Centrom slovenského hudobného diania sa vďaka Stredoeurópskemu festivalu koncertného umenia stala predposledný aprílový týždeň Žilina. Výkony mladých víťazov renomovaných európskych interpretačných súťaží priniesli hudobné zážitky, ktoré môže Žiline hlavné mesto závidieť.
Stredoeurópsky festival koncertného umenia vznikol v roku 1990 ako Festival Pentagonály a bol určený hudobníkom z 5 stredoeurópskych krajín. Na podujatí spočiatku orientovanom na komornú hudbu pribudli po troch rokoch existencie orchestrálne koncerty a postupne sa rozšírilo aj o účasť interpretov z mimoeurópskych krajín. Po roku 2000 obmedzil nový štatút účasť hudobníkov na Európu, pričom na koncertoch pravidelne účinkujú najmä mladí umelci z okolitých štátov – Česka, Poľska, Maďarska a Slovenska. Festival, podporovaný Ministerstvom kultúry, každoročne organizuje Hudobné centrum v spolupráci so Štátnym komorným orchestrom Žilina. Z vlakovej stanice treba prejsť popri otvorenej náruči Andreja Hlinku, hore schodmi, krížom cez Mariánske námestie, zabočiť do ulice vľavo a ste pri Dome umenia Fatra. Sídle ŠKO Žilina, na mieste – kedysi kine, ktoré pamätá premiéru prvého slovenského celovečerného filmu Jánošík v roku 1922. „Znejúcej“ podobe festivalu predchádza takmer rok náročnej organizačnej práce.
Ako sa robí festival
Organizátori podujatia lovia na národných suťažiach, špecializovaných medzinárodných interpretačných podujatiach i na najprestížnejších adresách ako napríklad Súťaž kráľovnej Alžbety. „Okrem toho získavame podklady aj od Medzinárodnej federácie hudobných súťaží so sídlom v Ženeve a referencie od odborníkov,“ hovorí o výbere interpretov manažérka festivalu Ivana Korbačková. Je ťažké pritiahnuť hudobníkov do Žiliny? „Teší ma, že hudobníci si medzi sebou sprostredkovávajú kladné dojmy z nášho festivalu a často sa pre účasť rozhodnú práve na základe nich. Účasťou vynikajúcich interpretov stúpa atraktívnosť festivalu pre tých, o ktorých máme záujem,“ pokračuje. Prehliadka, ktorej konečnú podobu spoluvytvára festivalový výbor, je určená sólistom, dirigentom, malým komorným telesám, pričom vek sólistov je limitovaný hranicou 32 rokov, dirigenti a speváci môžu mať o tri roky viac. Pre aktuálny ročník bolo vybraných 12 hudobníkov z 10 európskych krajín. Dirigent, hráčka na lesnom rohu, organistka, klarinetista, 3 speváci, klavírne trio a sláčikové kvarteto.
Začiatok zlý, všetko dobré…
Otvárací koncert začal dosť tragickým vystúpením ŠKO Žilina pod taktovkou prvého súťažiaceho, mladého litovského dirigenta Modestasa Pitrénasa. Kameňom úrazu, na ktorý prudko narazili najmä hráči na dychových nástrojoch, sa stala Stravinského suita z baletu Pulcinella. Na základe tohto výkonu, kde muselo byť každému jasné, že čosi poriadne neladí, mohlo sviatočné publikum otváracieho koncertu nadobudnúť o Stravinského hudbe úplne mylnú predstavu.
Škoda, že v tejto skladbe nehrala nemecká hráčka na lesnom rohu Renate Hupka. Minimálne v partoch lesných rohov by vyzeralo všetko inak. Jej výkon v Koncerte pre lesný roh a orchester č. 1 Es dur od Richarda Straussa bol po technickej i výrazovej stránke excelentný. Rýchle pasáže zvládala prakticky bez intonačných či rytmických zakolísaní, v kantabilných úsekoch pomocou dynamiky plasticky tvarovala melodickú líniu a jej tón ostával vo všetkých registroch primerane zvučný. Našťastie sa stabilizoval aj výkon orchestra, ktorý sa na zvyšok večera stal pomerne spoľahlivým partnerom, flexibilne reagujúcim na dirigentove pokyny. Cesta pre vyvrcholenie večera v podobe Čajkovského Koncertu pre husle a orchester D dur v podaní minuloročnej víťazky festivalu Sophie Jafféovej bola otvorená. Šarmantnej Nemke obzvlášť pristali lyrické pasáže, s istotou sa vznášala do výšok, kde jej tón nádherne svietil – len pri dvojhmatoch a akordickej hre bolo miestami počuť, že husle sú drina... Podľa prídavku poznáš hudobníka. Žiadny prstolomný nezmysel, večer ukončil Bach.
a1 nerovná sa vždy 440
Výsledkom otvorenej interpretačnej súťaže môže byť aj taká kuriózna kombinácia ako organový polorecitál a klavírne trio v jeden večer. Aj keď sympatickou črtou festivalu, prenášajúcou sa aj do uvoľnených výkonov interpretov, je fakt, že ide viac o festival než o súťaž. „Nevedela som, že ide aj o súťaž“, povedala mi po koncerte prekvapene ruská organistka Mária Mochová, ktorá od žilinského primátora získala Cenu pre najmladšieho účastníka festivalu. Hudobníčka, ktorá už 6 rokov žije v Nemecku, sa v technicky náročných dielach od Bacha po Duruflého predstavila ako mimoriadne disponovaná hráčka. Keď sa neskôr stretla so žilinskými konzervatoristami, neveriacky krútili hlavami, v akých podmienkach začínala s hrou na organ. V niekoľkomilió-novom Nižnom Novgorode, kde absolvovala vysokoškolské štúdium, sú dva organy a študent najvyšších ročníkov má k dispozícii nástroj len 7 hodín týždenne. Sympatická hudobníčka, ktorá na pódiu pôsobila introvertne, veľmi otvorene a s dávkou humoru rozprávala o štúdiu a jej ďalších perspektívach v Nemecku. Na záver si sadla za školský organ a zahrala Concerto a mol, Bachovu úpravu Vivaldiho husľového koncertu, s rovnakou samozrejmosťou o chvíľu nato časť Duruflého Toccaty vo františkánskom kostole.
Vystúpenie rakúskeho Eggner Tria, ktoré tento rok oslávi dekádu svojej existencie, mohlo v Žiline skončiť všelijako. Všetko pre ladiča, ktorý ich na skúške presviedčal o tom, že prelaďovať klavír na a1 = 443 Hz len kvôli nim sa neoplatí... Hudobníci však tvrdili, že podľa kontraktu áno a pohrozili zrušením koncertu. Bola by to skutočne škoda. Bratia Christoph, Florian a Georg, ktorí paradoxne pochádzajú z nehudobníckej rodiny, ponúkli brilantne a štýlovo zahrané Hay-dnove Klavírne trio e mol Hob. XV: 12 a strhujúcu interpretáciu Mendelssohnovho Klavírneho tria
c mol č. 2 op. 66. Ak hovoríme o štýle, v súčasnosti nastupuje na svetové pódiá generácia, pre ktorú sú poznatky o historicky poučenej interpretácii samozrejmosťou. Christoph Eggner, žiak Paula Baduru-Skodu, k nej podľa hry evidentne patrí. Aj keď vo všeobecnosti platí, že komorné koncerty sú menej navštívené, predsa ma zarazila malá účasť konzervatoristov. Na druhý deň som sa od dramaturgičky ŠKO Žilina Eleny Filippiovej dozvedel, že na škole mali v rovnakom termíne vlastné podujatie. Odborník žasne, laik sa čuduje...
Inšpirácie
Polčas festivalu sa niesol v znamení vystúpenia poľskej sopranistky Iwony Sobotkovej, ktorá si zvolila pomerne netradičnú kombináciu Händel–Britten. Na úvod zazneli árie z opier Teseo, Ottone, Re di Germania a Alcina. Keď doznela Tornami a vagheggiar s virtuózne zdobeným da capom, bolo zrejmé, že napriek občasným intonačným zakolísaniam a málo otvorenému tónu ide o technicky mimoriadne zdatnú speváčku. Výkon Cappelly Istropolitany v Händlovi bol solídny, no chýbalo mu väčšie napätie a plastickosť. Napríklad v Giunge Otton..., ktorá mala znaky siciliany, by charakteristická figúra, hraná kratšími ťahmi sláčika, spôsobila o niečo prehľadnejší zvuk a živší výraz. Frázam v ritorneloch árie Tornami a vagheggiar chýbalo vnútorné napätie, následkom čoho pôsobili trochu stereotypne. Výkon vzbudzujúci rešpekt však podalo teleso v Coplandovom Koncerte pre klarinet, sláčikový orchester a klavír, sprevádzajúc klarinetistu Olivera Pateya.
Hru francúzskeho hudobníka bolo možné porovnať s vystúpením nemeckej hráčky na lesnom rohu, no po tom, čo predviedla po prestávke poľská sopranistka s Cappellou v Brittenovom piesňovom cykle Les Illuminations (Inšpirácie) na poéziu Arthura Rimbauda, si ho už nik nemohol pamätať... Pritom nemôžem povedať, že by išlo po technickej stránke o najdokonalejší výkon (speváčka bola údajne chorá). Charizmatická Poľka vložila celú energiu do náročných partov, ktoré obsahovali deklamačné úseky v zúrivých tempách, krkolomné arióza i technické exhibície vo výškach – to všetko nad neustále meniacou sa faktúrou Brittenovej hudby. Jej hlas podľa potreby vládol hudbe, ale dokázal byť i jedným z nástrojov orchestra. Navyše dokázala kontrolovať výraz a vdychovať Rimbaudovej poézii dušu. Brittenove piesne boli elektrizujúcim, najzrelším a najinšpirujúcejším festivalovým zážitkom.
Dramaturgicky i výkonmi exkluzívny večer priniesol koncert dvojice slovenských spevákov – basistu Jozefa Benciho a sopranistky Adriany Kučerovej. „Oslovili ma a rád som pozvanie prijal, pretože na Slovensku je prakticky nemožné prezentovať sa v takomto repertoári,“ povedal o Musorg-ského Piesňach a tancoch smrti bývalý žiak Sergeja Kopčáka, dnes sólista Opery SND. Aj vďaka empatickému klavírnemu sprievodu jeho manželky Jany Nagy-Juhászovej, v ktorom citlivé narábanie s časom predstavovalo dôležitý výrazotvorný prvok, bol vyrovnaným partnerom vychádzajúcej slovenskej speváckej hviezdy. Výkonu vynikajúcej Adriany Kučerovej nemožno objektívne nič vyčítať. „Má vynikajúcu techniku, nádherný hlas, ale v Debussym som jej nerozumel ani slovo,“ povedal mi cez prestávku predseda medzinárodnej poroty, Georges Zeisel. Sympatický riaditeľ Centra pre komornú hudbu vo Fontainebleu a vášnivý milovník hôr a 2. viedenskej školy je Francúz...
Nadšené ovácie publika si Kučerová právom vyslúžila v druhej, opernej časti koncertu. Árie Zuzanky, Noriny, Manon a Júlie, všetko podporené výrazom očarujúceho dievčatka, plynuli prevažne vo voľných tempách, ktoré – prerušené efektnými koloratúrami – umožňovali vychutnať si jej ľahučký, pohyblivý soprán. Aj keď v žiadnom prípade nešlo o technicky či výrazovo nenáročné „kúsky“ (speváčka napokon získala Cenu publika a Cenu festivalu Pražská jar), azda mohla zariskovať trochu viac. „Nabudúce prosím menej Andante a viac Allegro,“ vystihol moje pocity maďarský hudobný kritik a skladateľ, člen festivalovej poroty Peter Tóth...
Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa
Aj keď verbálne výlevy konferenciérky, pre ktorú bolo všetko úžasné, špičkové a „naj“, mierne liezli na nervy – čo ešte umocnil pocit pologramotnosti, keď zakaždým prečítala program – musím uznať, že mala v mnohom pravdu. „Naj“ bolo aj Haasovo kvarteto, ktoré si do Žiliny pribalilo obvyklú batožinu českých kvartet (Dvořákovo Americké) a „naj“ bol i maďarský huslista Barnabás Kelemen, ktorý prišiel, zahral a vyhral Cenu hudobnej kritiky s Beethovenovým Husľovým koncertom D dur na záverečnom festivalovom koncerte. „Práca poroty je tu v niečom ľahšia, lebo je možné sa inštinktívne oprieť o silu hudobného zážitku bez potreby do detailov analyzovať jednotlivé výkony tak, ako pri špecializovaných súťažiach. Pri takomto množstve vynikajúcich interpretov, hrajúcich na rozličných nástrojoch, to však vôbec nie je jednoduché,“ povedal o práci poroty Mieczysław Kominek, riaditeľ Poľského informačného centra.
Ale Kelemenov výkon v sprievode Pražskej komornej filharmónie mnou pri všetkej úcte k jeho výnimočnému talentu i práci poroty, ktorá každý výkon bodovala od 0 do 25, nezamával. Nostalgicky som spomínal na mladú holandskú huslistku Janine Jansenovú, ktorá ma na BHS omráčila Brittenovým husľovým koncertom. No čestne priznávam, že by som z výkonov, ktoré boli len vynikajúce a lepšie, sám nevedel vybrať jeden. „Dnes už platí len do istej miery, že ak vyhráte súťaž, otvorí vám to dvere medzi elitu. Súťaží su stovky. Dôležité je hrať každý koncert tak, akoby ste boli na najprestížnejšej súťaži...,“ povedal mi pred vystúpením na predposlednom koncerte festivalu ukrajinský klavirista Sergej Salov.
Tohtoročná Žilina jeho tézu plne potvrdila.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.