Vyštudoval síce operný spev na VŠMU, ale jeho umelecká dráha sa uberala iným smerom. Cez pražské muzikály, súťaž Coca¬ Cola Popstar, rôzne popové, jazzové, latino a multižánrové projekty až po návrat k folklóru. Všestranný spevák a multiinštrumentalista PETER ADAMOV našiel svoju cestu autorskej tvorby v slovenčine a v návrate ku koreňom.

  • Máš za sebou niekoľko škôl. Si „študijný typ“ alebo je to skôr hra osudu?

Ako dieťa som ušiel zo škôlky a zverboval som so sebou dvoch kamarátov. Veľmi rýchlo nás chytili a priviedli naspäť. Keď sa ma pýtali, ako si to predstavujem, obraňoval som sa: „Ale však tu nám každý deň čítate rozprávky – ako išlo vajce na vandrovku, ako išiel Janko Hraško na vandrovku, ako všetci išli na vandrovku… A teraz mi vyčítate, že sme išli aj my… Prečo?“ Dostal som odpoveď, že to nemôžem a vymenovali mi, čo všetko ma čaká. Dokončenie škôlky, základná a stredná škola, poprípade štúdium na vysokej škole. Cítil som sa ako väzeň a chcel som z tohto väzenia čo najskôr uniknúť. Paradoxne, nakoniec som štúdiami dobrovoľne strávil omnoho dlhší čas, ako mi bol vyrátaný vychovávateľkami. Čo mi spočiatku nebolo po chuti, sa nakoniec obrátilo v môj prospech. Dnes som veľmi vďačný, že som mohol študovať klasickú hudbu.

  • Kto ťa viedol k hudbe?

Predovšetkým vďaka mojej mame, ktorá často počúvala dnešné Rádio Devín, som vyrastal na klasickej hudbe. Strýko Ľudo ma síce prihlásil na husle, ale nemal som dosť trpezlivosti a po roku som to vzdal. Začal som snívať o gitare, no zároveň som ticho závidel staršiemu bratovi, ktorý chodil na klavír. Veľkým zážitkom však pre mňa bývalo, keď raz za čas hrala na klavíri mama. Obľubovala Beet­hovenovu Sonátu cis mol. Pamätám si, ako som sedával na zemi pri klavíri a opieral si hlavu o vonkajšiu dosku. Na druhý deň som to začal popamäti skúšať, kým som nenašiel prvý akord. Stále som sa k tomu vracal, až kým som sa to nenaučil. Cis mol zostala dodnes mojou obľúbenou tóninou.

  • Aké boli roky na Konzervatóriu v Žiline?

Štúdium bolo úžasné! Spomínam na to ako na najkrajšie obdobie. Boli sme silná generácia: Juraj Tatár, Rado Tariška, Milo Suchomel, Richard Rikkon, Klaudius Kováč, Marek Pastírik… Tým, že som šiel na konzervatórium po gymnáziu, som bol oslobodený od všeobecných predmetov a získaný čas som naplno venoval hudbe. A aj keď som niektoré predmety vtedy bral ako nutné zlo, dnes veľmi oceňujem repertoár a informácie, ktoré som musel naštudovať. Či už to bola klasika, ľudové piesne alebo teória.

  • Aké zmeny prinieslo štúdium na VŠMU?

Môj pán profesor Peter Mikuláš ma raz vzal na skúšku súboru Musica aeterna a povedal mi: „Túto hudbu ja milujem.“ Ako som tam tak sedel a počúval, nebolo tam to „srdce vyrvané z hrude“ a pátos. Bola to vyvážená racionálna hudba. Hrali Bacha a cítil som jej príťažlivú vyrovnanosť a majstrovstvo. Melódia, harmónia, bas – celé to vytváralo oblažujúci a povznášajúci pocit. V tom momente som si uvedomil, že mi lepšie robí hudba, ktorá nie je až taká dramatická ako diela Čajkovského, Pucciniho alebo veľká časť hudby 20. storočia (Bartók, Berg a ď.). Pomaličky som prenášal svoju pozornosť a záujem na hudbu renesancie a baroka – od Claudia Monteverdiho, Jeana­‑Philippa Ra­meaua až po J. S. Bacha. Po ukončení štúdií som zvažoval, čo so životom aj s nadobudnutou slobodou. Chcel som ju naozaj využiť, zažiť niečo nepoznané, tak som skúsil šťastie v Prahe.

  • Ako teda konkrétne vyzerala tvoja cesta naprieč žánrami?

Nikdy som nebol žánrovo vyhranený, nebol som ten typ, čo sa zanovito drží jedného hudobného smeru a ostatné neuznáva. Nasával som do seba všetko, okolo čoho som prešiel a aj som to všetko spieval. Či už to boli ľudové piesne z detstva v škole, popové hity z rádií, Depeche Mode, George Michael, Sade či dokonca heavymetalová kapela Iron Maiden z mojich pubertálnych rokov. Na konzervatóriu ma Juraj Tatár zásoboval jazzom a na VŠMU som často navštevoval Hudobný kabinet Univerzitnej knižnice, kde mali obrovský archív platní a všetko, čo sa mi z nich páčilo, som si zaraďoval do repertoáru. Na cestách po Južnej Amerike ma veľmi silno ovplyvnili samba a bossanova, ktoré mi doslova prirástli k srdcu, a toto všetko sa vo mne mieša, zreje a pretavuje do mojej tvorby.

 

 

Pokračovanie článku nájdete v čísle 01-02/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Aktualizované: 24. 05. 2022
x