Michal Majerský (1980), husle

Hre na husliach sa venujete od štyroch rokov. Spomínate si, kedy sa zo záľuby stala profesijná ambícia?
Počas detstva som často menil pedagógov a u každého začínal takmer od začiatku – od držania rúk, stupníc a technických cvičení. Hral som málo hudby, ktorá by sa mi mohla stať záľubou. Zmenilo sa to až na konzervatóriu, kde som si začal budovať repertoár v triede prof. Karlíkovej a bojovať o prvenstvo na každých skúškach. (Smiech.) Každé moje ďalšie štúdium ma len utvrdzovalo v pocite, že idem správnou cestou...

Študovali ste v Bratislave, Grazi, neskôr v Essene. Ktoré momenty počas štúdia boli pre vás rozhodujúce?
Otázniky, ktorou cestou vykročiť, prichádzali v každom novom období môjho štúdia. V Bratislave mi imponovala kariéra sólistu, v Grazi som mal ambície stať sa členom orchestra Viedenských filharmonikov, v Essene mi učarovalo sláčikové kvarteto, z ktorého neskôr vzišla pozícia koncertného majstra. Počas štúdia sa človek nachádza v akomsi paralelnom svete k skutočnej hudobníckej realite, a preto je ťažké odhadnúť, kam sa má neskôr zaradiť. V Essene som stretol prof. Andreasa Reinera, primária Rosamunde Quartett, ktorý ma podporil a pomohol mi nájsť cestu k vlastnej hudobnej a názorovej individuálnosti. Inými slovami – vrátiť sa k duchovnu, do sveta, kde človeku robia spoločnosť husle, sláčik a päť storočí hudby, v ktorých sa môže nadobro stratiť...

Za úspechom hudobníka stoja okrem iného hodiny cvičenia na nástroji. Koľko času priemerne strávite s nástrojom?
Čas venovaný nástroju prispôsobujem úmerne úlohám – zvyčajne cvičím, koľko je potrebné na to, aby som sa udržal v kondícii, čo sa pohybuje v rozmedzí dvoch až deviatich hodín. Úspech mi však vždy viac prinášala mentálna príprava – naučiť telo i myseľ vyrovnávať sa s nezvyčajnou situáciou, akou hranie na pódiu nepochybne je.

Ktorých huslistov ste obdivovali ako študent a ktorí patria medzi vaše súčasné vzory?
Na konzervatóriu bolo v móde mať svojich „obľúbencov“, vyhranený vzor som však nikdy nemal. U Itzhaka Perlmana som obdivoval, s akou ľahkosťou pracoval so svojimi naozaj nadpriemerne vyvinutými rukami, pri Anne Sophie Mutterovej som sa strácal v jej Carmen a obdivoval vôľu interpretovať skladby v úplne novom svetle. Frank Peter Zimmermann ma inšpiroval vizuálne – „chladnou hlavou“ a fenomenálnou kontrolou hry. Naposledy ma zdvihol zo stoličky Husľový koncert č. 1 Prokofieva v podaní Tediho Papavramiho, huslistu albánskeho pôvodu, o ktorom, bohužiaľ, nie je veľa počuť. Mení sa to u mňa priebežne – vždy si vezmem to, čo ma zaujíma.

Akú hudbu hráte najradšej?
Nie som prieberčivý, pokiaľ nemusím na husle „búchať“ alebo „klopkať“ sláčikom a pod. Takéto zvuky nechávam radšej nástrojom na to určeným. Som huslistom v profesionálnych „začiatkoch“, je toho veľa, čo chcem spoznať a čo ma čaká. Nechcem sa preto vyhraňovať.

Byť úspešný znamená neustále svoju pozíciu potvrdzovať. Ako sa vyrovnávate s konkurenčným tlakom?
Vždy som bol súťaživý typ. Vrelo to vo mne, keď niekto prišiel a chcel mi niečo ukázať – z čoho možno pramení moja „nebojsa“ povaha. Poznám svoje chyby i kvality a pracujem na tom, aby som chyby neutralizoval a naopak, kvality neustále posilňoval. Umelec by ale nebol umelcom bez toho povestného váhania, ale i neistoty, ktoré každý prežíva po svojom...

Narodili ste sa na Slovensku – momentálne však žijete a pôsobíte v Nemecku. S ktorou krajinou spájate svoju budúcnosť?
Cítim, že v určitých momentoch môjho života sa vo mne prebúdza akási kočovná povaha. Moju budúcnosť preto vidím tam, kde nájdem rovnováhu medzi kvalitou muzicírovania a kvalitou vzťahov, ktoré budeme s mojimi spoluhráčmi vytvárať.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.