Silu imaginácie ohýbajúcej objektívnu realitu do nových zmyslových skutočností objavoval od útleho detstva vo svojom najbližšom okolí. Rodičia, Michal Jakabčic a Viera Žilinčanová, boli významnými výtvarníkmi, predstaviteľmi špecifického umeleckého hnutia, oživujúceho svet v podmanivo nadprirodzených víziách. Ale nielen imaginatívna sloboda patrí k osobnostnej výbave jedného z najvýraznejších slovenských gitaristov a skladateľov. Na vrodenej umeleckej dispozícii je u MATÚŠA JAKABČICA, vyštudovaného teoretického kybernetika, konštrukcia vyskladaná aj z kritického ratia, preverujúceho inšpiratívne podnety empirickými metódami. Jeho hudba je tak nielen ozvenou individuálnych zážitkov, ale výsledkom uváženého prístupu ku kompozícii s rešpektom k dejinám žánru a dobovým a miestnym charakteristikám.
- Hudba je predovšetkým v tvorbe tvojej mamy, Viery Žilinčanovej, neodmysliteľnou ikonografickou charakteristikou. Mal si sklony aj k výtvarnému prejavu, alebo ti bol zvukový vokabulár vždy bližší?
V ranej mladosti som si maľoval, iba keď som bol chorý a musel som ležať v posteli, inak ma maľovanie nepriťahovalo. Aj s hudbou som začal dosť neskoro, asi ako štrnásťročný. S umením som síce mal prostredníctvom rodičov od malička neustály kontakt, ale bral som ho ako samozrejmosť bez mojej aktívnej účasti.
- V rozhovoroch spomínaš na svoj rozhodujúci kontakt s jazzom. Mal to byť záznam koncertu Bennyho Goodmana v čase, keď si mal 15 rokov…
Keď som sa začal zaujímať o hudbu, bol to skôr rock – Led Zeppelin, Deep Purple, Jimi Hendrix a tiež pesničky The Beatles. Ten záznam koncertu Bennyho Goodmana som videl v televízii náhodou a okamžite ma to oslovilo, takže som si ho rýchlo nahral na magnetofón – vtedy boli ešte kotúčové magnetofóny. Potom som si tú pásku púšťal dokola, tak ako som si predtým dokola púšťal tie vyššie spomínané kapely. Niektoré LP platne som tiež takto zodral…
- Napriek tomu si vyštudoval teoretickú kybernetiku na Matematicko‑fyzikálnej fakulte UK v Bratislave. Prečo?
Dôvod bol dosť prozaický. V tom veku ma klasická hudba nezaujímala a jazz sa vtedy v socialistických krajinách študovať nedal. Takže som rozmýšľal nad hudobnou vedou (vtedy na Univerzite Komenského) alebo hudobnou teóriou (na VŠMU), ale v roku, keď som maturoval, ani jedno z toho neotvorili. Matematika mi išla a rodičia ma nahovorili, aby som išiel študovať „matfyz“ (vtedy to bola ešte súčasť Prírodovedeckej fakulty UK, počas môjho štúdia sa oddelila Matematicko‑fyzikálna fakulta). Nakoniec som tam zotrval a absolvoval dokonca so samými jednotkami.
- S hudbou si sa ani počas štúdia na vysokej škole nerozišiel a pôsobil si vo fusion formácii Stop Time. Nakoniec si v r. 1986 nastúpil na Konzervatórium v Bratislave na odbor kompozícia…
Na Konzervatórium som išiel už ako profesionál – interpret a navyše dospelý. Bol som vtedy aj zamestnaný ako sólista Tanečného orchestra Slovenskej televízie, ktorý bol v tom čase po dlhšej pauze založený nanovo. Hoci sa orchester venoval prevažne populárnej hudbe, svoje miesto tam mal aj jazz. Tu som začal pôsobiť aj ako aranžér a skladateľ, učiť remeslu som sa začal za pochodu. Sťahoval som si nahrávky, nosil som do štúdia krátke úseky skladieb rozpísané pre jednotlivé nástroje a cez pauzu som vyotravoval svojich kolegov, aby mi to zahrali a oni to vždy ochotne urobili. Ja som si to pozorne vypočul, niekedy som doma niečo zmenil a na druhý deň som prišiel so zmenenými notami. Za tieto skúsenosti som im veľmi vďačný, pretože ma pokojne mohli odmietnuť. Siloš Pohanka, ktorý toto so záujmom sledoval, ma potom oslovil, aby som pre orchester začal písať, a tak sa to celé začalo. Čoskoro som písal aj pre iné príležitosti a iné orchestre a zoskupenia. Takže keď som nastúpil na Konzervatórium, tak som zdokonalenie v oblasti jazzu ani neočakával, nakoniec jazz sa tam nevyučoval. Chcel som sa naučiť kompozičnému remeslu ako takému a mnohé získané vedomosti mám na celý život.
- Po Konzervatóriu si odišiel na zrejme najprestížnejšiu hudobnú školu v USA, na Berklee College of Music v Bostone. Vyprofilovali ťa skúsenosti zo zámoria zásadne, alebo to vnímaš skôr ako nadstavbu k vtedajšiemu vzdelaniu?
Použijúc slová z tvojej otázky – bola to zásadná nadstavba. Keď som prišiel na Berklee, mal som dobré základy, čo mi umožnilo preskočiť mnohé predmety a hneď začať študovať tie pre mňa najdôležitejšie. Získané skúsenosti boli pre moje ďalšie pôsobenie zásadné a v tom čase bolo na svete veľmi málo miest, kde by som takéto vedomosti získal, niektoré z nich asi ani nikde inde. Dnes je pre mladých adeptov jazzu situácia omnoho priaznivejšia.
- V európskej jazzovej tradícii bolo doteraz často zaužívané hľadanie akýchsi škôl, na označenie konkrétneho rukopisu toho‑ktorého interpreta a skladateľa. Absolvent z Grazu sa mal odlišovať (a často tomu tak skutočne je) od toho z Amsterdamu, ten zo Stuttgartu od toho z Paríža a podobne. Je to fenomén, ktorý vnímaš pozitívne a udržateľne, alebo je globalizácia aj v tejto sfére schopná potrieť historicky a autoritami budované metódy a prístupy?
Týmito otázkami sa veľmi nezaoberám. Keď sa nad tým zamyslím, treba rozlíšiť medzi tradíciou, remeslom, jazzovým jazykom na jednej strane a globalizáciou na druhej strane. Tradícia, remeslo a jazyk sú spoločným základom, ale nejde o globalizáciu. A nemyslím si, že je žiaduce, aby sa jednotliví umelci odlišovali podľa toho, akú školu absolvovali. Po absolvovaní akejkoľvek školy si musí každý nájsť svoju cestu, a to platí pre každý druh umenia. Spomínam si, ako raz moji rodičia hovorili, že krátko po absolvovaní školy všetci bývalí Mudrochovi žiaci maľovali podobne ako on, až potom si musel každý nájsť svoju cestu. Ak by napríklad mali všetci absolventi jednej školy hrať rovnako, bola by to skôr tragédia....
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.