Štúdiá:
2007–2013 Konzervatórium J. L. Bellu v Banskej Bystrici (Ján Balázs)
2014–2015 Jazz-Institut Berlin / Erasmus (Gregory Cohen)
2013–2018 JAMU v Brne (Jiří Slavík, Rastislav Uhrík)
Ocenenia: 2013: Cena SOZA za najlepšiu pôvodnú skladbu Blues For Monk
2014: Cena za najlepšieho inštrumentalistu na Czech Jazz Contest
Spolupráca s hudobníkmi: Juraj Bartoš, David Dorůžka, Marta Töpferová, Marcel Comendant, Stanislav Palúch, Gábor Winand, Sullivan Fortner, Gábor Bolla, Andy Middleton, Oran Etkin, Jiří Levíček, Cyrille Oswald, Alf Carlsson a ďalší
Diskografia: Peter Korman vydal vlastné CD Root System (Hudobný fond 2019) a v r. 2017–2020 účinkoval na ďalších 6 albumoch.
Pochádzaš z umeleckej rodiny, tvoj otec bol výtvarník. Ako si sa dostal ku kontrabasu?
Moje hudobné začiatky siahajú asi do veku piatich rokov, keď som bol schopný zahrať na gitare akord E7 troma prstami. Otec, samouk v hre na viacerých nástrojoch, ma doučil ďalšie dva hmaty a spoločne sme jamovali na trojakordové blues. Vtedy sa mi asi podvedome zadefinovalo to, čo by ma na hudbe mohlo baviť, a síce spontánnosť, radosť z hry s iným človekom a možnosť improvizovať. Asi v desiatich som začal vďaka mame hrať v ľudovej hudbe, spočiatku ako spevák, čo mi, našťastie, dlho nevydržalo (smiech). Keď sa uvoľnilo miesto kontrabasistu, okamžite som dostal do ruky kontrabas, takže si nástroj našiel mňa a ja som ten výber v podstate neovplyvnil.
Dlhé roky si hrával folklór. Čím ťa zaujal jazz?
Po gymnáziu v Liptovskom Mikuláši som si nevedel predstaviť, že pôjdem študovať napríklad nejaký manažment. Muzikantský život sa mi páčil. Cez folklór a koncerty v mikulášskom klube Hudobroň som sa dostal k jazzu, ktorý ma začal zaujímať čoraz viac. Zároveň som si uvedomoval, že ak chcem hrať jazz, potrebujem niečo urobiť so svojou technikou hry, pretože do svojich devätnástich rokov som bol samoukom. Rozhodol som sa preto pre štúdium na konzervatóriu. V tom období bola v Banskej Bystrici pre jazz prajná atmosféra, fungovalo tam Nothing But Swing Trio a Jazz Klub 12, okolo ktorých sa vytvorila malá, ale silná komunita mladých hudobníkov. Keď som sa do nej dostal, bolo mi už jasné, akou cestou pôjdem.
Na konzervatóriu si však študoval klasickú hudbu…
Povedal by som to tak, že na konzervatóriu som sa definitívne utvrdil v tom, že chcem hrať jazz. Nikdy som nebol typ solitéra, ktorý cvičí 6-8 hodín denne. Zo sólového hrania klasickej hudby som mal vždy trému, možno aj preto som sa v nej nenašiel. Jazz je v tomto iný, je o tvorení hudby v danom momente, ako aj o spoločnom hraní s ľuďmi, ktorých má človek rád. Nikdy tam nie som sám za seba, ako to je často v klasike. Klasiku však stále považujem za veľmi dôležitú pre udržiavanie sa v kondícii a veľmi rád ju cvičím.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.