V decembri oslávil Milan Adamčiak svoje 65. jubileum. Skladateľ, muzikológ, performer, výtvarník, básnik (a tým sa výpočet jeho aktivít nekončí...) a jeho tvorba sa po dlhšom čase v ústraní opäť dostali do povedomia. Predstavenia na festivaloch Melos-Étos a Next a vernisáž výstavy v Galérii 4D v Galante, kde Adamčiak pokrstil (zatiaľ nevydanú) prvú knihu svojich textov, priblížili túto tvorivú osobnosť aj tým, ktorí nezažili dobu jeho najintenzívnejšej verejnej činnosti. Pri tejto príležitosti sme oslovili ľudí, ktorí s ním prichádzali
a prichádzajú do kontaktu a ktorých nejakým spôsobom ovplyvnil, aby ponúkli svoj pohľad na tohto nekonvenčného človeka.
Ahoj Milan,
práve odchádzam do Poľska na workshopové stretnutie so študentmi, kam ma pozvala Angelika, čo s nami bola tento rok v Japonsku. Mal som síce mesiac času, aby som napísal 200 slov do Hudobného života k tvojmu jubileu, ale ako život (nielen hudobný) beží, popri našich koncertoch a častých stretnutiach nad knihou tvojej experimentálnej poézie Archív I. som akosi na to nemal čas. Tento rok prežívaš peknú jeseň v Galérii 4D v Galante a teším sa na výstavu, ktorú tam 3 mesiace pripravuješ a uvedieš na svoje narodeniny. Ak všetko dobre dopadne, urobíme tam aj krst knihy, ktorá bude tvojou literárnou prvotinou a uvedie básne z rokov 1964–1972, teda z tvojej ranej mladosti. Potešujúce bolo aj oživenie Transmusic Comp. hlavne pri príležitosti tvojich 65. narodenín a tých 6 koncertov po Slovensku bolo darčekom, ktorý sme si navzájom odovzdali. V tom zhone našich takmer každodenných stretnutí som sa akosi nestihol zamyslieť a napísať pár hlbokých a slávnostných myšlienok, ktoré by zniesli skutočnosť, že sú „čierne na bielom“. Včera som išiel po nábreží Dunaja a premýšľal, ako a čo ti napísať. Po múriku sa prechádzala čajka a v duchu som sa opýtal, čo by ti tak asi povedala, a v tom okamihu mlčiac vzlietla. Tak aspoň jedno želanie na záver: chcem ti zaželať, aby sa našlo ešte pár ľudí, ktorí by urobili niečo, čo by ťa potešilo a čo by potešilo aj ďalších divákov, a ich potešenie by zas potešilo teba. Cirkulujúce tešenie – ako z tvojej básne Teší ma, že ťa teší. Už počujem tvoje slová: „Ale veď na tom tak nezáleží.“ Ja však dodávam tvojimi vlastnými slovami: Opak je pravdou. Howgh.
(Písané 28. 11. 2011)
Michal Murin
Zvláštna bytosť
Milan Adamčiak je zvláštna bytosť. Je mimo bežných súradníc a hraníc, podľa ktorých – aspoň u nás na Slovensku – kategorizujeme ľudí z hľadiska osobnostného, odborného alebo spoločenského.
Bolo mi to jasné prakticky od prvého stretnutia, v čase, keď som v prvej polovici 80. rokov študoval na VŠMU. Niečo mi našepkávalo, že tohto človeka je dobré sa držať, že sa od neho možno veľa naučiť, skrátka, že tento človek môže v mojom živote zohrať dôležitú úlohu.
A Milan ju aj naozaj zohral. Nenápadne, zato však dôsledne. Bol pri mnohých dôležitých okamihoch v mojej umeleckej mladosti: v čase, keď som sa rozhodoval pre dráhu skladateľa, v čase, keď sme v roku 1987 zakladali súbor VENI ensemble, v čase, keď v priebehu rokov 1989 a 1990 vznikal festival VEČERY NOVEJ HUDBY, v čase, keď sa mnohým z nás – a jemu azda na prvom mieste – naplnila túžba a John Cage prišiel v rámci tohto festivalu v roku 1992 osobne do Bratislavy, v čase, keď sme v roku 1994 založili súbor VAPORI del CUORE, ku vzniku ktorého nás nepriamo inšpirovali aj Milanove aktivity v Transmusic Comp. a SNEH-u ...
A ja som pri tom všetkom spoznával Milana Adamčiaka ako charizmatickú, múdru, kreatívnu, ale všetkým konvenciám a bežným kategóriám sa vzpierajúcu bytosť: violončelista sa stal muzikológom, aby väčšinu svojho života strávil na okraji veľmi konzervatívnej a nechápavej slovenskej hudobníckej obce, v prostredí výtvarníkov, literátov a intelektuálov rozmanitého založenia. Patril akoby všade a nepatril úplne nikam. Medzi hudobníkmi bol výtvarníkom a intelektuálom, medzi výtvarníkmi a intelektuálmi zase (síce podivným, ale predsa azda len najviac) hudobníkom...
Milan na Slovensku zohral podobnú úlohu ako iní „osamelí vlci“ v hudbe a umení 20. storočia (Giacinto Scelsi, Harry Partch, John Cage, George Maciunas, Brian Eno, Christian Marclay – vymenúvam len tých, ktorí mi napadli v prvom slede...).
Bez Milana by bola slovenská umelecká scéna fádnejšia. Jeho dar prekračovať hranice medzi rozmanitými umeleckými, spoločenskými aj osobnostnými rozhraniami náš priestor zdynamizoval a učinil ho – aj z pohľadu zahraničia – pestrejším a zaujímavejším.
Vďaka, Milan, za tvoju prítomnosť medzi nami, vďaka za to, že si stále tu.
Prajem ti na prahu nového roka aj do ďalších rokov tvojho života, aby si zostal medzi nami a nepoľavil vo svojom neúnavnom objavovaní nových svetov a možných rozhraní a prienikov medzi svetmi ešte len vznikajúcimi, už existujúcimi, ako aj už azda pomaly zanikajúcimi...
Buď stále pre nás novým impulzom k našim hľadaniam a inšpiruj nás na našich vlastných umeleckých aj životných cestách...
A buď zdravý!
Daniel Matej
Jednoducho Milan
Od malička mám rád hudbu. Asi od trinástich rokov začala môjmu okoliu (rodičom, bratovi, spolužiakom, pedagógom, kamarátom) hudba, ktorú som počúval, prekážať. Začalo to na základnej škole s Pink Floyd a Yes, pokračovalo na gympli jazzrockom a free jazzom, a od tých čias „moja“ hudba okolie väčšinou obťažuje. Dodnes vlastne nemám s kým počúvať, čo je na jednej strane možno výhodou, na druhej však pochybnou výsadou. To, že hudba, ktorú počúvam, je nekonvenčná, a žiadna spoločnosť ju nikdy nebude úprimne chcieť, mi vysvetlil Milan. Nikdy dovtedy mi nenapadlo uvažovať o tom, čo počúvam, v sociologickom zmysle. Vždy to bola pre mňa estetická záležitosť – v zmysle vnímania i poetických konvencií. Tí, ktorým sa „moja“ hudba nepáčila, jednoducho nezdieľali môj estetický ideál. Dôsledky však boli spoločenské – iný som bol ja, nie oni. S Milanom som sa intenzívne stýkal jedno desaťročie (1988–1998), dalo by sa povedať, že v tom období to bol môj jediný vplyvný učiteľ, hoci ma nikdy v skutočnosti (t. j. inštitucionálne) neučil. Viac než o hudbe ma naučil o jej presahoch – médiových a hlavne sociálnych. Jeho nezištný pedagogický vklad som ocenil tak, že som nikdy nevstúpil do Transmusicu, kam ma niekoľkokrát lanáril. Po vystúpení Transmusicu na festivale Melos-Étos som svoje dávne rozhodnutie ocenil znova, tentoraz sám pre seba.
Potom, čo sme obidvaja zmizli z Bratislavy, vídavame sa s Milanom len sporadicky, v minulom roku asi najčastejšie – trikrát. Som rád, že sa takmer vôbec nezmenil a naďalej obšťastňuje svet sviežimi bonmotmi a uletenými nadinterpretáciami, ktorým verí asi už iba on sám. Vždy to bol rozprávač a zároveň „vymýšľač“; rozprával skutočné príbehy tak, že ich ozvláštňoval a „zvýznamňoval“ vymyslenými dovetkami, dodávajúc bežným udalostiam ako pridanú hodnotu egocentrický a predsa šarmantný pátos. Napríklad, v Milanovom samoľúbom podaní vyznieva jeho stretnutie s Johnom Cageom tak, ako keby sa Cage bol býval narodil a žil len preto, aby sa raz mohol v Bratislave stretnúť s Adamčiakom. Milan je skrátka bezprostredný „orálny“ človek obdarovaný vzletnou fantáziou a tvorivým potenciálom, ktorý sa narodil do štylizovaného literárneho sveta (texty vždy miloval rovnako ako zvuky), aby po jeho neprirodzenej transformácii na svet audiovizuálny (aký paradox v prípade bytostne intermediálneho jedinca!) rezignoval na hypertrofiu komunikačnej impotencie, čo z neho v podstate urobilo exulanta vo vlastnej kultúre.
Pri predčasnom odchode z koncertu Mi-65 v Bratislave som stretol Milana na toalete. Môj nemý pohľad si príznačne zinterpretoval ako výčitku (zrejme vlastného svedomia), pretože mi samovoľne povedal: „Daj pokoj, som rád, že som sa vôbec vyčúral.“ A ja som sa opäť utvrdil v tom, prečo ho ešte stále mám rád. Je a vždy bol ľudskejší než každé prostredie okolo neho, ktoré dokázal nainfikovať všetkým možným, len nie bezprostrednosťou a úprimnosťou. Aj preto som mal oveľa väčší zážitok z príležitostného projektu Mi-65 než z umelej resuscitácie značky „Transmusic Comp.“.
Jozef Cseres
Pripomienka
Zhodou okolností práve v čase, keď sa outsideri stávajú cenným a nedostatkovým tovarom (a atmosféra v našej spoločnosti nám pripomína, ako ľahko sa ľudia, ktorí si zachovajú svoju tvár a víziu, dostávajú na okraj), oslavuje Milan Adamčiak svoje jubileum, ale aj návrat k práci – aspoň koncert v rámci festivalu Melos-Étos tú možnosť naznačuje. Pripomína nám to ale aj niečo všeobecnejšie ako Milanovo jubileum. Pripomína nám dávnu tradíciu, že na Slovensku bolo odjakživa zvykom trestať tých, ktorí vystúpia z radu a dovolia si mať na veci trochu odlišný názor. Takíto ľudia väčšinou stále provokujú spokojnú časť spoločnosti zvyknutú na to, že umenie je predsa to, čo nám servírujú médiá, a že to predsa nemôže byť inak, a že je dobre, že je to tak. Ako by mohlo byť cenné to, čo nevidím v televízii a nepočujem ani v našich rádiách? To musí byť predsa niečo divné. Dozvedáme sa dokonca, že Kunsthalle zakladá už asi piata vláda, a zakladá ju tak dobre, že sa už ani nedá dúfať, že bude. Už sa vytvorila atmosféra, že tí, ktorí ju chcú, sú vlastne úchylní, lebo chcú peniaze na kultúru, a predsa čo je kultúra, to si bude každý určovať sám a bude si to aj sám platiť. Preto degeneruje školstvo a upadá veda, preto filmári točia iba vďaka sponzorom a darom alebo si financujú svoje projekty sami a ešte si vypočujú, akí sú vlastne drzí a leniví, že to robia a chceli by peniaze. Preto Slovensko stráca konkurencieschopnosť a tento trend prelamujú iba mimoriadne nadaní jednotlivci, ktorí navyše dokážu obísť „náš“ systém nazerania na kultúru a pseudomudrlantského určovania jej mantinelov. Dozvedáme sa, že ak sa kultúra financuje vo Francúzsku, Nemecku, Holandsku a vlastne skoro vo všetkých európskych krajinách, tak je to prejav zvrhlosti systému – paradoxne je ale tento systém označovaný ako socialistický. Zrejme teda kultúra je socialistická, pokiaľ ju štát dotuje. A je správna a zdravá, ak si na seba zarobí (viď Hollywood, MTV, cirkus a comp.). V tejto situácii nie je pre skutočne tvorivého človeka nič horšie, ako keď sa stane oficiálne akceptovaný naším „establishmentom“, ktorý vznikol za podozrivých, nevyjasnených a veľakrát aj vyslovene trápnych okolností. Ak je akceptovaný ľuďmi, pre ktorých je kultúra synonymom umelo vytvorených výkladov celkovo zlyhávajúcej mocenskej vrstvy, ktorá sa navyše chce tváriť kultúrne, ale nejako sa jej to nedarí.
Vďaka Ti Milan, že si nám aj toto pripomenul svojím životom a tvorbou. Dúfam, že ešte dlho vydržíš.
Martin Burlas
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.