Švajčiarsky muzikológ rakúskeho pôvodu (pôvodným menom Ernst Kohn) študoval v r. 1904–1908 hudobnú vedu na univerzite vo Viedni pod vedením zakladateľa viedenskej hudobnej vedy Guida Adlera. Navštevoval aj prednášky z filozofie, literatúry a germanistiky. Po absolvovaní štúdia pôsobil ako dirigent a korepetítor na rôznych miestach v Nemecku. V r. 1911–1912 bol Kurth krátko pedagógom na nemeckej pedagogickej inštitúcii Die Freie Schulgemeinde (Slobodná školská komunita, moderná experimentálna škola s nekonvenčnými pedagogickými metódami, v ktorých hralo vzdelávanie v hudbe významnú úlohu) vo Wickersdorfe v Durínsku. Podľa jeho vlastných slov bolo jeho krátke pôsobenie na tejto pozoruhodnej inštitúcii, ale najmä jeho následná habilitácia na univerzite v Berne v r. 1912, určujúcou udalosťou jeho kariéry. S týmto mestom bol spätý po zvyšok svojho života. Na bernskej univerzite založil E. Kurth Inštitút hudobnej vedy, ktorý viedol najprv ako mimoriadny a od roku 1927 aj ako riadny profesor až do konca svojho života v r. 1946.
Učiteľ verzus žiak
Ernst Kurth je autorom piatich významných monografií:
- Predpoklady teoretickej harmónie a tonálnych zobrazovacích systémov (Voraussetzungen der theoretischen Harmonik und der tonalen Darstellungssysteme, 1913)
- Základy lineárneho kontrapunktu. Úvod do štýlu a techniky Bachovej melodickej polyfónie (Grundlagen des linearen Kontrapunkts. Einführung in Stil und Technik von Bachs melodischer Polyphonie, 1917)
- Romantická harmónia a jej kríza vo Wagnerovom Tristanovi (Romantische Harmonik und ihre Krisis in Wagners „Tristan“, (1920)
- Bruckner (1925)
- Hudobná psychológia (Musikpsychologie, 1931).
Celé Kurthovo dielo je fakticky koncentrované v týchto veľmi rozsiahlych prácach, okrem nich napísal niekoľko článkov a štúdií.
Súčasťou dejín hudby a hudobnej vedy je určite aj „následníctvo“, fenomén učiteľa a jeho žiaka, ich spoločné aj rozdielne smerovania. Zakladateľ hudobnej vedy Guido Adler oceňoval E. Kurtha ako jedného zosvojichnajnadanejších študentov a aj neskôr mu vďaka svojej autorite pomáhal profesionálne sa uplatniť. Ako žiak Guida Adlera ukončil Kurth pod jeho vedením štúdium rigoróznou (diplomovou) prácou o štýle opier Ch. W. Glucka,ktorá naznačovala, že pôjde v stopách svojho učiteľa – hudobného historika. Aj pre Adlera však bolo prekvapujúce, že sa tak nestalo. Kurth sa rozhodol podať svoju habilitačnú prácu Predpoklady teoretickej harmónie a tonálnych zobrazovacích systémov v r. 1912 nie v Rakúsku či Nemecku, ale vo Švajčiarsku na Univerzite v Berne. Kurthova habilitačná práca mala netradičnú, interdisciplinárne poňatú tému harmónie na rozhraní psychológie a hudobnej teórie. Originálne prepojenie dejín hudby a hudobnej teórie s filozoficko‑psychologickou reflexiou vyvolávalo veľkú pozornosť (habilitačná práca bola v nasledujúcom roku publikovaná). Kurth bol na základe svojej úspešnej habilitácie prijatý na bernskú univerzitu.
Počas svojho života bol celkovo vnímaný ako jeden z najoriginálnejších európskych muzikológov, bol inšpiratívny aj pre skladateľov (P. Hindemith, E. Křenek a zrejme aj A. Schönberg). Kurthove práce vysoko oceňoval napríklad...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.