Sú operní speváci, ktorí zažiaria hneď v rozpuku svojich síl (ako napríklad Helena Bartošová, ktorá v postave Čo‑čo‑san triumfovala v SND ako 20-ročná) a sú iní, ktorí dozrievajú pomalšie. Tenorista Milan Kopačka vykročil na javisko ako zborista najprv na bratislavskej Novej scéne (1960–1963) a potom v Opere SND. Pohotovo využil, že mladý operný súbor v Banskej Bystrici potreboval sólistov, a tak ho nasledujúcich osem rokov mohli operní priaznivci počúvať pod Urpínom už v náročných sólových partoch. Nepatril k spevákom, ktorí prechádzajú od úloh vhodných pre lyrické hlasové odbory k čoraz dramatickejším, jeho mužný tenor našiel od samého začiatku uplatnenie v úlohách dramatických. Takými boli v Banskej Bystrici Florestan vo Fideliovi, Ondrej v Suchoňovej Krútňave či Cikkerov Beg Bajazid. Ak sa stretol s postavami vyslovene lyrickými (Rodolfo z Pucciniho Bohémy v roku 1971), tak skôr v dôsledku nedostatočného personálneho dobudovania tamojšieho súboru. Ťažiskom jeho umeleckej práce sa na dlhé roky stala bratislavská Opera (1972–1998). Kopačka prišiel do Bratislavy v čase reštartu operného súboru po dokončení niekoľkoročnej rekonštrukcie divadla a hneď v prvých rokoch si vybudoval pomerne široký repertoár dramatického tenoristu (Don José, Cavaradossi, Manrico a Radames, Lohengrin, neskôr Canio, Don Carlos a Hermann v Pikovej dáme) s občasným vybočením k lyrickejším úlohám. Pred svojím angažmánom v SND tu hosťoval v lyrických úlohách Riccarda z Maškarného bálu a Pucciniho Pinkertona, ktorých ideálne stvárnenie by si vyžadovalo viac mäkkosti v tóne, a v roku 1972 sa predstavil skôr lyrickým Princom v Dvořákovej Rusalke. Viac než belcanto mu pristala široko poňatá operná moderna, v ktorej vedel účinne prepojiť hlasový prejav s herectvom. Platí to napríklad o jeho Albertovi Gregorovi z pamätnej inscenácie Janáčkovej Veci Makropulos, o charakterovej úlohe Herodesa vo Straussovej Salome, Grigorjevovi v Borisovi Godunovi, Sergejovi v Šostakovičovej Lady Macbeth, kapitánovi Macheathovi v Brittenovej Žobráckej opere, Komisárovi v Juliette od Bohuslava Martinů, Lacovi v Janáčkovej Jej pastorkyni a Rechtor v Líške Bystrouške, ako aj o tenorových úlohách v slovenských operách (Suchoňov Ondrej a Svätopluk mladší, Cikkerov Jánošík, Bajazid, menšie úlohy v skladateľovom Rozsudku a Obliehaní Bystrice). Z českej klasickej opery stvárnil tak hrdinského Dalibora, ako aj lyrickejšieho Lukáša z Hubičky. Počas svojej dlhej speváckej dráhy sa niekoľkokrát dokonca stretol aj s úlohami z buffového hlasového odboru (Goro v Madama Butterfly, Spallanzani v Hoffmanových poviedkach či Triquet v Eugenovi Oneginovi.
Milan Kopačka nebol v takej pozornosti médií ako viacerí jeho kolegovia. Aj pri premiérach bol často zaraďovaný až na druhý premiérový večer (podobný osud zdieľal aj kvalitný barytonista Wiedermann žijúci v tieni Bohuša Hanáka). S rôznorodými úlohami sa však vždy dokázal popasovať so cťou, takže historici opery pri hodnotení 70. a 80. rokov minulého storočia nemôžu obísť ani jeho umelecký prínos. Vo veku 88 rokov nás 20. 3. navždy opustil.
Článok bol uverejnený v čísle 04/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.