Začiatkom tohto roku ukončil prof. MARIAN LAPŠANSKÝ pôsobenie ako generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie. Osemnásť rokov na významnom poste v kontexte jeho umeleckej kariéry hodnotí v osobnom texte muzikologička Terézia Ursínyová.
Drahý Maroš,
prepáč mi toto neoficiálne, priateľské oslovenie – veď sme spolu ponorení do slovenskej hudby a jej diania desiatky rokov. Každý na inom úseku, ale vždy priateľsky a v službe slovenskému umeniu. Rok 2022 je pre Teba v mnohom významný: 1. januára si ukončil takmer 18 rokov vedenia našej najvýznamnejšej hudobnej inštitúcie (za generálneho riaditeľa SF si bol vymenovaný v máji 2004) a 21. augusta t. r. si pripomenieš významné životné jubileum – 75. narodeniny. V oboch prípadoch sa treba zastaviť, oddýchnuť si a najmä zrekapitulovať uplynulú etapu života. A potom (ako zdravie, sila a túžba ďalej tvoriť dovolia) napĺňať ďalšie dni a ciele bytia. Každý z nás to azda tak robí – pričom sa nikto nechce celkom vzdať ďalšieho plnohodnotného života, ktorý je krásny už tým, že je…
Verím, že máš ešte veľa umeleckých plánov ako klavirista sólista i komorný hráč. Nedávno si to prezradil v bilancujúcom rozhlasovom interview s redaktorom Tomášom Borošom. Bude to vraj čas venovaný už iba najdôležitejšiemu hudobnému partnerovi – klavíru, Tvojmu hlavnému protagonistovi umeleckého života – a prírode. Bez záťaže manažérskej či umeleckej práce, ktorú si spomínaných 18 rokov uprednostnil pred vlastnými ambíciami umelca-sólistu. Časom si určite oddýchneš, bez náročného riešenia vzťahových vecí, ktoré sú prítomné v každom kolektíve, zvlášť v takom zložitom, ako sú telesá Slovenskej filharmónie, vyprofilované z vyhranených, vzdelaných, často po sólistických ambíciách túžiacich osobností. Do kontaktu s nimi, ale aj s nadriadenými inštitúciami si ako generálny riaditeľ (no v hĺbke duše vždy najmä umelec, ktorý počuje, cíti a vďaka celoživotným skúsenostiam v hudobnom svete i intelektu dokáže riešiť denné i perspektívne veci zložitej organizácie) vstupoval do života s cieľom vylepšiť meno Slovenskej filharmónie, ale aj hmotné, umelecké a duchovné postavenie umelcov, ktorí tak skvelo reprezentujú Slovensko.
Od r. 1983 pôsobíš aj pedagogicky – v minulosti na VŠMU, pražskej AMU, brnianskej JAMU, v súčasnosti na Akadémii hudobných umení v Banskej Bystrici, kde si – ako popredný vysokoškolský profesor – garantom umeleckých doktorandských štúdií. V jednom i druhom zameraní máš rad vynikajúcich odchovancov – sólistov, dnes už aj hudobných pedagógov. Na čo všetko stačí jeden prácou maximálne naplnený a sústredený život posvätený talentom! Veď je to nielen duchovná práca, ale aj fyzické a psychické vypätie.
Čas pritom nesmierne rýchlo beží, najmä v „seniorskom“ veku. To ešte len spoznáš… Zdanlivo každého obklopuje „more času“, v realite sa však ráno akosi rýchlo stretáva s tmou. Pritom by mal byť každý deň naplnený nejakými cieľmi (hoci práca čoraz viac bolí). Najhoršia však býva duševná námraza staroby. Tá Ti, ako Ťa poznám, nehrozí. Popri vlastnom celoživotnom koncertovaní (ročne 30-40 vystúpení), štúdiu partitúr a opakovaní partov, aby ruky, vedomie a pamäť nezlyhali, popri nahrávaní (Mozarta, Haydna, Čajkovského, Griega, Saint‑Saënsa, Dvořáka, Mahlera, Fibicha, španielskych autorov 20. storočia, Prokofieva, Suchoňa, Kořínka, Domanského a ď.) na LP a CD bola súčasťou Tvojho života aj pravidelná komorná spolupráca. V speve s M. Hajóssyovou, S. Kopčákom, P. Dvorským, P. Schreierom, G. Beňačkovou, J. Obrazcovou, naposledy so Š. Kocánom a S. Zámečníkovou. Ako klavirista si spolupracoval s viacerými komornými súbormi. Za klavírom zasa s celoživotným priateľom (od čias štúdia na pražskej AMU), dlhoročným sólistom SF, v závere života rektorom AMU v Prahe – Petrom Toperczerom. Obaja ste boli generačnou špičkou nielen doma, keď išlo o zahraničnú reprezentáciu, aj v rámci bývalého Československa. Toperczerova a Lapšanského nahrávka Slovanských tancov A. Dvořáka bola dlhé roky uznávaným vzorom klavírnej interpretácie tohto erbového titulu českej hudobnej tvorby. Nezabudnuteľná je aj Vaša nahrávka (s orchestrom SF) Prokofievovej hudobnej rozprávky Peter a vlk, v ktorej umenie prevyšuje hudobné poznanie. A môžeme spomínať na ďalšie štúdiové spolupráce dvoch klaviristov…
Pre moju generáciu bol mladý Lapšanský nielen virtuóz, ale najmä klavírny poeta. Ľudské i klavírne zrenie si preukázal nielen v detailnom brúsení štýlu klasických a romantických koncertov, ale aj vo zvládnutí krkolomného výbušného „druhého“ Prokofievovho Klavírneho koncertu G dur. Prívlastok „krehký a romantický“ popiera Tvoja štýlová rozmanitosť, čo dokazuje aj nahrávka Bartókovej Sonáty pre dva klavíry a bicie – opäť s Petrom Toperczerom.
V prajnom čase existencie Opusu a Supraphonu (ale aj zahraničných vydavateľstiev) si realizoval takú širokú diskografiu, ako azda nikto z našich umelcov. Možno ju síce prebehnúť zrakom v súpise diskografie, ale až počúvanie LP a CD odhalí neobyčajnú šírku a pestrosť Tvojho repertoáru. Bol si jedným zo sólistov SF, menovaných od konca 70. rokov do r. 1992.
Byť riaditeľom Slovenskej filharmónie v období jej nového, takmer prelomového umeleckého a generačného formovania, zvyšovať nároky na dramaturgiu – cez konzervatívny repertoár po modernu 20. storočia, a to v každom z troch umeleckých zoskupení (SF, SFZ, SKO), rešpektujúc pritom aj domácu tvorbu, rozširovať koncertné cykly pre rôzne formy publika (dnes má SF celkovo 17 cyklov!), aby bola 700-miestna sála Reduty plná spokojných poslucháčov, realizovať pritom niekedy nepopulárne zmeny v počte umeleckých súborov (lebo realita financií a umenia stoja vždy v protiklade), to bol tiež náročný a nie príjemný proces pre generálneho riaditeľa. Neľahké bolo tiež doviesť Bratislavské hudobné slávnosti znovu „domov“ do Slovenskej filharmónie, ktorá je ich hlavným usporiadateľom.
Koncertný život hlavného mesta Slovenska je popri mnohých krásnych palácoch predsa len najviac koncentrovaný v Redute. A tá bola v rokoch náročnej rekonštrukcie celého komplexu podrobená azda najťažšej technickej i personálnej, a tým aj umeleckej skúške. Prežívali to s vypätím hudobníci, ako aj celý technicko‑realizačný personál a administratíva. Obnova národnej kultúrnej pamiatky trvala od septembra 2009 do začiatku r. 2011. Práce mali byť ukončené 30. 4. 2011, no prvý koncert vo vynovenej Redute bol už v januári 2011. Na dojem z krásnej rekonštruovanej budovy sa, Maroš, nezabúda, ani na to, čo všetko ste museli v SF za tie roky prestavby prežiť, aby umelecké telesá a desiatky zamestnancov zostali pokope, nerozleteli sa po „hladnom“ hudobnom svete, aby zostali doma, motivovaní veľkým cieľom – že sa to podarí a Bratislava bude mať zasa nadlho krásnu pamiatkovú budovu, v ktorej sa pestuje najkrajšie z umení…
Pripomínam si, Maroško, Tvoje početné verejné vystúpenia pred orchestrom a všetkými členmi SF, či už pri 70. výročí r. 2019, alebo pri každoročnom otváraní BHS, ktoré si doviedol aj v najťažších finančných rokoch k umeleckým vrcholom. V každej myšlienke, ktorú si pred nedočkavými poslucháčmi predniesol, bola zmysluplnosť, pohotovosť a myšlienkové posolstvo – bez zaváhania, oporných barličiek papiera a slovného balastu, typických pre mnohých verejných činiteľov.
Slovenskú filharmóniu si doviedol k dnešnej úrovni hlavne výberom kvalitných šéfov. Každý – od Vladimíra Válka, Petra Feranca, Emanuela Villaumea, Jamesa Judda až po súčasného šéfdirigenta Daniela Raiskina – priniesol svoj pohľad do dramaturgie, skvalitňovania koncertných skupín a osobitej práce so štýlovými prvkami.
V čase pretrvávajúcej celosvetovej pandémie, ktorá zasiahla aj Slovensko, sme nie raz s vďakou siahli do zvukového archívu SF na internete. Aj on vznikol vďaka Tvojej inšpirácii zahraničnými hudobnými telesami, ktoré idú ruka v ruke s dobou modernizácie, resp. priamych prenosov i záznamov hudobných produkcií. Dnes sú tak v SF tri profesionálne štúdiá na priame prenosy a zaznamenávanie, nahrávanie i archivovanie koncertov umeleckých telies SF. Ročne sa z nahrávok vydávajú na propagačné účely štyri zvukové nosiče. To je jeden z malých zázrakov novodobého kontaktu filharmonického publika s umením. Vďaka tomuto štúdiu a archívu sa podarilo – hoci v najťažších časoch pandémie bez publika, pred prázdnym hľadiskom – neprerušiť väčšinu koncertnej prevádzky a zabezpečiť prepojenie inštitúcie s verným obecenstvom. O dokumentačnej hodnote projektu nehovoriac.
Maroš, chcela som byť v tomto pozdrave osobná – vyšlo však z toho malé bilancovanie. Ale ako hovoriť o človeku bez jeho práce? Nedávno sa skončil 10. ročník Tebou inšpirovanej a založenej Medzinárodnej klavírnej súťaže bratislavského rodáka, skladateľa a klaviristu J. N. Hummela. Súťaž sa koná od r. 1990 každé tri roky. Bol si aj pri začiatkoch ďalších významných podujatí – interpretačných seminárov v Piešťanoch, alebo menších, no výborných festivalov mimo hlavného mesta, ktoré predstavili nielen poklady našej dávnej architektúry, ale dali aj príležitosť novej generácii interpretov. Zhodnotí to všetko celistvo možno raz monografia, venovaná Marianovi Lapšanskému? Bola by nielen sumarizáciou jedného plodného, umeniu oddaného života veľkého umelca, ale aj portrétom hlbokého, vzácneho človeka. Stretávam Ťa už desiatky rokov – Ty v riaditeľskej lóži, alebo na koncertnom pódiu, ja medzi Tvojím publikom. Za všetko krásne, čo si odovzdal nám, mne, chcem na záver Tvojej významnej životnej kapitoly v Slovenskej filharmónii vrúcne poďakovať. Bolo to krásne, čo sme v hudbe zažili – ale azda toho nebolo ešte dosť! Bodaj by si naplnil ďalšie roky života ďalšími hudobnými zázrakmi.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 01-02/2022.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.