Príprava pred odjazdom do Londýna dopadla zle: Jack Bruce si svoje dva koncerty v Ronnie Scotts naplánoval ako naschvál tesne pred mojím príchodom, „moji milí“ – skupina Empirical (pozri aj HŽ 6/2008 a 1-2/2009) budú hrať v Pizza Express Jazz Club tri dni po mojom odchode, v mesačnom programe Jazz in London som nenašiel ďalší podobne atraktívny večer a na predstavenie Händlovej zriedkavo uvádzanej opery Tamerlano v Royal Opera House (či už s Plácidom Domingom, ktorý mal pôvodne alternovať v niektorých predstaveniach, alebo aj bez neho) som nedostal lístok v dostupnej cene (ceny lístkov v Covent Garden idú od 9 až po 900 libier!). Ale v Londýne sa toho toľko deje, že napokon bolo aj tak všetko ináč.
Mladý jazzový dravec z východu
Sobota v poľskom jazzovom klube POSK. Mladučký Rus Yuri Galkin so svojím mini big bandom Symbiosis Orchestra nasadil latku veľmi vysoko. POSK je v Hammersmithe, teda skôr na okraji centrálneho Londýna, čo platí aj pre dramaturgiu klubu. Neuvádza svetové hviezdy, skôr skromne, ale rozumne loví vo vodách nastupujúcej jazzovej generácie. Tento úlovok však stojí za to. Yuri je absolvent postgraduálneho štúdia na Royal Academy of Music, na londýnskej scéne pôsobí ako zrelý majster kontrabasu a vyhral už niekoľko skladateľských súťaží – najnovšie vo februári prestížnu Dankworth Composition Prize 2010. Celý večer hrali iba jeho muziku, výborné skladby, invenčné, neokopírované aranžmány (presnejšie povedané absolútne eklektické, teda priznávajúce sa ku všetkému, čo v bigbandovom jazze doteraz bolo, ale s vlastným názorom), nekompromisný moderný jazz a na svoj vek skvelí sólisti – „strieľali to od boku“, s ľahkosťou, nadhľadom, aj keď sem-tam s nejakým prešľapom. Všetci tak vo veku okolo 25 rokov (ak vôbec). Prvé CD majú nahrané (päť skladieb možno počuť na http://www.myspace.com/yurigalkin/music/playlists) a chystajú britské turné, zamerané na jeho prezentáciu. Bravo!
Rock and roll, poézia a insitná revolúcia
Historická doba „antifilmu“ stála pri zrode filmu Jeana-Luca Godarda Sympathy for the Devil. Vo francúzskom inštitúte v South Kensigtone (oproti Natural History Museum) sa nás zišlo asi sedem. Doteraz nemám v hlave jasno, či by som tento film niekomu odporúčal alebo neodporúčal. Sám však tie skoro dve hodiny neľutujem. Aj keď mám pocit, že revolučné identifikácie bielych západných ľavicových intelektuálov v 60. rokoch (ako napr. aj Godarda) boli panským huncútstvom. Zastavili oni vojnu vo Vietname? Poézia čiernej revolúcie Amiriho Baraku sa mi zdá byť autentická, ale umiestnenie jeho textov do koláže obrazovej a symbolickej anarchie (marxizmus, maoizmus, fašizmus, čierni panteri atď.) ich oberá o dôveryhodnosť. Ale pozerať sa pol druha hodiny na narcistickú seansu Micka Jaggera v atmosfére permanentnej deprivácie diváka, keď Rolling Stones v krátkych sekvenciách v štúdiu postupne nekonenčným opakovaním „z ničoho“ vytvárajú konečnú podobu skladby Sympathy for the Devil, má niečo do seba. Najmä ak máte na túto hudbu historickú pamäť, ak ste ju počúvali v senzitívnom období hudobného dospievania a rezonuje ňou celé vaše podvedomie.
Ekuména cez avantgardnú hudbu?
V South Bank Centre je zadarmo koncert telesa London Symfonia v rámci cyklu Music of Today. Kto by to nevyužil, hlavne keď má byť na programe hudba japonského skladateľa menom Atsuhiko Gondai. Je výborné, ako neformálni a súčasne „neskromne veľkorysí“ dokážu byť Briti – u nás by sa každý hanbil urobiť pred koncertom rozhovor s umelcom, ale pre Juliana Andersona je to rutina, pričom nemal problém zahlásiť, ako je rád, že môže predstaviť „niekoho iného ako Takemitsu, lebo celý svet si myslí, že súčasná japonská hudba je Takemitsu“. Atsuhika Gondaia (45) priviezli z Japonska či z Paríža, kde striedavo býva, na jeden 40-minútový koncert. Hrala sa skladba pre marimbu Wood Still Says Nothing a skladba pre soprán, klavír, harfu, marimbu, husle, violončelo a klarinet Rapid Welcoming Descent. Prvá je inšpirovaná kórejským básnikom 20. storočia Kimom Či-Ha, ktorý píše o demokracii a o svojej konverzii na katolicizmus. Druhá skladba je postavená na sútrovom speve, konfrontujúc budhizmus so západným svetom (preto aj vokálny prednes pripomína spev „amen“).
Hudbu Atsuhika Gondaia možno najstručnejšie opísať ako introvertnú až meditatívnu. Je ako hra s tichom, charakterizujú ju tónové skice a pulzácie. Veľa jazzmanov by v Gondaiovej hudbe našlo inšpiráciu a poučenie. Prinajmenšom v úspornosti hudobného výrazu. Gondai sa v rozhovore vyznal, že rozhodujúci vplyv na jeho hudobné myslenie mali Benjamin Britten a najmä Olivier Messiaen, ktorého hudbu spoznal ešte v detstve z početných koncertných uvedení pod taktovkou Seijiho Ozawu. Okrem toho práve aj Messaienovo kresťanstvo oslovilo dnes ako kostolného organistu zamestnaného Gondaia, ktorý prestúpil na katolícku vieru ako sedemnásťročný. Jeho londýnsky minikoncert mal na myseľ mimoriadne očistný účinok.
Jam session ako má byť
Jay Phelps vedie jam sessions v klube Ronnieho Scotta v Soho vždy v nedeľu o jednej popoludní. V tejto londýnskej mekke jazzu sa hrá jazz v mnohých dramaturgiách – v hlavnej miestnosti na prízemí sú denne večerné koncerty, po nich býva ďalšie neskoré nočné hranie a v nedeľu sa hrá aj k obedu pre tých, ktorí doma nevaria a majú na to, aby si „zacvakali“ drahý jazzový obed („SOLD OUT – Sunday Jazz Lunch on Mother‘s Day! Iain Mackenzie & Swing City – Celebrating Sinatra and Friends Sunday“). V bare na poschodí sa niekedy hráva popoludní (jam) a večer od šiestej býva koncert, po ktorom ešte môže byť jam. Je teda z čoho vyberať. Našťastie, nedeľné popoludňajšie jamy sú zadarmo, čo sa nedá povedať o koncertoch, na ktoré je „mastné“ vstupné. Jay Phelps (28) je jedným zo zakladajúcich členov kapely Empirical, skvelým trubkárom pôvodom z Vancouveru. Do Londýna prišiel ako tínedžer, lebo chcel byť tam, kde sa jazz kuje. Hneď na seba upútal pozornosť a dostal príležitosť hrať v zostavách Jazz Jamaica, Nu Troop a od roku 2002 pripravoval so spoluhráčmi Nathanielom Faceym, Shaneym Forbesom a Neilom Charlesom skupinu Empirical (najprv pod menom Tomorrow’s Warrior).
Stihol si už zahrať s hviezdami ako Andrew Hill, Hugh Masakela, George Benson, Nasheet Waits, Amy Winehouse, Charlotte Church či Courtney Pine. Jeho základnými inšpiráciami sú Louis Armstrong, Fats Navarro, Clifford Brown, Booker Little, Miles Davis a Ali Farka Toure. Medzitým stihol vyštudovať hudbu na Trinity College of Music (Oxford). Dnes, keď napriek úspechu kapely odišiel zo zostavy Empirical s odôvodnením, že kapela príliš rýchlo zrela a on má pocit, že v oblasti rytmu, frázovania a výrazu sa má ešte veľa čo učiť, hráva so skupinou trombonistu Dennisa Rollinsa Badbone & Co. Zarába si hraním vo vínnom bare Ladybird, no muzicíruje najmä s kvartetom prevažne starších muzikantov, ktorých objavil práve na jame v klube Ronnieho Scotta. Aká bola jam session? Pani usporiadateľka ma vystríhala, že Jay nikdy nepríde skôr ako pol hodiny po začiatku, ale dnes to trochu prehnal, meškal vyše hodiny a jeho spoluhráči boli z toho zjavne nervóznejší ako my.
Začali teda bez neho, jeden-dva štandardy, pianista striedavo odskakoval k mikrofónu a spieval (Bye Bye Blackbird) s kontrabasom a bicími a potom zase utekal ku klávesám. Napokon sa zjavil Jay, celý spotený, vybalil nástroj a všetkých ovalil niečím, čo by som odvážne nazval marsalisovsko-hubbardovským mixom. V bare bolo stále asi iba 15 hostí, ale dravé hranie, ktoré by sa dalo najlepšie zaškatuľkovať ako post bop, urobilo atmosféru. Zahrali dve Jayove skladby z albumu, ktorý v piatok donahrávali (vrátane titulnej Jay Walking), a bolo po prvom sete. Druhý set bola jam session, ako má byť a ako ju doma nepoznáme: otvorili voľnou dvanástkou a potom si na jeden štandard za bicie sadol postarší pán. Úspešne dohrali a Jay to typicky anglickým humorom komentoval: „No, tak sme tu mali naozaj veľa rytmických zmien.“ A už za bicími sedel ďalší postarší pán, ktorý si dal hneď dve skladby. Jay už trochu „flákal“ svoje trúbenie, lebo jam bol viac o rytmických hrách medzi bicími, mladým kontrabasistom (nejeden štandard musel hrať z nôt) a najmä vynikajúcim klaviristom, ktorý vie byť zároveň vážny aj zabávný. To tiež doma nepoznáme, keď muzikanti hrajú tak, že majú z toho zábavu (ba priam „srandu“).
A to nielen oni, ale aj diváci. Tretí bubeník sa vymenil súčasne aj s klaviristom a zahrali Coltranov blues Mr. PC. Hrali tak skvelo, že rozohnili aj zvyšok kapely, takže keď skončili, bolo všetkým veľmi smutno, lebo Jay oznámil, že ostávajú tri minúty do štvrtej a v tomto podniku sa musí končiť načas. Pianista si položil hodinky na kraj klaviatúry a s úderom šestnástej bolo rozprávke koniec. Všetci sa výborne zabávali, jazzová polícia sa nedostavila, muzikanti dostali najesť a celkom slušnú „gážu“, a pár nadšených fanatikov (na záver bolo v bare do 30 ľudí), ktorí majú radšej tmu jazzového lokálu než krásny slnečný predjarný deň (v Británii bol navyše Deň matiek), vyrazilo s jazzovým predjedlom v ušiach niekam do Soho či čínskej štvrte s morom talianskych a francúzskych kaviarní a cukrární, orientálnych reštaurácií a najrozmanitejších krčiem a krčmičiek dovychutnať si pohodu nedele. Lebo nedeľu si tu ľudia vážia akosi ináč. Chcú z nej mať zážitok, niečo jedinečné, niečo, čo sa v týždni nedá. Ale to je už iná téma...
Dva veľmi odlišné večery v English National Opera
Smútok z Philipa Glassa (Satyagraha) sa mi potvrdil. Po 35 rokoch som mohol konečne na vlastnej koži zažiť, že prvé dojmy málokedy klamú. Minimalizmus je slepá koľaj a pri živote ju udržiavajú iba hudobne neautentické sily – hudobne nevzdelaní konzumenti kultúrnych statkov a hlad médií po senzáciách. Spomínam si na dojmy z LP nahrávok Glassovej hudby, ktoré sa ku mne dostali v rámci ilegálneho trhu s vinylmi v polovici 70. rokov, kedy som úplne šokovaný nechápal hneď dve veci. Čo táto hudba chce vyjadriť a prečo sú ňou všetci očarení.
V súčasnom svete neskorej moderny s dekonštruovanými tradičnými hodnotami prichádza ako na zavolanie tematický mišmaš opery Satyagraha o živote Mahatmu Gándhího. Niekoho môžu pritiahnuť spirituálne interpretované texty Bhagavadgíty, iných zasa ako gesto postkoloniálnej pokory, ďalších preto, lebo to zaručene nie je žiaden tradičný Verdi, Puccini alebo Wagner, a tak nebudú vyzerať trápne, keď sa zajtra v práci priznajú, že boli v opere.
Neľutujem však, že som túto spoločnú (obnovenú) inscenáciu Metropolitnej opery a English National Opera zhliadol (dirigent Stuart Stratford, v role Gándhího sa predstavil Alan Oke). Glassova hudba totiž znie vo výtvarne a pohybovo úžasne spracovanom scénickom prostredí, kde sa v jednoduchom polkruhovom priestore, ktorý sa premieňa iba hrou svetiel s dominujúcimi teplými tónmi farieb (scénografia Julian Crouch), odohrávajú symbolické hry reálnych objektov. Obrovské bábky mýtických postáv, zvierat a ľudí, ovládané tanečníkmi zo zeme aj zo vzduchu, geometrické formácie a transformácie, ale aj „obyčajné“ ľudské telá, všetko akoby v spomalenej projekcii. Sugestívna skupinová choreografia (Rob Thirtla) a kostýmy (Kevin Pollard) znásobujú monotónnosť hudby, ale súčasne pomáhajú poslucháčovi „prežiť“ tri takmer hodinové dejstvá.
Vnútorná hudobná dramaturgia opery Satyagraha má z hľadiska verejného uvádzania jeden vážny problém. Hudobná textúra diela sa najprv vyvíja od prvého k druhému dejstvu v zmysle rastúcej „priateľskosti“ pre poslucháča. Hudba prvého dejstva je akoby základným minimalistickým cvičením, krátke opakujúce sa melódie na podklade orchestrálnych „slučiek“ s konštantne a nepredvídateľne sa meniacim metrom od 3/4, 4/4, 5/4, 6/4, 7/4, 9/4 a viac, vytváranie rytmických vĺn posunom rytmického akcentu medzi zborom a orchestrom. V druhom dejstve Glass akoby už nepotreboval dokazovať, že ovláda minimalistický slovník a ponúka menej manifestný minimalizmus, pri počúvaní ktorého som takmer začal pociťovať pohodu.
Aj keď sa stále objavujú rôzne primitívne prvky, ako napríklad akési insitné synkopy a ostinátne opakovanie toniky, subdominanty a dominanty (akoby autor chcel naznačiť, že vie, čo je blues a jazz), interakcia orchestra, zboru a sólistov je využitá pre budovanie „väčšieho celku“, ktorý je už viac ako iba minimalistickým manifestom. Žiaľ, tretie dejstvo je ako väzenie, odkiaľ niet úniku. Je degradáciou toho, čo odznelo predtým, i degradáciou poslucháča. Tranz (aj keď k nemu Glass možno smeroval) sa nekoná, lebo permanentné striedanie metra (tu s obľubou najmä 7/4 a 4/4) dovolí odpútať sa len tomu, kto rytmus nepočuje; všetci ostatní sú držaní v „podvedomej ostražitosti“ na rozhraní úniku a explózie. V každom prípade je to zaujímavý experiment.
Leoš Janáček a postmoderna? Opera Káťa Kabanová
Paradoxne sa s hudbou z domáceho prostredia zoznamujem v ďalekom svete. Janáčka som doteraz absolvoval iba v podobe povinnej detskej jazdy, Příhod Lišky Bystroušky, pred takmer päťdesiatimi rokmi. Neskôr som vždy mal z Janáčka strach. Po londýnskom zážitku z Káti Kabanovej a doštudovaní si základných koordinátov Janáčkovej tvorby som ostal „informovane zvedavý“ a napätý počuť viac a viac jeho hudby. Ak sa Janáček všeobecne prirovnáva k Stravinskému, Bartókovi či Hindemithovi, ja počujem v Káti Kabanovej stále romantizmus, nech už sa od neho v neskoršej tvorbe akokoľvek programovo dištancoval. Z hudby v opere mám dojem, že sa chcel autor „naraz vyrovnať so všetkým“ a to ma veľmi oslovuje. Podobne ako Ernesto Sábato, ktorý sa vo svojich románoch snaží uchopiť človeka a jeho život vcelku, úplne a bezozvyšku.
Naživo to naozaj nie je ľahké počúvanie, a keďže ani modernistická strohá scéna (Charles Edwards), ani minimalizmus scénickej akcie (réžia: David Alden) neposkytli žiaden estetický oddych (či únik), prívalu dramatickej hudby sa bolo nevyhnutné postaviť zoči-voči. Teraz už však viem, čo budem v Janáčkovi hľadať ďalej. Jeho nápevková teória, ktorú formuloval na základe systematického štúdia moravského folklóru, mi pripomína to, čo vo filozofii priniesol Wittgenstein (a ďalší) – akcent na prirodzený jazyk a jeho kľúčovú úlohu v našom myslení. Nie je nápevková teória „rodnou sestrou“ celého diskurzívneho a naratívneho prúdu, dominujúceho dnes v spoločenských vedách? Počúvať, ako ľudia v reálnom živote naozaj hovoria, pardon, spievajú, a z toho vytvárať artefakty. Celkom zrozumiteľná výzva!
A aby som nezabudol. Všetky operné predstavenia v Londýne sú spravidla úplne vypredané. Musíte rátať aj s tým, že diváci si do hľadiska prinesú papierové poháre s kávou, nejaký ten nákup, prichádzajú v zhone na poslednú chvíľu, preliezajú rady, aby sa dostali k svojmu sedadlu, a uvádzači na nich vykrikujú ako na futbale, aby si už sadli. Potom však nastane hrobové ticho. A ešte jedna kuriozita. V programe sa píše, že pokiaľ máte záujem o ticho, poskytnú vám ho zdarma vo foyeri alebo pri barovom pulte. Napadlo mi, že zrejme ide o štuple do uší. Ale nie, ide o cukríky proti kašlu. Lenže, čuduj sa svete, nemali. Našťastie si nosím so sebou vlastné.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.