Hanka Gregušová žije šiesty rok vo „Veľkom jablku“ a pri občasných návratoch na Slovensko prináša závan dobrého amerického jazzu. Jej posledná návšteva domoviny smerovala najmä do Košíc, kde 2. júna zaspievala so Štátnou filharmóniou Košice a svojím dlhoročným klavírnym partnerom Ondrejom Krajňákom na koncerte z cyklu Symphony Meets Jazz. Ako sa skutočne žije hudobníkom v New Yorku a čo treba na to, aby umelec v obrovskej konkurencii prerazil? Aj o tom bol náš rozhovor.
- Farba tvojho hlasu rozhodne nepatrí medzi tie bežné, je výrazne tmavá, taká, aké častejšie počujeme v soule či R & B. Niekoľko rokov si spievala v zbore kostola Memorial Baptist Church v Harleme a vplyv gospelu tiež cítiť v tvojej interpretácii. Ako vníma americké publikum speváčku z Európy s takýmto hlasom a skúsenosťou?
Pre jazzovú speváčku je podľa mňa farba hlasu kľúčová, predurčí, v čom jej hlas najlepšie vynikne. V mojom speváckom prejave sa miešajú rôzne hudobné žánre, ktoré ma ovplyvnili, či už sú to pochopiteľne slovenské ľudovky, ale aj soul, jazz, R & B a gospel. V USA sa tieto žánre prirodzene miešajú. V zásade ma americké publikum vníma veľmi dobre, avšak v rámci vokálneho jazzu na špičkovej profesionálnej úrovni sledujem akúsi kŕčovitosť v držaní sa a propagovaní predovšetkým tradície a odkazu speváckeho prejavu hviezd z 50. rokov, ako napríklad Sarah Vaughanovej či Elly Fitzgeraldovej. Sú tu na to veľmi rozpoltené názory. Na súčasnej svetovej jazzovej scéne mi často chýba originalita v speváckom prejave a hlavne tie „veľké hlasy“, ktoré sme počuli v 80. a 90. rokoch.
- Je teda americký jazzový trh konzervatívnejší než európsky?
Určite áno. Veľmi záleží na tom, či je spevák takpovediac „v trende“, a tomu sa všetko prispôsobuje. Mladá generácia dvadsaťročných spevákov študuje na prestížnych školách, zúčastňuje sa na súťažiach a tam si ich už odchytávajú vydavateľstvá, manažéri. Veľa jazzových speváčok najprv nahrá album s jazzovými štandardmi a až pri ďalších albumoch možno napíšu text alebo zložia hudbu. Pôvodná tvorba tu nie je taká dôležitá. Americké publikum chce v rádiu alebo na koncerte počuť svoje „ľudovky“, a tými sú jazzové štandardy – ideálne tak, ako ich voľakedy spievala Sarah Vaughan. Európsky trh je z môjho pohľadu omnoho rôznorodejší.
- V jednom rozhovore si povedala, že cítiš, že sa v jazze zlepšuješ vďaka prostrediu, v ktorom žiješ, aj keď nemusíš nutne veľa spievať. Ako si to myslela?
Prostredie, v ktorom žijem, to, že sa denne pohybujem na historických miestach, stretávam jazzových majstrov, ako napríklad držiteľa najvyššieho jazzového ocenenia v USA NEA Jazz Master kontrabasistu Reggieho Workmana, s ktorým som bola na turné, alebo klaviristu Dannyho Mixona, s ktorým som teraz cez víkend hrala na jazzovom festivale, to všetko ma neustále posúva dopredu. Danny bol manželom mnou najobdivovanejšej jazzovej speváčky Betty Carterovej. Hral s hviezdami ako Art Blakey, Pharoah Sanders či Lionel Hampton. Takéto skúsenosti sú tou najväčšou školou. Pochopenie...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.