Viaceré slovenské piesňové albumy posledných rokov deklarovali obdiv a inšpiráciu slovenskou poéziou. Jeden z nich zarezonoval aj na nedávnych Rádiohlavách v jazzovej kategórii. Hviezdoslavove Sonety v hudbe Františka Báleša vyšli príznačne v roku storočnice básnikovho úmrtia, no v skladateľovom portfóliu sa neobjavili náhodou, keďže zhudobňovaniu slovenskej poézie sa venuje už dlhšie. Ako sa pracuje s Hviezdoslavovými veršami? Aká melodika, harmónia či metrum najlepšie pretlmočia ich významy? Pri rozhodovaní mu vraj pomáhalo čítanie básní nahlas...
JD: Poznáme sa už veľmi dlho, niekoľko rokov sme spolu pravidelne hrávali, ale nikdy som sa ťa nespýtala, kedy si sa vlastne začal venovať jazzu. Pôvodne si totiž vyštudoval hru na akordeóne, ale rovnako, ako napríklad ďalší akordeonista Gabo Jonáš, si sa nakoniec stal jazzovým klaviristom…
FB: Prechod od akordeónu k jazzu sa v mojom prípade udial počas vysokej školy, keď som tajne poškuľoval po tom, ako funguje jazzová improvizácia, rytmus, harmónia atď. Nakoniec prišlo aj k zmene nástroja, čo zapríčinila moja fascinácia legendami ako Bill Evans, Wynton Kelly a iní. Do veľkej miery ma inšpirovali aj pedagógovia na Konzervatóriu – Igor Dibák a Juraj Tandler. Ich vyučovanie malo charakter nesmierne inšpiratívnej prednášky o tom, ako hudba vzniká. Neskôr, samozrejme, moje „ucho“ ovládli aj ďalšie osobnosti z domácej či zahraničnej scény z rôznych žánrových oblastí, napr. Matúš Jakabčic, Gabo Jonáš či môj spolužiak Ľuboš Šrámek a, samozrejme, legendárne osobnosti ako napr. Chick Corea, Keith Jarrett, Benny Green… Zvlášť rád som mal, a stále mám, skupinu hudobníkov okolo Kennyho Wheelera, Normu Winstonovú a Johna Taylora, v ktorých hudbe cítiť vplyv európskej hudobnej tradície.
JD: Teraz rezonuje tvoj aktuálny projekt, v ktorom si zhudobnil Hviezdoslavovu poéziu, a zviditeľnila ho aj cena Rádiohlavy v jazzovej kategórii. Zhudobňovaniu slovenskej poézie sa však venuješ už dlhšie. Začal si Dilongom, pokračoval Smrekom, Kostrom, Rúfusom, Dianiškovou… Podľa čoho si básne vyberáš?
FB: Nie je v tom nič viac než to, či ma báseň osloví svojím obsahom, spracovaním a predovšetkým krásou. Slovenská poézia je bezodná studnica krásy…
JD: Krása však pre každého znamená niečo iné. Pre niekoho drásavé trhanie srdca na dlani, pre iného lyrické opisy prírody…
FB: Predovšetkým je pre mňa určujúca krása kompozície. Hviezdoslav písal Sonety s neskutočným arzenálom znalostí z rôznych oblastí a, samozrejme, s nesmiernym básnickým remeslom. Krása jeho majstrovstva je zrejmá už v prvom verši. Som obdivovateľom krásneho poetického remesla každého veľkého básnika. Obdivujem to tak trochu aj z hudobného hľadiska. Pri čítaní básní nahlas sa formuje rytmus, prichádzajú melódie a postupne sa vynára aj harmónia. Čo sa týka obsahu básní, je mi bližšia poézia, ktorá nie je príliš patetická. Mám rád vnútorné svety autorov. Rudolf Dilong je v tomto úžasný.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.