Mohlo by sa zdať, že dirigent, ktorý s orchestrom spolupracuje viac než 10 rokov, už príliš neprekvapí. DANIEL RAISKIN však na post nového šéfdirigenta Slovenskej filharmónie vstúpil s veľkým nasadením počas vrcholiacej pandémie, s koncepčne zmyslupnými programami a navyše s vysokou frekvenciou nasadzujúc diela domácich autorov. Stretli sme sa v Redute medzi jeho dvomi aprílovými koncertami a dlhá debata vyplavila množstvo inšpiratívnych názorov nielen na dirigentskú profesiu, vzťah zahraničného dirigenta k miestnej hudobnej kultúre, ale aj na nevyhnutnosť vstupu nových prvkov do európskeho systému podpory umenia.
- Často zvyknete zdôrazňovať, že dirigovanie nie je práca, ale poslanie. Pociťovali ste to intenzívnejšie počas pandémie?
Netýka sa to len dirigovania, ale všeobecne faktu, že som hudobníkom, umelcom. Profesiu hudobníka nevnímam ako súbor zručností, je to pre mňa životný štýl, neustála interakcia s tým, čo ma obklopuje. Pre mňa bola preto najväčším bremenom – najmä počas prvej vlny pandémie, keď sme nemohli robiť koncerty ani bez publika – nemožnosť zdieľať radosť z hudby s druhými. Je to neoddeliteľná súčasť môjho bytia.
- Pre dirigenta musí byť frustrujúce stráviť taký dlhý čas bez kontaktu s orchestrom. Suplovali ste si dirigovanie inou hudobnou aktivitou, napríklad hraním na viole, ktorá je vaším pôvodným nástrojom?
Áno, aj nie. Je pravda, že po tom, čo som sa už roky nevenoval viole, vrátil som sa k cvičeniu. Ale nemôžem povedať, že by som sa počas pandémie zameral predovšetkým na to, ako nahradiť prerušené hudobné aktivity. Lebo hudobníkom neprestávate byť ani v takýchto chvíľach – to sa proste nestratí, je to vnútri, vo vás. Veľa času mi zabrali pokračujúce záväzky voči telesám, s ktorými spolupracujem – či už je to Slovenská filharmónia, Winnipeg Symphony Orchestra, alebo Belehradská filharmónia. Najmä v severoamerickom prostredí, kde hudobníci nie sú podporovaní štátom, bolo v týchto náročných časoch veľa organizačnej a administratívnej práce. Najviac si však cením, že som mal dovtedy nevídanú možnosť tráviť čas s rodinou, so svojimi dvomi už dospelými deťmi. Dovtedy som býval bežne 9-10 mesiacov mimo domova a teraz to bolo naopak. Veľa sme toho dobehli… Každé ráno raňajky s celou rodinou, po taký dlhý čas, to je za posledných 25 rokov môjho profesionálneho života niečo nevídané a pre mňa dôkaz, že z každej náročnej situácie sa dá vyabstrahovať niečo pozitívne, niečo, čo v spomienkach vytlačí tie problematickejšie udalosti.
- Dovoľte mi zostať ešte chvíľu pri viole. Do akej miery bola skutočnosť, že ste začínali ako violista, nápomocná pri štarte vašej dirigentskej kariéry, a ťažíte z toho aj dnes?
Jednoznačne áno. Zaujímavé je, že moje rozhodnutie venovať sa dirigovaniu veľmi úzko súvisí s prechodom z huslí – ktoré mi ako vysokému chlapcovi boli „nedostačujúce“ – na violu. Keď som ju začal študovať v Petrohrade na vysokej škole, zásadne ma ovplyvnil pedagóg orchestrálnej hry a dirigovania a nadchol ma pre dirigovanie. Takže som nakoniec skončil štúdium aj ako dirigent. Ako violista som zbieral skúsenosti nielen v sólovej komornej hre, ale niekoľko rokov aj v orchestri ako vedúci violovej skupiny. Presne som sa naučil, čo by dirigent nemal robiť, získal som cenné skúsenosti. Aj keď, nedá sa povedať, že skúsenosť so sláčikovým nástrojom je tá najdôležitejšia a že nie sú vynikajúci dirigenti, ktorí nikdy v orchestri nehrali. Tí, čo boli predtým výbornými klaviristami, majú výhodu pohotovej hry partitúr za klavírom a lepšiu schopnosť vertikálneho harmonického cítenia. Ale aj tak si myslím, že akákoľvek vlastná skúsenosť v orchestri, alebo aspoň s orchestrálnym nástrojom – sláčikovým či dychovým – je najmä pre začínajúceho dirigenta výhodou. Veľký rozdiel je napríklad v spôsobe, ako zaznie tón vyludzovaný stlačením klávesu a ako sa tvorí na sláčikovom alebo dychovom nástroji, kde tvorbu tónu predchádza dlhší čas a iná „psychológia“. Vnútri orchestra zistíte aj to, ako „funguje“, pochopíte, akým situáciám sú napríklad vystavené posledné pulty huslí v súhre s tubou, alebo posledný pult violončiel v súhre s tympanmi. Alebo to, že reakčná doba hráčov pri prvých pultoch je iná ako tých na konci pódia… Som presvedčený, že hudobníci cítia, že mám osobnú znalosť problematiky a dodnes mi to veľmi uľahčuje komunikáciu s orchestrom.
Ale dirigent potrebuje, samozrejme, aj iné skúsenosti. Dnes sa mladí dirigenti krátko po dvadsiatke stávajú lídrami svetových orchestrov a nahrávajú Mahlerove symfónie. To nebolo možné v prostredí, z ktorého som vzišiel, a dnes to cítim tak aj ja – ak máte správne interpretovať všetky tie emócie: pocity lásky a nenávisti, priateľstva a zrady, radosti a bolesti, tak je nevyhnutné, aby ste mali za sebou dostatok vlastných podobných skúseností, množstvo prečítaných kníh, videných umeleckých diel a precestovaných veľa miest. A na to treba čas.
- Už viac než 10 rokov spolupracujete so Slovenskou filharmóniou. Spomínate si na atmosféru prvého stretnutia?
Pamätám si to veľmi dobre, náš prvý koncert sa konal v marci 2010 v Slovenskom národnom divadle kvôli vtedajšej rekonštrukcii Reduty tesne pred naším spoločným turné v Nemecku. Na programe bol Beethovenov Coriolan a 4. klavírny koncert a na záver Čajkovského Piata symfónia. Spomínam si na pocit na prvej skúške. Myslím, že sa mi vtedy podarilo v hudobníkoch vzbudiť zvedavosť v takom bežnom repertoárovom kuse, akým je Čajkovského symfónia, že sa nechali nahovoriť na akýsi reštart, aby sa nespoliehali len na rutinu… A ten prvotný pocit dôvery postupne prerástol do nášho súčasného vzťahu, za ktorým je množstvo koncertov nielen v Bratislave, ale aj v zahraničí. Asi po dvoch rokoch od nášho prvého kontaktu som zatúžil byť šéfdirigentom SF, no dnes som rád, že k tomu prišlo až teraz, práve z tých dôvodov, o ktorých som pred chvíľou hovoril – kvôli nevyhnutným skúsenostiam, zrelosti. Teší ma, že tých desať rokov sme mali možnosť spolu rásť. Prišlo aj k niektorým generačným výmenám, máme tu viacerých mladých hráčov, aj to vnímam veľmi pozitívne.
- Ktoré z diel, ktoré budete s orchestrom pripravovať, majú šancu posunúť ho ďalej, povedzme z technickej stránky?
Myslím, že...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 06/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.