Vyštudoval síce operný spev na VŠMU, ale jeho umelecká dráha sa uberala iným smerom. Cez pražské muzikály, súťaž Coca¬ Cola Popstar, rôzne popové, jazzové, latino a multižánrové projekty až po návrat k folklóru. Všestranný spevák a multiinštrumentalista PETER ADAMOV našiel svoju cestu autorskej tvorby v slovenčine a v návrate ku koreňom.
- Máš za sebou niekoľko škôl. Si „študijný typ“ alebo je to skôr hra osudu?
Ako dieťa som ušiel zo škôlky a zverboval som so sebou dvoch kamarátov. Veľmi rýchlo nás chytili a priviedli naspäť. Keď sa ma pýtali, ako si to predstavujem, obraňoval som sa: „Ale však tu nám každý deň čítate rozprávky – ako išlo vajce na vandrovku, ako išiel Janko Hraško na vandrovku, ako všetci išli na vandrovku… A teraz mi vyčítate, že sme išli aj my… Prečo?“ Dostal som odpoveď, že to nemôžem a vymenovali mi, čo všetko ma čaká. Dokončenie škôlky, základná a stredná škola, poprípade štúdium na vysokej škole. Cítil som sa ako väzeň a chcel som z tohto väzenia čo najskôr uniknúť. Paradoxne, nakoniec som štúdiami dobrovoľne strávil omnoho dlhší čas, ako mi bol vyrátaný vychovávateľkami. Čo mi spočiatku nebolo po chuti, sa nakoniec obrátilo v môj prospech. Dnes som veľmi vďačný, že som mohol študovať klasickú hudbu.
- Kto ťa viedol k hudbe?
Predovšetkým vďaka mojej mame, ktorá často počúvala dnešné Rádio Devín, som vyrastal na klasickej hudbe. Strýko Ľudo ma síce prihlásil na husle, ale nemal som dosť trpezlivosti a po roku som to vzdal. Začal som snívať o gitare, no zároveň som ticho závidel staršiemu bratovi, ktorý chodil na klavír. Veľkým zážitkom však pre mňa bývalo, keď raz za čas hrala na klavíri mama. Obľubovala Beethovenovu Sonátu cis mol. Pamätám si, ako som sedával na zemi pri klavíri a opieral si hlavu o vonkajšiu dosku. Na druhý deň som to začal popamäti skúšať, kým som nenašiel prvý akord. Stále som sa k tomu vracal, až kým som sa to nenaučil. Cis mol zostala dodnes mojou obľúbenou tóninou.
- Aké boli roky na Konzervatóriu v Žiline?
Štúdium bolo úžasné! Spomínam na to ako na najkrajšie obdobie. Boli sme silná generácia: Juraj Tatár, Rado Tariška, Milo Suchomel, Richard Rikkon, Klaudius Kováč, Marek Pastírik… Tým, že som šiel na konzervatórium po gymnáziu, som bol oslobodený od všeobecných predmetov a získaný čas som naplno venoval hudbe. A aj keď som niektoré predmety vtedy bral ako nutné zlo, dnes veľmi oceňujem repertoár a informácie, ktoré som musel naštudovať. Či už to bola klasika, ľudové piesne alebo teória.
- Aké zmeny prinieslo štúdium na VŠMU?
Môj pán profesor Peter Mikuláš ma raz vzal na skúšku súboru Musica aeterna a povedal mi: „Túto hudbu ja milujem.“ Ako som tam tak sedel a počúval, nebolo tam to „srdce vyrvané z hrude“ a pátos. Bola to vyvážená racionálna hudba. Hrali Bacha a cítil som jej príťažlivú vyrovnanosť a majstrovstvo. Melódia, harmónia, bas – celé to vytváralo oblažujúci a povznášajúci pocit. V tom momente som si uvedomil, že mi lepšie robí hudba, ktorá nie je až taká dramatická ako diela Čajkovského, Pucciniho alebo veľká časť hudby 20. storočia (Bartók, Berg a ď.). Pomaličky som prenášal svoju pozornosť a záujem na hudbu renesancie a baroka – od Claudia Monteverdiho, Jeana‑Philippa Rameaua až po J. S. Bacha. Po ukončení štúdií som zvažoval, čo so životom aj s nadobudnutou slobodou. Chcel som ju naozaj využiť, zažiť niečo nepoznané, tak som skúsil šťastie v Prahe.
- Ako teda konkrétne vyzerala tvoja cesta naprieč žánrami?
Nikdy som nebol žánrovo vyhranený, nebol som ten typ, čo sa zanovito drží jedného hudobného smeru a ostatné neuznáva. Nasával som do seba všetko, okolo čoho som prešiel a aj som to všetko spieval. Či už to boli ľudové piesne z detstva v škole, popové hity z rádií, Depeche Mode, George Michael, Sade či dokonca heavymetalová kapela Iron Maiden z mojich pubertálnych rokov. Na konzervatóriu ma Juraj Tatár zásoboval jazzom a na VŠMU som často navštevoval Hudobný kabinet Univerzitnej knižnice, kde mali obrovský archív platní a všetko, čo sa mi z nich páčilo, som si zaraďoval do repertoáru. Na cestách po Južnej Amerike ma veľmi silno ovplyvnili samba a bossanova, ktoré mi doslova prirástli k srdcu, a toto všetko sa vo mne mieša, zreje a pretavuje do mojej tvorby.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 01-02/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.