Slovenského gitaristu a skladateľa MARIÁNA BUDOŠA, dlhodobo pôsobiaceho v Austrálii, nie je nutné predstavovať v gitarových kuloároch. Jeho spolupráca s Jánom Labantom v 90. rokoch (CD Dva svety) pre mnohých z nás znamenala pútavý, ohurujúci a mierne „exotický“ hudobný počin. Napriek tomu Marián ostával po dlhý čas zahalený akýmsi rúškom tajomstva.
- Jedným z tvojich posledných výrazných skladateľských úspechov bola premiéra tvojej kompozície Adria’s Confessions v jednej z najikonickejších koncertných sál Európy – Palau de la Música Catalana.
Tento projekt sa začal ešte v januári 2016, keď som prečítal knihu Jo Confesso (Spovedám sa)od katalánskeho spisovateľa Jaume Cabrého, ktorá ma zasiahla natoľko, že som na jej postavy a deje nevedel prestať myslieť. Spočiatku som chcel napísať symfóniu, no po tom, ako som počul hrať gitaristu Jacoba Cordovera u nás v Canberre, rozhodol som sa, že napíšem koncert pre gitaru a orchester, v ktorom jednotlivé orchestrálne nástroje budú reprezentovať postavy z tejto knihy. V októbri 2018 sme sa s Jaume Cabréom stretli v Barcelone, kde mi dal súhlas jeho dielo zhudobniť. Nazval som to „book‑concerto“. Svetová premiéra sa mala uskutočniť v apríli 2020 s Orquestra del Reial Cercle Artístic de Barcelona, kovid to však na čas pozastavil. Koncert sa nakoniec uskutočnil o rok neskôr, ale kvôli pandémii som nemohol na premiéru do Barcelony prísť. Potešili ma však ovácie na konci skladby, ktoré som počul v online prenose. Jaume Cabré ma po premiére dojal listom, v ktorom mi sprítomnil, ako vnímal premiéru, aj ono krásne niekoľkosekundové ticho po doznení posledného taktu. Skladba bola nakoniec nominovaná na Australian Art Music Award, čo je v Austrálii najväčšia cena pre klasickú hudbu.
- Book‑concerto… Ide výlučne o inšpiráciu alebo niektoré charakteristiky – formu, techniky, štýl, estetiku –, inkarnuješ z textovej predlohy priamo do hudby?
Book‑concerto je moja nová literárno‑hudobná forma. Jednoducho povedané, ide o „preklad“ knihy Jo Confesso do hudby. Všetky osoby a deje tejto unikátnej, multidimenzionálnej a hĺbavej knihy sú verne „zobrazené“ v partitúre. Trvalo mi tri mesiace zredukovať 750-stranové dielo do piatich strán textu, ktoré som mohol následne chronologicky prezentovať v 55 minútach hudby. Komponovanie samotnej hudby mi nakoniec zabralo menej času než samotná redukcia textu. Tam, kde je dialóg dvoch osôb, hrajú dva nástroje, kde troch, hrajú tri nástroje… Znie to jednoducho, ale práca to nebola ľahká. Predovšetkým som musel veľa rozmýšľať o orchestrácii, lebo som bol limitovaný dejom, ktorý som chcel čo najvernejšie hudobne „zobraziť“. Dbal som aj na to, aby som dôverne vystihol emócie vybraných dejov. Výzvou bolo napísať hudbu, ktorá dáva zmysel aj tým, ktorí knihu nikdy nečítali. Myslím si, že na tomto „fronte“ som bol úspešný. Potvrdil mi to i samotný autor knihy, aj ľudia, ktorí prišli na koncert.
- Medzi poetikou súčasnej austrálskej a európskej komponovanej hudby vnímam značný rozdiel. Akoby jej geografická izolovanosť zapríčinila, že austrálska hudba je z globálneho pohľadu akýmsi hudobným „endemitom“.
Austrálska hudba je podľa môjho názoru oveľa „slobodnejšia“ než tá európska. Sme multikultúrna krajina, a to sa odráža aj v hudbe. Úspešne sa v nej spája 60 000 rokov aborigénskej kultúry či kultúry národov Torresových ostrovov s hudobnou tradíciou Európy, Ázie, Afriky, Severnej a Južnej Ameriky. Výsledkom je unikátny štýl. Skladatelia môžu komponovať v akomkoľvek štýle či žánri. Študenti sa na vysokých školách stretávajú s hudobnými tradíciami z celého sveta a môžu sa rozhodnúť, ako chcú komponovať. V porovnaní s Európou sme, myslím si, aj viac tonálni. Aj ABC Classic – austrálska národná stanica podobná Rádiu Devín – vysiela zväčša skladby, ktoré...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 06/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.