Camille Thomas: „Violončelo je nástrojom modlitby.“

Violončelistka Camille Thomas, ktorá vystúpila so Slovenskou filharmóniou v bratislavskej Redute i na záverečnom koncerte festivalu Allegretto, nebola na Slovensku po prvýkrát. V roku 2014 zvíťazila na súťaži New Talent, ktorá sa uskutočňuje v rámci BHS. Po žilinskom koncerte sme sa s ňou rozprávali o Elgarovom violončelovom koncerte, vzťahu Francúzov i Nemcov k hudbe, ale aj o tom, aká je úloha umelca v súčasnom svete.

„Ak existuje spojitosť medzi klímou a hudbou, potom Elgarovu hudbu, takú anglickú, že je takmer neexportovateľná, možno prirovnať k počasiu, ktoré okrem premenlivosti nepozná iné výkyvy a jej vnímanie k schopnosti ľudí rozlišovať nekonečné množstvo odtieňov sivej oblohy a zelene v krajine.“ Tieto slová povedal o Elgarovej hudbe Yehudi Menuhin, ktorý ako chlapec nahral jeho Husľový koncert. Ako by ste opísali jeho Violončelový koncert?
Je poslednou veľkou skladbou, ktorú Edward Elgar skomponoval, a má v jeho tvorbe výnimočné postavenie. Mnohé z jeho predchádzajúcich diel sú späté so slávou britského impéria, ktorého moc sa počas skladateľovho života stala minulosťou. Vo Violončelovom koncerte cítiť nostalgiu, ktorá môže byť chápaná aj ako poohliadnutie sa za týmito časmi. Dielo ale nepochybne odráža aj okolnosti skladateľovho súkromného života. Je známe, že skladbu komponoval v období, kedy bola jeho manželka veľmi chorá. Predstavte si v tomto kontexte bolesť a smútok hlavnej témy v prvej časti. Alebo záver koncertu, silnú a inšpirujúcu hudbu tragickej krásy, ktorá je predtuchou straty. Napriek tomu sa na konci poslednej časti ozýva durový akord, symbol nádeje, možno duchovna či nového života. Po tomto diele Elgar dlhú dobu, asi desať rokov, nič nevytvoril.

 V koncerte Elgar tiež zmenil svoj štýl, ktorý sa stal komornejším a menej okázalým...
Áno, je to intímna hudba obsahujúca množstvo komorných rozhovorov medzi violončelom a orchestrom. To, čo ma na tomto diele fascinuje, je, že sólový part je skutočne prejavom individuality a jeho koncepcia predstavuje navzájom súvisiaci sled dialógov a monológov. Predstavte si napríklad melódiu pomalej časti, ktorá môže byť chápaná ako rozhovor so sebou samým, modlitba alebo ako meditácia nad otázkami života. Táto hudba je veľmi osobná a je v nej veľa metafyzična.

 Elgara ste na Slovensku uviedli po prvýkrát; keď ste v roku 2014 v Bratislave zvíťazili na New Talent, hrali ste Šostakoviča. Ktoré ďalšie violončelové koncerty sú vám blízke?
My violončelisti nemáme k dispozícii až tak veľa „klasických“ diel. Nebudem preto vôbec preháňať, ak poviem, že ich mám veľmi rada všetky. Obzvlášť blízko mám ale k Šostakovičovmu Prvému violončelovému koncertu. Je vynikajúco napísaný, obsahuje silnú výpoveď a spôsob práce s hudobným materiálom mi pripomína dobre urobený film: tóny evokujú obrazy, scény, dej, dokonca i postavy. Je možné, že to súvisí so skladateľovými skúsenosťami s filmovou hudbou, v každom prípade ide podľa mňa o jeden z najlepších violončelových koncertov.

Mám rada aj Schumannov koncert, ktorý je jedným z jeho posledných diel. Je zaujímavé, ako často sa skladatelia obracajú k violončelu vo svojich zásadných alebo dokonca posledných opusoch. Myslím si, že nejde o náhodu, violončelo má v sebe hĺbku, je to nástroj veľmi osobný, nástroj modlitby, ktorý si tvorcovia volia vtedy, keď chcú vypovedať o skutočne dôležitých veciach. Ale možno mám tento pocit len preto, lebo som sama violončelistka. V Schumannovi cítiť jeho šialenstvo, jeho lásku, jeho ducha, ktorý nepoznal obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, Dvořákov koncert, kráľ medzi violončelovými koncertmi.

 Aký máte vzťah k súčasnej hudbe?
Je potrebné, aby sa violončelový repertoár rozrastal a aby sme my umelci boli v kontakte so súčasnosťou. Preto sa veľmi teším, že Fazıl Say pre mňa komponuje violončelový koncert, ktorého premiéra by mala zaznieť v koncertnej sezóne 2017/2018. Tento projekt je pre mňa veľmi dôležitý, Fazıl je výnimočný hudobník a bude to nová skúsenosť.

 Hru na violončele ste študovali vo Francúzsku i v Nemecku. Ako by ste porovnali skúsenosti s hudobným vzdelávaním v týchto dvoch krajinách?
Nie je to ľahké, pretože by som sa nerada niekoho dotkla. Vždy som sa túžila stať violončelistkou. Už ako tínedžerku ma veľmi inšpirovali ruskí hudobníci, spomedzi violončelistov samozrejme Mstislav Rostropovič, ktorý bol pre mňa symbolom ruskej interpretačnej tradície. Obdivujem spôsob hrania, pri ktorom na pódiu odovzdávate všetko, vkladáte do hry celú vašu dušu. Vo francúzskej violončelovej interpretácii som podobné kvality nevedela nájsť, nekorešpondovala s mojou emocionalitou, takže som začala hľadať niečo iné. Zistila som, že v Berlíne pôsobí množstvo ruských pedagógov, išlo o akési dedičstvo NDR.

Uchádzala som sa o prijatie na Hochschule für Musik Hanns Eisler v Berlíne a prijali ma. To bol začiatok môjho nemeckého príbehu, ktorý mi otvoril svet. Mám pocit, že v Nemecku je klasická hudba stále určená pre všetkých, ide o akési spoločné dedičstvo. Vo Francúzsku je to komplikovanejšie, klasická hudba je vnímaná viac elitársky. Vláda nepodporuje kultúru dostatočne a súkromná podpora tiež nefunguje ideálne. V Nemecku je to iné, majú tam viac privátnych donorov, čo udržiava klasickú hudbu pri živote. Myslím si, že od Nemcov sa v tomto smere stále máme čo učiť.

Keď som pred časom robil rozhovor s britským violončelistom Raphaelom Wallfischom, vyslovil myšlienku, že súťaže môžu mať nepriaznivý vplyv na repertoárovú rôznorodosť a na individualitu umelca, ktorý sa prispôsobuje očakávaniam. Súhlasíte?  
Samozrejme. Mala som šťastie na vynikajúceho učiteľa, ktorým bol Frans Helmerson. Keď som u neho začala študovať, zúčastňovala som sa na súťažiach pravidelne. Keď ste mladým umelcom a nemáte koncerty, myslíte si, že musíte chodiť na súťaže, aby ste sa stali známejšími a dostali príležitosti vystupovať. Po jednej zo súťaží mi môj učiteľ povedal: „Možno by si nemala každý rok chodiť na súťaže, máš v sebe niečo osobité, čo by si mohla zničiť tým, že sa budeš usilovať o úspech. Začneš cvičiť s cieľom zapáčiť sa porote, nie s cieľom rozvíjať svoju osobnosť a hru.“ Zachovala som sa podľa tejto rady a som mu za ňu veľmi vďačná. Namiesto súťaženia som nahrala svoje prvé CD a urobila viacero koncertov.

New Talent v Bratislave v roku 2014 nebola violončelová súťaž, na podujatí sa zúčastnili hráči na rôznych nástrojoch. Neboli to teda olympijské hry pre violončelo, kde musíte ukázať, že dokážete hrať rýchlo a nahlas. Je to tiež dôležité, no hudba je tým, na čom skutočne záleží. Ak posudzujete interpretáciu na rôznych nástrojoch, posudzujete viac hudbu, osobnosť a emócie, ktoré človek prináša na pódium. Táto súťaž mi pripadala zaujímavá, preto som sa na nej rozhodla zúčastniť.

 Aký máte vzťah k nahrávaniu? Sú interpreti, ktorí tvrdia, že nahrávky zabíjajú hudbu a negatívne ovplyvňujú príležitosti na koncertovanie...
Koncertovanie a nahrávanie sú pre mňa dve odlišné veci. Pri nahrávaní sa pokúšate vytvoriť produkt. Nie je to ako pri živom predvedení, kde všetko vkladáte do jediného momentu, ktorého mágia sa už nikdy nezopakuje. Nahrávanie by som prirovnala k písaniu knihy, človek zvažuje výsledok v dlhodobom horizonte. Všetko je v istom zmysle premyslenejšie, ide o iný pohľad na hudbu. Možnosť výberu z viacerých alternatív považujem za veľmi zaujímavú. Nahráva sa niekoľko dní a musíte z toho vybrať hodinu hudby. Takáto skladačka je úplne iná ako živý koncert, no dokáže to byť tiež veľmi pekná práca. Pri práci v štúdiu sa vždy snažím predstaviť si publikum, ktoré je pre mňa dôležitým zdrojom inšpirácie. Pri nahrávaní je niekedy problémom atmosféra, ste sami, len s mikrofónmi a stále myslíte na to, že výsledok musí byť dokonalý, preto emócie držíte na uzde. Snažím sa preto predstaviť si, že ľudia počúvajú CD doma alebo v aute a aj v štúdiu udržať emóciu živého predvedenia. Moja ďalšia nahrávka, tentokrát s francúzskym repertoárom, vyjde v septembri vo vydavateľstve La Dolce Volta. Na CD Réminiscences bude Franckova Violončelová sonáta, ďalej diela Faurého, Saint-Saënsa, Masseneta, Henriho Duparca a Ysaÿa.

 Ako prídavok ste si zvolili skladbu Song of the Birds Pabla Casalsa, ktorý bol známy svojimi humanistickými názormi, otvorene kritizoval Francov režim. Patrí medzi úlohy umelca ako verejne známej osoby komunikovať svoje názory na okolitý svet?  
To závisí od osobnosti. Ja napríklad nie som politický človek. Mojím jazykom je hudba. Nebojujem so svetom. Mojou úlohou – a v tom spočíva mágia hudby – je dať ľuďom veci bez slov. Ani Casals nebol politikom, bol humanistom, zaujímali ho mier a sloboda, ktoré dávajú ľuďom nádej. Aj hudba dáva ľuďom nádej: keď počujú Song of the Birds, uvedomia si, že prináša pozitívne impulzy, navyše to dokáže bez slov a politikárčenia.

 Táto otázka bude znieť ako obligátna kóda, ale ako sa vám páčilo na Slovensku?
Páčilo sa mi tu veľmi a nehovorím to len kvôli diktafónu. Mám tiež pekné spomienky na obdobie pred rokom a pol, kedy som na Slovensku vyhrala New Talent. Ľudia na Slovensku sú veľmi milí. Bratislava i Žilina pôsobia ako pokojné a príjemné mestá. Bol to môj prvý Elgar, preto som mala trochu aj obavy, pred týmito koncertmi som hrala náročné koncerty s iným programom. Pracovná atmosféra ma ale hneď upokojila. Počas skúšok vládla dobrá nálada, cítila som podporu a ľudí milujúcich a nie posudzujúcich hudbu. Vo Francúzsku sú ľudia často priveľmi kritickí za každú cenu. Cítila som sa tu skutočne veľmi dobre, mám rada Slovensko.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.