Monika Melcová

Profesionálny život slovenskej organistky
Moniky Melcovej je spätý viac so zahraničným než s  domácim hudobným dianím. Napriek tomu sa umelkyňa nevyhýba príležitostiam predstaviť sa i  na slovenských koncertných pódiách, či prezentovať svoje výnimočné kvality na historických i nových nástrojoch v  rámci rôznych domácich festivalov. Nedávno takto koncertovala v  Košiciach, Bratislave a spoluúčinkovala i na inauguračnom koncerte pri príležitosti prezentácie nového organa Slovenskej filharmónie v Bratislave.

Ste umelkyňou, ktorá je často na cestách. Aký je život cestujúceho organistu? Kde všade hrávate a kde pôsobíte pedagogicky?  
Som naozaj dosť veľkou cestovateľkou. Žijem v Granade, učím na vysokej škole v San Sebastiáne v Baskicku a mám tiež niekoľko pravidelných, dlhodobejších projektov vo Francúzsku a Japonsku. Z Andalúzie cestujem na sever Španielska každý týždeň lietadlom. Systém našej školy v San Sebastiáne, ktorá sa volá Musikene, je založený na cestujúcich profesoroch, ktorí prichádzajú z celej Európy. Ale i žiakov máme nielen zo Španielska, ale aj z Francúzska, Japonska a z Kórey.
Moja práca, alebo lepšie povedané moje povolanie, sa tak delí na pedagogickú časť, ktorú považujem za mimoriadne dôležitú, a samozrejme na časť koncertnú. Tá druhá mi dáva  nielen možnosť spoznávať rôzne nástroje, ale aj veľké privilégium zostať napríklad osamote v kaplnke vo Versailles po uzamknutí zámku, aspoň na krátky čas disponovať kľúčami od ťažkých brán katedrály v Chartres alebo utekať po schodoch v parížskej Invalidovni, kam smie okrem organistov len zopár kurátorov z múzea. Niekedy sa zabudnem a prechádzam sa po miestach, kde je vstup zakázaný. Zvedavosť mi však nedá... Toto je tá krásna odvrátená stránka života nás, organistov. Naše povolanie je naozaj veľmi špecifické. Veľmi by som si však priala, aby bolo viac chápané i podporované.

 Naposledy sme sa stretli na vašom koncerte v Košiciach, nedávno ste sa tiež predstavili v Nitre a v Bratislave pri inaugurácii nového organa v Slovenskej filharmónii. Je váš vzťah k Slovensku stále taký intenzívny a podstatný? Máte ambíciu otvoriť krajinu, z ktorej pochádzate, aj pre svojich priateľov a známych, kolegov či žiakov?
Celkom isto, a nielen pracovne. V októbri minulého roku som v rámci programu Sokrates učila týždeň na VŠMU. Túto spoluprácu mi navrhol profesor Michalko a ja som vďaka tomu strávila veľmi príjemný a poučný  pobyt na tejto škole a dúfam, že aj pre študentov to bola pozitívna skúsenosť. Ja som stále Slovenka, mám naše štátne občianstvo. V zahraničí však musím niekedy vysvetľovať, že Slovensko nie je, nebolo a zrejme už ani nebude súčasťou Ruskej federácie, alebo že Slovinsko je naozaj inde...

 Aké projekty vás čakajú v najbližšom čase?
Veľmi sa teším na všetky, ktoré mám pred sebou. Mimoriadnou udalosťou bude medzinárodná organová súťaž  Grand prix de Chartres 2012 v organovej interpretácii a improvizácii v septembri tohto roku, kde som pozvaná do 7-člennej poroty. Je to pre mňa naozaj veľká  česť a ešte väčšia zodpovednosť. Medzi finalistov a víťazov tejto súťaže patria významné osobnosti ako Daniel Roth, titulárny organista v Saint Sulpice, alebo Olivier Latry, titulárny organista v Notre Dame. Víťaz tejto súťaže má postarané o dvojročnú  kariéru. Samozrejme výber nebude jednoduchý, finále v interpretácii bude v katedrále v Chartres a v improvizácii v Notre Dame. Tohto roku sme dostali spolu 76 nahrávok a do štvrťfinále sa dostala dvadsiatka.
Taktiež sa teším na najbližšiu cestu do Japonska vo februári 2013, čakajú ma nielen koncerty v Suntory Hall v Tokiu a na Hokkaide, kde som žila, ale aj moje obľúbené kúpele Onsen a maličká reštaurácia v Sappore s 96-ročným majiteľom, ktorý chodí  každé  ráno v zime na bežky. A to sneží na Hokkaide od októbra do apríla! Dvakrát do roka sa starám o organové oddelenie v Tokiu. Raz kvôli tomu cestujem do Japonska a druhý raz ide o európsky seminár, na ktorom spolu so študentmi spoznávame organy na  starom kontinente. V lete 2011 som predstavovala parížske organy, teraz sú na rade španielske v Andalúzii. Frekventantov budem mať päť a všetci sa predstavia v Granade aj koncertne.
A samozrejme si veľmi vážim i pozvanie na organový festival v Dóme Sv. Martina v Bratislave a potešila som sa i príležitosti podieľať sa na inaugurácii nového organa v Slovenskej filharmónii. Verím a dúfam v podporu takýchto hodnotných projektov. Je skvelé dostať dva nové nástroje za posledné tri roky. A viem, že sa stavajú i ďalšie. Takýto prístup by však mal byť samozrejmosťou a ja verím, že sa v tom bude pokračovať.

 Organista sa vo svojom interpretačnom postavení podobá do istej miery dirigentovi – tiež celkom presne dopredu nevie, na akom nástroji bude hrať, nevie, do akej miery bude schopný realizovať svoje predstavy. Okrem toho i on je väčšinou odkázaný sám na seba, je skôr hudobníkom-solitérom. Ako vidíte osobitosť svojej hudobnej profesie vy?     
Máte pravdu, sme niekedy osamelí, a práve preto hrávam veľmi rada komornú hudbu. Radím to aj študentom. Nemajú počúvať len organovú hudbu, to je potom zväčša začiatok konca. Ak mladého adepta hry na organe nezaujíma orchestrálna tvorba alebo generálbas, znamená to, že ignoruje niekoľko storočí hudby a je na nás pedagógoch, aby sme mu tento svet otvorili.
Chápem  veľmi dobre aj tých mladých ľudí, ktorí sa po štúdiu organovej hudby môžu cítiť trochu stratení. A keď hovoríme o organe, tak hovoríme samozrejme aj o liturgickej hudbe a vôbec o zamestnaní kapelmajstra, resp. „regenschoriho“. U nás sa dlhodobo podceňuje toto povolanie, čo je skutočne veľká chyba. Nemôžeme očakávať od titulárneho organistu, aby bol permanentne k dispozícii a zároveň profesionálne na vysokej úrovni, keď si nezarobí ani na nájomné.
 
 Aký máte vzťah  k historickým organom? S ktorými vzácnymi nástrojmi ste sa vo svete stretli a do akej miery poznáte historické nástroje na Slovensku?
Historické nástroje sú celkom osobitnou a nanajvýš fascinujúcou časťou nášho povolania. Dozvieme sa z nich  niekedy veľmi veľa. Nástroj sám nás navádza alebo lepšie povedané „prikáže“ nám, aký má byť úder, artikulácia... Bez rešpektu a teoretických vedomostí to ale nejde, organ potom jednoducho nereaguje správne. Pre organistu je najdôležitejšie cestovanie, spoznávanie aj tých menej vydarených nástrojov. Keď som mala prvý recitál v Španielsku, bolo to dôležité podujatie podporené Kráľovskou akadémiou z nadácie kráľovnej Sofie. Lenže, ako to už býva, organ bol v malej dedinke, kam som musela cestovať v príšernej horúčave a kde ma jednoducho vysadili z auta a musela som čakať na pána farára, ktorý na mňa pozabudol... Presedela som na schodoch asi dve hodiny a keď kňaz prišiel, išiel mi v ústrety s takým milým úsmevom, že som sa naňho nemohla ani hnevať. Jeho pozvanie na kávu a občerstvenie som musela odmietnuť a bola som veľmi rada, že som pricestovala s trojdňovým predstihom, mala som teda čas na adaptáciu a zoznámenie sa s nástrojom, čo bolo dôležité, pretože organ mal asi 16 jazykových registrov, ťažkú traktúru a nepohodlnú lavicu. Ale bol to zároveň jeden z najlepších organov, na akom som mala kedy možnosť hrať. Z koncertu bol realizovaný priamy prenos na Radiu Clásica España  a hoci  publikum bolo veľmi hlučné, mám na toto podujatie vynikajúce spomienky.
Na Slovensku máme samozrejme tiež skvosty a vždy som sa veľmi potešila, keď som mala možnosť na nich hrať. Môj prvý z troch koncertov v rámci festivalu Historické organy bol práve na Krásnej Hôrke. Čo dodať...

 Ktoré nástroje z tých, s ktorými ste sa stretli, sú vám blízke, alebo ich považujete za výnimočné?
Napríklad Compenius (okolo roku 1610) na zámku Frederiksborg v mestečku Hillerøde  blízko Kodane. Je to výnimočná pamiatka a pre mňa bol zároveň tento nástroj istý čas referenčným, slúžil mi ako prísne kritérium môjho interpretačného prejavu.
V pamäti mám tiež študijné cesty do Holandska do Groningenu či Alkmaaru organizované parížskym konzervatóriom. Sú tam organy z dielne Arpa Schnitgera, samozrejme výborne zreštaurované, ktoré by organisti mali poznať. Tesne pred tým, ako som sa sťahovala z Paríža do Granady, ponúkol mi Daniel Roth koncert v Saint Sulpice, ktorý bol napokon tou najkrajšou rozlúčkou s Parížom, akú som si mohla vôbec predstaviť. Pôvodný organ od F. H. Cliquota bol zrekonštruovaný Cavailleom Collom v roku 1862 a dnes je jedným z najvýznamnejších nástrojov na svete, a to z viacerých dôvodov. Jeho mimoriadne farby, progresívny systém mechanickych pomôcok a akustické rozloženie sú jednoducho geniálne.
Zo spomienok nesmiem tiež vynechať jednu, ktorá má pre mňa osobitný význam a je veľmi poučná. Krátko pred prírodnou katastrofou tsunami v Japonsku, vo februári 2011, som mala možnosť krajinu „vychádzajúceho slnka“ navštíviť. Okrem niekoľkých koncertných sál som dostala ponuku predstaviť sa recitálom aj v budhistickom kostole v Tokiu (je to jeden z najväčších chrámov umiestnený blízko známeho trhu s rybami v časti Tsukiji, často navštevovaný turistami a fotografmi). Objavila som tam nemecký nástroj zo 70. rokov, síce v nie veľmi dobrom stave, ale bolo možné na ňom hrať, bez problémov improvizovať a zostaviť celkom slušnú dramaturgiu. Tento organ daroval tomuto budhistickému chrámu niekto z Nemecka. Japonci na to reagovali tak, že poprosili dvoch profesionálnych skladateľov, aby vyhotovili jednoduchý spevník, zamestnali troch vyštudovaných organistov, založili festival, ktorého podujatia sa vysielajú v lokálnej televízii, a napokon urobili zbierku na nový organ, a ten sa napriek smutným udalostiam, ktoré ťažko postihli všetky sféry spoločenského a hospodárskeho života, bude stavať! Nikto o organe nepochyboval, nenamietal, že u nich nemá tradíciu a viera takúto umeleckú súčasť chrámu nepozná. Jednoducho urobili z mála skutočne veľkú vec a všetci si ju vážia. O dva roky bude teda v chráme stáť veľký organ z americkej dielne FISK.
U nás v Európe máme veľa pamiatok a niekedy akoby len samotný fakt, že existujú, niekde stoja a potichučky pritom starnú, nám stačí. O veci a hodnoty sa treba starať, tak ako aj o talent, dušu, zdravie a budúcnosť.

 Máte vôbec pri svojej vyťaženosti voľný čas?
Mám a dávam si záležať na tom, aby to tak bolo naďalej. Vážim si stretnutia s ľuďmi, ktorí ma obohacujú, snažím sa pochopiť mnoho vecí v živote a o živote, a tiež o charaktere človeka. Popri koncertoch mi však neostáva veľa času na dlhšie dovolenky, takže, ak mám možnosť dostať sa napríklad na Azúrové pobrežie alebo po čase zavítať do Košíc, mesta, ktoré mám veľmi rada, predĺžim si pobyt o deň  alebo dva a zájdem na obľúbené  miesta. Ale ak som niekoľko dní za sebou v Granade, teším sa jednoducho z toho, že som doma.
 

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.