S PETROM ZAJÍČKOM, umeleckým vedúcim súboru Musica aeterna, o uplynulom roku a neustálom objavovaní čara hudby baroka a raného klasicizmu a o projektoch súboru.
- Sedíme v záhrade domu Albrechtovcov. Čo pre vás znamená tento priestor?
Albrechtov dom je miesto, kde sa cítim najbezpečnejšie a najslobodnejšie. Cítim sa tu plný spomienok, ktoré stále spracovávam. Vždy keď sem idem, viem sa naladiť na to, že idem na miesto, kde sa cítim a vždy budem cítiť dobre. V tomto dome sa stali mnohé udalosti, ktoré spôsobili veľké zmeny nielen v mojom pohľade na svet a vnímaní kultúry, ale aj u mnohých mojich kolegov a iných ľudí, s ktorými sme sa tu stretávali. Mnohokrát to boli filozofi, matematici, výtvarníci a dokonca diplomati.
Bol som blízkym spolupracovníkom Hansiho (familiárne oslovenie Jána Albrechta, pozn. red.). Hovorili sme o umení, o hudbe alebo o našich plánoch. Vymieňali sme si názory, pretože svet sa menil veľmi rýchlo a menil sa aj pohľad na starú hudbu. Na Slovensku bola v tom čase veľmi silná opozícia, ktorá nechcela o starej hudbe hovoriť, hoci sme boli tomu mnohí otvorení. Začiatky boli veľmi ťažké. Museli sme presviedčať svoje okolie, že má význam tomu venovať energiu a sústrediť sa na určité body, ktoré budú garantom pohybu smerom k tomu, ako vnímať hudbu naozaj ako reč. O tom sa tu v tom čase vôbec nerozprávalo. Hralo sa tak, ako kto cítil. Už prof. Rajter však svojim študentom hovoril: „Ty nemáš cítiť, ty máš vedieť.“ Lebo umenie sa skladá z dvoch veličín: jedna je umelecká – citová stránka, a tá druhá je racionálna stránka. Bez tej druhej sa nedá robiť umenie. Bez racionálnej podstaty totiž nevieme umenie ani definovať.
- Čo ste prežívali, keď ste sám pre seba objavili racionálny rozmer hudby?
Pri prvých analýzach som myslel na veľkú radosť, na veľký objav, že mojou povinnosťou je ešte pred tým, než hudbu odovzdám publiku, urobiť si určitú koncepciu a štýlovú analýzu. A tá analýza má byť zodpovedná. To znamená, že keď niečo neviem, musím stále čakať na okamih, až to budem vedieť. Totiž pocit naplnenia je oveľa silnejší pre interpreta, možno to i na koncerte vidieť, keď je jeho pohľad a odkaz úplný. Pohľadov je ale veľa. Nemáme jednu autoritatívnu interpretáciu. A tu práve vzniká v umení ďalší problém, keď sa stráca subjektivita. Ja som si tak trošku zobral, samozrejme, aj príklad od Hansiho, ktorý bol veľmi otvoreným pedagógom a vedel si priznať chyby. Prosto, bol to človek, ktorý žil život naozaj otvorený, čitateľný, mali sme sa veľmi radi a vedeli sme si povedať veci, ktoré sa inde otvorene povedať nedali. On vždy, keď vedel, že nevie, tak povedal, že nevie. Ale my sme vedeli, že to nie je koniec. Pretože on potom vravel: „Aha, počkaj, ja sa pozriem tam a tam,“ a už to mal. Vedel spájať vedomosti.
Historická niť má svoje veľké čaro a je vlastne výhrou. V starej hudbe sa pohybujeme v štýloch. To je veľký problém pri analýze. Ja mnohokrát zápasím pri dielach, ktoré sa vymykajú z bežného rámca. Hudbu Lullyho, Bacha či Händla poznáme, o nej už je toho veľmi veľa spracovaného. Ale ja som napríklad pri hudbe Josepha Umstatta naozaj sedel a pozeral, ktoré formulácie a idiómy využíval v polovici 18. storočia. Našlo sa uňho množstvo prvkov citového štýlu, objavili sa nánosy starého štýlu, ale aj nové harmonické väzby. Človek musel dávať veľký pozor, aby svoje objavy zodpovedne využil. A využil je to správne slovo pre interpretačný úspech.
- Dôležitú úlohu v tomto myslení a pri analýze má určite pochybovanie. Aké sú vaše skúsenosti s pochybovaním?
Tento fenomén sa objavil, keď sme začali o hudbe rozprávať trošku hlbšie a napájali sme sa na pramene. Dôležité je, že sme nezostali visieť vo vzduchu, ale vždy sme boli niekde napojení a vedeli sme sa oprieť o nejakú kauzalitu, o nejakú príčinu, prečo a pre koho dielo vzniklo, čo sa v ňom nachádza a podobne. Keď sme sa posúvali ďalej a ďalej, dostávali sme sa do bodov, ktoré neboli úplne jasne definované, a postupom času sa náš názor vyvíjal a menil.
A teraz sa postupne dostávame k tomu, ako vzniká pochybnosť. Mňa pochybnosť robí šťastným, pretože ma núti rozmýšľať a vedie ma vždy každý deň k niečomu, na čo sa mám ešte pozrieť, aby mi bolo jasné, čo všetko mohlo spôsobiť jav, ktorý skúmam. Môže to byť nejaká teoretická záležitosť alebo nejaký návod, ktorý práve čítam. Objavujem v dobovej hudbe mnohé modernejšie princípy než sú tie, o ktorých som si pred pár rokmi myslel, že fungovali. Posun pre mňa spočíva v tom, že stále inovujem pohľad na diela, čím sa svojím spôsobom oslobodzujem. Ale nevzdávam sa myšlienky pochybnosti, pretože tá mi robí veľkú radosť z toho, že možno ešte niečo objavím a že možno ešte príde niečo nové. Neznamená to však, že spochybňujem to, čo som robil včera. Pretože včera som to nové ešte nevedel. Pritom som mal dobrý úmysel odovzdať maximum vedomostí, ktoré som na ďalší deň iba doplnil o tie nové. Takýto vývoj je napríklad vo vedeckom svete úplne normálny.
- Musím len súhlasiť. Naozaj sa tu rozprávame o princípoch využívaných aj vo vedeckom bádaní. Ako to u vás súvisí s koncertnou činnosťou?
Neustále musíme experimentovať, hľadať nové cesty, ako odovzdať poslucháčom maximálne penzum informácií a umeleckú väzbu medzi svetom a umelcom. Poslucháči na to de facto čakajú. Oni nechodia stále na to isté. Preto je veľmi sporné z tohto hľadiska porovnávať CD a koncert. CD naozaj zostáva také, ako bolo vytvorené. Koncert je však to, čo prežívame. A mnohokrát sa k tomu pridružujú úžasné veci, keď človek prežíva momentálne veľký dar vplyvu múz. Vtedy vieme aj sami seba prekvapiť na pódiu. A to je fascinujúce. Mnohokrát to súvisí práve s fenoménom času, vyčkávaním do toho posledného okamihu.
- Dni starej hudby, ktoré slávia 25. výročie, sú ozaj plné inšpiratívnych koncertov. V čom je tento festival výnimočný?
Dni starej hudby sú pomerne dlhoročný projekt, ktorý...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 01-02/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.