Viac než 30 rokov na pódiách, viac než 20 rokov na čele úspešného festivalu v Banskej Štiavnici. Čísla nie sú podstatné, no ak je za nimi plodný, dynamický a láskou k hudbe naplnený život, je zaujímavé poodhaliť, čo je za nimi. Najmä, ak k jednému dôležitému a okrúhlemu číslu doputoval violončelista EUGEN PROCHÁC práve v tomto roku. Pre Hudobný život debatoval so svojím umeleckým súpútnikom a priateľom.
- Eugen, spomínam si, že v roku 2020 si mal 58 rokov a ja som ročník 1958. Ja som mal vtedy 62 rokov a ty si sa narodil v roku 1962… Bola to zaujímavá kombinácia čísel. Hrajú čísla v tvojom živote dôležitú úlohu? Ktoré roky najviac ovplyvnili tvoju umeleckú dráhu?
Neprikladám prílišnú váhu kombinácii čísiel, ale predsa len vnímam ich zaujímavé zhody. Pár rokov som býval na Tichej 4, mne blízky skladateľ Tadeáš Salva na rovnakej adrese, ibaže v Lúčkach. Moja bývalá manželka bývala na Brnianskej 19, ja teraz zase na Klincovej 19. „Osudovými“ rokmi môžu byť napríklad 1977 – príchod na Konzervatórium, 1987 – narodenie dcéry, úmrtie otca, ukončenie AMU v Prahe či rok 1997, môj odchod z Portugalska, zomrel Daniil Šafran… Rok 1977 bol naozaj dôležitý, vtedy som sa rozhodol venovať hudbe, ale stále ešte s malými pochybnosťami – druhú prihlášku na strednú školu som si dal na chemickú priemyslovku. Nie na konzervatóriá v Žiline či v Košiciach. Keby ma v Bratislave nevzali, ktohovie, bol by som chemikom? „Dožvie“…, každopádne tá sedmička sa u mňa predsa len objavuje častejšie, je asi osudovejšia.
- Ako si spomínaš na prvé dotyky s violončelom? Kedy si už vedel, že nádherný zvuk tohto nástroja si ťa navždy podmanil?
V prvom rade treba povedať, že som chcel hrať na gitare, čelo mi „pridelili“. Vzťah k violončelu sa rodil dlhšie, ja som od puberty dával prednosť elektrickým nástrojom. Ale Juraj Fazekaš mi lásku k nemu postupne vštepil, pretože sa mi venoval nadštandardne.
- Určite mnohí pedagógovia, interpreti významne ovplyvnili tvoje smerovanie…
Rozhodne na prvom mieste musím menovať práve Juraja Fazekaša. Bol mi akoby druhým otcom. Vždy ma viedol k tomu, že violončelo má spievať a aj krkolomné pasáže musia dobre znieť. Dobré rady som získal aj od Daniela Veisa. No a, samozrejme, Daniil Šafran, s jeho geniálnou osobitou hrou a totálnym ponorením sa do hudby. Krásny zvuk Andrého Navarru, János Starker s jeho dokonalým, ako povedal Alexander Večtomov – „čelizmom“ a jasné, že veľký Slava…
- Viem, že si sa stretol s viacerými významnými violončelistami 20. storočia. Predpokladám, že tam určite nebudú chýbať práve Mstislav Rostropovič či Daniil Šafran…
To sú dve fascinujúce osobnosti, ktoré sú pritom také rozdielne. Veľmi odlišní boli i v každodennom kontakte. Rostropoviča som prvý raz zažil v Portugalsku, jedny lisabonské noviny ma vyzvali, aby som s ním spravil rozhovor. Bol veľmi vtipný, to k nemu jednoducho patrilo. Spýtal som sa ho, ako hrá krkolomné oktávy
...pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.