie. Česko a Slovensko mi aj tak prídu ako jedna krajina, no mám pocit, že ľudia sú tam vzdelanejší a aj keď sú mentalitou podobní Slovákom, sú viac kultúrni. Život na vidieku mi vyhovuje, nemám rád veľké mestá, ruch, smrad, drogy... Keď sa vraciam domov na Slovensko, stretávam veľa ľudí, ktorí sa správajú ako „dobytok“, nemajú úctu k ľuďom, čo v živote naozaj niečo dokázali. Nemyslím seba, ale iných. Je to nedôstojné. Ten rozdiel je možno malý, ale podstatný.


Máš viacero zoskupení, si súčasťou mnohých bigbandov, ale najčastejšie účinkuješ so svojím Lukáš Oravec Quartet. Prečo je na každom z albumov trochu iná zostava?
Keď som kvarteto pred ôsmimi rokmi zakladal, začínal som s kamarátmi rovesníkmi a postupom času sa zostava kryštalizovala. Niekedy sme sa rozišli z ľudskej stránky, občas niekto nemohol ísť hrať koncert, angažoval som iného, ktorý mi viac zapadol do konceptu, a už ostal v kapele. A, samozrejme, som chcel hrať s tými najlepšími. Je to prirodzený vývoj, ale už dlho mám ustálenú pozíciu Mariána Ševčíka na bicích nástrojoch a Tomáša Baroša na kontrabase. Na klavírnej stoličke mám viacero alternatív, na posledných dvoch albumoch hral Kálmán Oláh, na jednom hral Piotr Wyleżoł a na najnovšom albume, ktorý vyjde čoskoro, bude Danny Grissett, s ktorým hrám v poslednom čase najčastejšie. Keď Danny nemôže, oslovujem často Ľuda Kotlára.

Aké kritériá volíš pri hosťoch, saxofonistoch a klaviristoch, ktorých pozývaš na turné?
Vždy som pozýval ľudí, na ktorých sa mi v prvom rade páčilo, ako hrajú. Niektorí sú, žiaľ, nad moje finančné možnosti. Z ľudskej stránky je to vždy lotéria, napriek osobným odporúčaniam. A s tými, s ktorými sme si navzájom sadli a sú aj finančne akceptovateľní, hrám dodnes. Napríklad Danny Grissett, Wayne Escoffery alebo Andy Middleton. Bob Mintzer je síce iná finančná trieda, ale som mu veľmi vďačný za veľké gestá a ľudskú ústretovosť. Nemal problém nahrať v štúdiu nad rámec dohodnutých skladieb ďalšiu a nič za to nechcel. Poznal môjho klaviristu a hneď, ako ho zbadal, mu povedal: „Kálmán, tvoje skladby používam pri výučbe kompozície a tvoje sóla dávam študentom sťahovať!“ Na koncerte začal z ničoho nič hrať Happy Birthday – mal som v ten deň narodeniny, ale nikomu som to nehovoril. Celý čas bol veľmi úprimný a otvorený, rozprával nám dosť súkromné zážitky zo svojej kariéry. Na konci turné sa mi poďakoval tak, ako len málokto...

...pokračovanie článku v čísle 10/2020. Teraz aj v PDF tu.

Aktualizované: 23. 10. 2020
x