O svojich výnimočných hráčskych dispozíciách presviedčal klarinetista Martin Adámek už vo veľmi mladom veku. Jeho rozvíjajúca sa kariéra však nadobudla netušené dimenzie, keď v roku 2016 uspel v konkurze na pozíciu klarinetistu v Ensemble Intercontemporain, ktorý pred vyše štyrmi desaťročiami v Paríži založil Pierre Boulez. A hoci dnes Adámek pôsobí najmä vo francúzskej metropole, pomerne často sa vracia aj na slovenské pódiá. Naposledy to bolo na poslednom ročníku festivalu Melos-Étos, kde ako sólista debutoval so Slovenskou filharmóniou a predstavil sa tiež ako komorný hráč, člen Tria Sen Tegmento. Pri tejto príležitosti sme sa stretli, aby sme zhodnotili (nielen) jeho doterajšie pôsobenie v elitnom súbore.
V uplynulých mesiacoch si mal pomerne rušné obdobie bohaté na premiérové uvedenia. V marci si so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a Zsoltom Nagyom pripravil slovenskú premiéru Klarinetového koncertu Magnusa Lindberga, na festivale Melos-Étos zasa slovenskú premiéru koncertu Peregrinus ecstaticus Erkkiho-Svena Tüüra. A popri tom si ešte celkom nedávno naštudoval prvé uvedenie koncertu Beata Furrera, hoci sa mi zdalo, že išlo len o fragment zatiaľ nedokončeného diela…
Áno, je to fragment nového klarinetového koncertu, ktorý Furrer zatiaľ nestihol dokončiť. Pôvodne mal trvať dvadsaťpäť minút, nakoniec ostal šesťminútový úryvok.
Písal ho Furrer priamo pre teba?
Nie, písal ho pre kolegu Jérôma Comta, ktorý mal však zdravotné problémy, takže som musel na poslednú chvíľu nastúpiť namiesto neho.
Na poslednú chvíľu si teda musel naštudovať part, ktorý vôbec nie je ľahký ani pre hráča s bohatými skúsenosťami s interpretáciou súčasnej hudby. Za aký čas si to musel zvládnuť – ak zvážime, že si počas toho musel pripraviť aj slovenské premiéry na Melose, a čo bolo pre teba najväčšou výzvou?
Všetky tri klarinetové koncerty, ktoré sme spomenuli, boli výzvou, no každý v inom zmysle slova. Lindberga som cvičil celú sezónu pred premiérou v rozhlase. Priebežne, pretože je to naozaj obrovský koncert, technicky aj výrazovo je mimoriadne ťažký. A je takisto náročný na výdrž, lebo sólista musí takmer celý čas, asi dvadsaťpäť minút, „páliť“ vo fortissime, aby ho neprekryl orchester. Furrer bol ťažký najmä tým, že som mal na cvičenie iba týždeň. V pondelok som dostal finálnu verziu partitúry a v nedeľu bol koncert. Mal som sto chutí odvolať to, pretože v parte bolo naozaj veľmi veľa nôt a technicky veľmi nepríjemné pasáže. Erkki-Sven bol trocha ľahší, čo sa týka technického zvládnutia. Bol však náročný na hudobnú výstavbu, pretože v ňom chýba akási široká kantiléna, nedá sa hudobne tak dobre podchytiť ako Lindberg.
Lindberga aj Tüüra si pripravil s dirigentom Zsoltom Nagyom; v prvom prípade ťa sprevádzal Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, v druhom Slovenská filharmónia. Ako sa ti spolupracovalo s našimi orchestrami?
V Lindbergovom koncerte sú veľmi ťažké party aj pre orchester. Musia to byť top hráči, ktorí poznajú súčasnú hudbu a majú s ňou skúsenosti. Tu bolo cítiť, že táto skúsenosť trocha chýba a, žiaľ, aj prístup, že sa niektorým hráčom takúto hudbu ani nechce hrať a nemajú ju radi.
Zažil si aj konkrétne prípady takéhoto odporu?
Áno, hoci menej pri Tüürovej skladbe, ktorá je pre orchestrálnych hráčov stráviteľnejšia, pretože Lindberg im dá naozaj zabrať. No myslím, že som mal veľké šťastie, že som mohol hrať pod Zsoltovou taktovkou. On tieto orchestre veľmi dobre pozná a vie, ako s nimi pracovať, ako ich motivovať, aby zahrali dobre.
Keď sme pred troma rokmi zachytili správu, že Martin Adámek uspel v konkurze do Ensemble Intercontemporain, bolo to ako blesk z jasného neba. Ako sa vlastne zrodila myšlienka ísť na konkurz do takéhoto súboru?
Celé sa to zomlelo úplnou náhodou. O konkurze som sa dozvedel od kamaráta a povedal som si, že to bude výzva. Mal som voľnejšie dva mesiace a mohol sa venovať príprave. Samozrejme, zahŕňalo to každodenné cvičenie, no hovoril som si, že aj keby to nevyšlo, hráčsky by ma to v každom prípade posunulo vpred.
Aké skladby si musel naštudovať na konkurz?
Konkurzy do ansámblov vyzerajú inak ako pri symfonických orchestroch. Ensemble Intercontemporain ide o to, aby našiel hráča, ktorý je sólista, má citeľnú pódiovú prítomnosť, osobnostné vyžarovanie, sebavedomie a vie zaujať publikum. Všetci hráči v ansámbli sú sólistami, nikto sa tam neskryje, nikto nehrá druhé husle, nikto neťahá za kratší koniec. Môj konkurz bol dvojkolový. V prvom kole som hral tretiu časť Mozartovho Klarinetového koncertu bez klavírneho sprievodu, potom dva z Troch kusov pre klarinet sólo Igora Stravinského na Es klarinete…
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.