Po minuloročných vystúpeniach jazzových legiend Wayna Shortera a Chicka Coreu ponúkla agentúra Safončík Jazz Production koncert ďalšieho „prvoligového“ jazzmana – klaviristu a skladateľa, Herbieho Hancocka (6. 7.). V bratislavskej Inchebe predstavil okrem zaujímavej kapely aj svoj najnovší album The Imagine Project (Herbie Hancock Records 2010).
Prítmie v elegantne a prívetivo upravenej výstavnej hale a živá vrava, v ktorej sa miešali viaceré jazyky (v prípade mojich najbližších susedov to bola jadrná viedenčina), mi pripomenuli moje stretnutie s Hancockom vo viedenskom Konzerthause na sklonku roku 2008. Chtiac-nechtiac som musel myslieť na paralely medzi týmito dvoma zážitkami, porovnávať a hodnotiť, ako sa tomuto hudobníkovi darí napĺňať étos Milesa Davisa nevracať sa do minulosti a neustále hľadať a skúšať nové veci. Už vo Viedni mi bolo jasné, že si Hancock vybral akúsi strednú cestu – pomedzi skladby z novšej tvorby zaraďuje staré známe hity, ktorými si už dávno zabezpečil nesmrteľnosť, no (aj keď jeho kedysi zázračná autorská invencia už značne vyprchala) predstavuje ich v nespočetných obmenách a „prevlekoch“. Tu mu nápady skutočne nechýbajú a pre publikum sú často hádankou. Niekoľkými takýmito hádankami potešil aj návštevníkov bratislavského koncertu.
Rovnako ako vo Viedni, aj bratislavské vystúpenie začalo so značným oneskorením, no prítomní diváci boli bohato odmenení. Okrem hlavného protagonistu, ktorý je napriek úctyhodnému veku stále v skvelej forme, nechýbajú mu vynikajúci úder, improvizačná pohotovosť a zmysel pre humor, sa na vyše dvojhodinovom prúde kvalitnej hudobnej produkcie významne podieľali jeho spoluhráči. Hra famózneho bubeníka Vinnieho Colaiutu si (ako napokon povedal sám kapelník) nežiada ďalší komentár, aj príspevok hráča na syntezátoroch Grega Phillinganesa ďaleko presahoval ono „whispering in the background“, ako ho žartom charakterizoval Hancock. Veľké očakávania sa vzťahovali k mediálnej senzácii, mladej austrálskej basgitaristke Tal Wilkenfeldovej. Svoju funkciu v kapele plnila nanajvýš profesionálne a spoľahlivo. Sýty basgitarový tón a presný groove dodávali kapele „šťavu“, nehovoriac o tom, že 24-ročná hudobníčka upútala aj po vizuálnej stránke. V sólových pasážach sa až tak neprejavila, no budúcnosť ukáže, či ju médiá predsa len trochu neprecenili. V každom prípade do kapely vniesla sviežeho ducha a inšpiráciu pre 70-ročného majstra, ktorý si ich vzájomný muzikantský dialóg vo variáciách na Watermelon Man vyslovene užíval.
Najzaujímavejším Hancockovým spoluhráčom bol podľa mňa Afričan Lionel Loueke. Hráč s vyhraneným osobným štýlom, ktorý doslova čaruje so zvukom svojej gitary, ale aj svojimi vokálmi, je známy jedinečnými sólovými kreáciami, zhodnocujúcimi tradičnú hudbu čierneho kontinentu. Jednou z nich prekvapil aj vo Viedni, no tentoraz som sa tešil márne. Priestor dostala prezentácia Hancockovho nového albumu. The Imagine Project prináša nové verzie piesní Johna Lennona, Boba Marleyho, Petra Gabriela alebo Boba Dylana, podieľali sa na ňom viacerí vokalisti (spievajú v ôsmich jazykoch), mottá sú svetový mier a globálna spolupráca... Ukážky zazneli vďaka mladej speváčke Kristine Trainovej. Nemala ľahkú úlohu, keďže sa musela vciťovať do rôznych štýlov a spievať v niekoľkých jazykoch. Štýlové prieniky (spev v írskom gaelicu, hra na husliach) s folkom či popom nevyhnutne odviedli pozornosť od toho, kvôli čomu zrejme prišla väčšina Hancockových fanúšikov. Po interpretačnej stránke hudobníkom nemožno veľa vyčítať, speváčka zaujala kvalitným hlasovým fondom aj bezpečnou intonáciou, takže bolo na návštevníkovi, či pesničkové vsuvky pokladal za obohatenie alebo skôr za nutnosť vyhovieť požiadavkám marketingu a produkcii prístupnej, ľahšie konzumovateľnej hudby.
Ťažko povedať, či mal koncert nejaký vrchol, moment „osvietenia“, pri ktorom človek zatají dych a odovzdane počúva. Osobne som sa ho snažil nájsť v Hancockovej sólovej fantázii, tak trochu v debussyovskom či skriabinovskom štýle, v ktorej bol „zakuklený“ motív Maiden Voyage, nasledovanej zmesou známych melódií – po Dolphin Dance sa sem priplietla Monkova 'Round Midnight a na záver neodmysliteľný Cantaloupe Island. Notoricky známy Chameleon ako prídavok ešte raz nechal vyniknúť kvality výnimočnej kapely. Sklamaný som určite nebol, no po podobnej nádielke na viedenskom koncerte už prekvapenie nebolo také silné. Nič to však nemení na tom, že Bratislava mala možnosť zažiť dve hodiny naozaj kvalitnej hudby a asi len málokto ľutoval, že sa na oslave čerstvého sedemdesiatnika Hancocka zúčastnil.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.