Pre stav reflexie hudobného umenia platí dnes, viac než kedykoľvek predtým, biblický verš „žatva je veľká, ale robotníkov málo“. O to väčší rešpekt a úctu budí rozsiahle dielo, ktoré v tejto oblasti vykonala muzikologička Terézia Ursínyová (1942). Prvá zástupkyňa šéfredaktora v histórii časopisu Hudobný život oslávi 28. 5. okrúhle narodeniny.
Nitrianska rodáčka Terézia Ursínyová nepochádza z tradičného muzikantského prostredia (jediným hudobníkom z rodiny bol jej bratranec Dežo Ursíny), no hudba mala u nich pevné miesto. Jej starý otec bol rechtorom organistom, mamička hrala na klavíri a krásne spievala. Túžba matky študovať spev sa nenaplnila, rovnako ako sa nenaplnila túžba jej dcéry Terézie stať sa klaviristkou. Vzhľadom na kádrový posudok príslušníčky „tmársky zaťaženej rodiny“ sa Terka prihlásila na Pedagogickú školu pre učiteľov základných škôl v Trnave. Až v atmosfére politického odmäku sa odvážila podať si prihlášku na hudobnú vedu na Univerzite Komenského. Napriek tomu, že medzi uchádzačmi prevažovali absolventi konzervatória, bola prijatá.
Na vysokoškolské štúdium (1960–1965) pod vedením Jozefa Kresánka, Richarda Rybariča, Oskara Elscheka, Miroslava Filipa a ďalších pedagógov má pekné spomienky: „Bola to v tých časoch hudobná veda, ktorá neučila iba ‚suchú teóriu‘, ale pripravovala muzikológov aj na životnú prax, na poznanie základov každej umeleckej disciplíny. Nesmierne mi to pomohlo najmä v hodnotení spevu a azda i dirigovania,“ spomína v rozhovore pre portál operaslovakia.sk.
Už ako poslucháčka tretieho ročníka začala spolupracovať s denníkom Smena; jej prvým veľkým článkom bol rozhovor s legendárnou českou mezzosopranistkou Věrou Soukupovou. Tu sa začína prebohatá – k dnešnému dňu takmer šesťdesiatročná – publicistická, recenzentská a vedeckovýskumná činnosť Terézie Ursínyovej, realizovaná najprv popri zamestnaní (1965–1966 pracovala ako metodička Krajského osvetového strediska v Banskej Bystrici) a potom na plnej profesionálnej báze. V rokoch 1966–1968 bola redaktorkou regionálneho denníka Smer, kde nielen komplexne pokrývala tvorbu banskobystrickej opery, ale zároveň sa priúčala rôznym novinárskym žánrom a písala aj o nehudobných témach.
Vrcholiaca Pražská jar priniesla vznik dvojtýždenníka Hudobný život a jeho zakladateľ, prvý šéfredaktor Marián Jurík, ponúkol dvadsaťšesťročnej muzikologičke miesto svojej zástupkyne. „A tak som desať rokov bola zapriahnutá do písania, redigovania, zháňania materiálov, chodenia za korektúrami do nitrianskych tlačiarní,“ spomína jubilantka na plodnú životnú dekádu. V roku 1978 na istý čas opustila redaktorský chlebík a stala sa tajomníčkou komisií Zväzu slovenských skladateľov (1978–1986), dramaturgičkou novovzniknutej Komornej opery Slovenskej filharmónie (1978–1986) a v prelomových rokoch 1988–1990 tlačovou tajomníčkou Slovenskej filharmónie. Až rok 1990 pre ňu znamenal návrat k redaktorskej práci – tentoraz v týždenníku Slovenka (1990–1999).
Po všetky tie roky sa však naďalej intenzívne venovala recenzentskej a publicistickej činnosti...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.