Flautistka Sisa Michalidesová prišla vlani
s dvojprojektom – knihou a CD Sisa a sivý holub, ktoré ma od prvého počúvania provokovalo viac ako čokoľvek v poslednej dobe.
Hudbu skladala Sisa najmä v dobe, keď jej bolo veľmi ťažko, a prezentovaná je tak, ako ju sediac pri klavíri vymýšľala. Svojou virtuozitou projekt empaticky dotvára klavirista Miki Skuta. V niektorých skladbách sa zrazu ozve akordeón Borisa Lenka a Sisa ako klaun dvakrát „vystrčí nos spoza rohu“ – z toho raz si zaspieva so svojou píšťalkou a raz „zapíšťalkuje“ s Mikim Skutom. Všetko ostatné sú Miki Skuta a čiastočne Boris Lenko a cesta do vnútra Sisiných náčrtov. Žiadna mapa, žiadne smerovky ani orientačné osvetlenie. Neurčitosť od začiatku do konca.
Sisa Michalidesová
Pre koho je určená nahrávka Sisa a sivý holub?
Je to špecifický album. Táto hudba sa dá počúvať v tichu, možno keď má človek nejaké svoje nálady... (Smiech.) Sú to moje skladby, ktoré majú dušu, niektoré z nich boli aj na iných albumoch a teraz vyšli tak, ako boli pôvodne myslené – keď som sedela sama za klavírom, keď som si hrala v nejakých „mojich stavoch“. Niektoré vznikli v ťažkom období, niektoré nie. A Miki tam pridal svoj improvizačný talent. Miki aj Boris – obaja majú šialený cit, takže to „vycítili“ tak, ako som to vymyslela. To je zvláštne.
Čo je to za hudbu?
Je to niečo medzi klasikou a jazzom. Niektoré skladby sú klasické... Asi je to viac do klasiky...
Je to v prvom rade album pre poslucháčov vážnej hudby? Myslíš, že to niekto, kto má rád jazz, vydrží počúvať do konca?
To neviem. Na jazzmanoch som ešte nerobila test. Musím sa ich opýtať. (Smiech.)
Niektoré skladby sú „očistou“ tvojich hudobných nápadov z hrania s kapelou.
Dalo by sa to tak povedať. Sú také, ako vznikli pôvodne, ako som ich myslela. Tu je ich pravá duša. Lebo hneď ako je to v kapele, už niečo také zmizne.
Kombinácia skladieb, na ktorých opakovane znie sólový klavír a potom sa zrazu ozve sólový akordeón, na mňa pôsobí šokujúco.
(Smiech.) Vidíš, možno ten kontrast nie je zlý. Tak som to aj myslela – aby sa poslucháč neumáral stále v jednom duševnom rozpoložení.
Ako interpretka sa na albume vyskytneš iba akoby náhodou...
Píšťalu som tam dala preto, lebo aj príbeh knihy je o píšťale a možno aj o ľudskom hlase. Chcela som tam dať niečo, čo by CD
ozvláštnilo. Stále sú tam len muži, chýbal tam ženský prvok. (Smiech.)
Miki Skuta
Kto je v tvojej predstave adresátom albumu Sisa a sivý holub?
Ani by som nepovedal, že je to skupina ľudí, napríklad tí, ktorí počúvajú (Keitha) Jarretta alebo (Ornetta) Colemana, ale je to pre ľudí, ktorí sa vedia vžiť do atmosféry. Táto muzika, táto atmosféra je taká, v akej bola Sisa, keď to písala, keď bola chorá.
Sama hovorí, že len niektoré pesničky písala ako chorá.
To mi nepovedala. Ale to znamená, že ona je asi niekde vnútri, vo svojej schovanej duši stále taká. Keby som to chcel prirovnať, tak k Erikovi Satiemu. Pri väčšine skladieb, keď som ich študoval, mi napadol Satie. Veľmi jednoduchá faktúra, nie dlhé skladby – podobne ako Gymnopédie.
Mám tomu rozumieť tak, že je to hudba pre ľudí, ktorí sa trápia? Alebo hľadajú?
Nie, vôbec sa nemusia trápiť. Keď počúvaš Satieho Gymnopédie, tak sa vôbec netrápiš. Zo smútku a samoty tam musí byť aj láska, lebo vtedy pochopíš, aspoň pocítiš, čo je láska. Do toho sa vedia vžiť ľudia, ktorí na to majú „antény“, a pre tých to je. Skutočne jazzového, takzvaného „veselého hrania“ tam je veľmi málo.
Satie je vážna hudba; je tento album vážnou hudbou?
Nie je. Asi by sme mali definovať, prečo je vážna hudba „vážnou“. Jasnú definíciu som nikde nenašiel. Skladateľov vážnej hudby spája spôsob spracovania hudobného materiálu. Nápad môže byť aj banálny, no vážnou hudbou sa stane vtedy, keď je spracovaný na umeleckej úrovni. Najlepším príkladom je Beethoven – prakticky celá jeho tvorba je postavená na banálnych motívoch: jednoduché stupnice, rozložené akordy, sled niekoľkých tónov. Motív piatej „osudovej“ symfónie je zo štyroch tónov, z toho sú tri rovnaké, ale on z toho poskladal snáď najznámejšiu skladbu v dejinách hudby. Bach skomponoval asi najzložitejší cyklus Umenie fúgy na báze témy zo šiestich tónov. Vážnu hudbu tvorí teoretické poznanie hudby ako „systému“, jej architektúr, histórie, a potom remeslo – práca s formou.
Keď si pustí toto CD jazzman, uspokojí ho to?
Určite ho prekvapí. Pokiaľ pozná Sisu a jej hudbu s kapelou, kde hrávajú s basgitarou, bicími a klávesmi, tak bude veľmi prekvapený, pretože je to o niečom úplne inom. Sisini priatelia, ktorí dobre poznajú kapelové verzie skladieb zo Sivého holuba, mi povedali, že boli prekvapení, ale páčilo sa im to. Ja by som to vôbec nenazval jazzovou nahrávkou. Dokonca aj dlhšie improvizácie na akordy a chorusy by som málokedy nazval jazzovými. Dlho som ich robil, aby dostali nejakú formu, aby boli skôr súčasťou kompozície. V duchu tých skladieb som sa snažil nájsť improvizácie, ktoré nevytŕčajú zo skladby.
Moje vnímanie tvojich improvizácií je rozpačité – viaceré sú nejazzové, nepoužívajú jazzové frázovanie, v iných zasa cítiť opak. Balansoval si na krehkej hranici jazzového a nejazzového frázovania?
Asi je ťažké odpovedať aj preto, že slovo jazz používame v širokom význame a vtedy môžeme konštatovať: „Áno, je to jazzové CD.“ Ale ozajstný jazz je pre mňa napríklad Wynton Marsalis. Nie sú to blue notes a pentatoniky, je to svet sám osebe s „jazzovými“ životmi poväčšine čiernych muzikantov; bieli málokedy pochopia ten úplne čistý jazz. Keď sa na to pozeráme takto, nie je to jazz. Slovo jazz by sme nemali hádzať na všetko s improvizáciami, bicími a kontrabasom. Jazz je štýl a pocit, ktorý pri tejto hudbe nemám. Je síce pravdou, že na albume je aj jedna bossanova (Ja a ty) a v nej určite sú jazzové prvky, potom dve rýchle skladby Tance a Feritto, kde sa improvizácia podobá jazzovému hraniu, a posledná skladba (Biele záclony) mi zase svojou monumentálnou časťou pripomína Vangelisa a jeho filmové hudby. Ale tých úplne nejazzových je veľa...
Aké boli tvoje reakcie, keď si od Sisy dostával skladby v notách?
Prvé skladby boli pomalé – tie najkratšie, kde zväčša nie sú improvizácie, boli napísané od začiatku do konca. Tie som nacvičil a zahral. Snažil som sa do nich vcítiť a nacvičiť ich tak, aby som sa už pri nahrávaní nemusel pozerať do nôt a mohol do toho dať ten jej svet, ktorý mi bol veľmi blízky. Potom prišli ďalšie, s väčšími úsekmi pre improvizácie. Niektoré z nich vyzerali jazzovo – melódia a akordy – a v niektorých boli len úryvky, ktoré som musel „riešiť“. Veľmi ma to inšpirovalo. Ale aj v tých jednoduchých veciach, ktoré boli napísané, som hneď našiel náladu a snažil som sa ju prezentovať. Pri iných skladbách bolo treba urobiť aranžmány – vymyslieť sprievody, medzihlasy, basovú líniu, harmónie, rytmy...
Kto prišiel s nápadom vrstvenia klavírov prostredníctvom playbacku?
Pri jednej alebo dvoch skladbách to navrhla Sisa s Petrom (Preložníkom) – to boli tie rýchle skladby, ktoré hrávajú s kapelou (Feritto alebo Ja a ty, ktoré už zazneli na projektoch 3+1 a Zimní kúzelníci), kde chceli mať hustejší sprievod, prípadne dvojhlas v melódii. Sprievody boli starostlivo vymyslené, nie v zmysle „máme rytmus, nahádžme tam akordy“. To tiež podporuje moje vnímanie, že to celé nie je jazz. Keby som to nahrával ešte raz, stiahol by som to, čo je nahraté na CD, a zahral to znova. Keď som počul „nezmastrovanú“ verziu, uvedomil som si, že farebný kontrast medzi akordeónom a klavírom je príliš veľký. Som rád, že som to nahrával doma, lebo môj klavír, farba jeho zvuku a to, ako rád nahrávam, podľa mňa vyhovuje atmosfére a Sisinmu svetu, jemnej, matnej, mäkkej, „duševnej“ farbe. Bavili sme sa o tom s Petrom a môj názor bol ubrať z akordeónu výšky alebo pridať nejaký filter, aby to neznelo úplne ako akordeón. Viem, že Boris má úžasný nástroj, takže v rámci akordeónov je farba jeho zvuku vynikajúca. Ale takto tie akordeónové skladby z nahrávky trochu trčia, chýba mi tam intimita.
Máš spätnú väzbu od poslucháčov?
Dvaja, traja povedali, že to je pekné. Ale mňa veľmi prekvapilo, že som nedostal veľkolepé odpovede typu: „Toto je vynikajúce, fantastické!“ Lebo pre mňa predstavuje jej hudba citovo a duševne veľkú hodnotu. A to zase vlastne hovorí proti tomu, že by to bola „vážna“ hudba; v nej je to zväčša tak, že skladateľ prinesie noty a má dokonalú predstavu o tom, ako to má znieť. Vo vážnej hudbe prosto nemáš tú voľnosť.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.