Musíte mi prepáčiť, ale po šesťdesiatich rokoch priateľstva s osobnosťou tak plnou života, ako bol Milan Novák, nejde mi do pera, ani do počítača napísať obligátny nekrológ „Za…“, nie, nejde. Pošlem mu radšej zopár spomienok…
Bol september roku 1963 a spolu s ďalšou skupinou čerstvých absolventov konzervatórií a Vysokej školy múzických umení som stál v pozore na mieste, ktoré je podľa GPS dnes átriom obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu. Vtedy to bolo nádvorie štvorcovej dvojpodlažnej budovy bývalého kláštora, ktorá bola sídlom Vojenského umeleckého súboru (VUS), inštitúcie, ktorá v istom období vošla do dejín slovenského (hlavne hudobného) umenia. Stáli sme tam, jesenné slnko sa páslo na našich pohúžvaných pracovných uniformách a bagančiach (tzv. vychádzkové uniformy a hnedé poltopánky sme smeli nosiť iba na vystúpeniach) a mlčky sme znášali bliakanie nositeľov vojenskej moci, ktorým dobre padlo ukojiť sa na bezmocných „inteligentoch“. Verím, že v dnešnej profesionálnej armáde napriek povinnej disciplíne už vládnu iné pomery, ale v období socializmu, keď sa diktatúra proletariátu snúbila s tou vojenskou, bolo nám ťažko.
Rozjasnili sa nám tváre, keď sa na nádvorie vrútila naleštená limuzína (Volga, čo iné) a z nej vystúpil v nažehlenej uniforme elegantný plukovník, umelecký šéf VUSu Milan Novák. Vedeli sme, že práve on je zárukou toho, že naše dlhoročné úporné cvičenie na nástrojoch nie je odsúdené na zánik pri kopaní zákopov a iných armádnych povinnostiach. Dva roky takejto služby a bol by koniec. Plukovník Novák, skvelý umelec, skladateľ, dirigent a klavirista, ktorý bol v ustavičnom spore s takzvaným vojenským velením VUSu, nás často zachraňoval pred zelenou šikanou a vďaka nemu sme po 24 mesiacoch trápenia mohli v umeleckom poslaní pokračovať.
Už počas vojenskej prezenčnej služby (tak sa to menovalo) začal náš priateľský vzťah. Milan bol človek, s ktorým priateľstvo prichádzalo akoby samo od seba. Bol skoro vždy dobre naladený, tešil ho život, rodina a – hudba. Možno dokonca v opačnom poradí. Vo vzťahu k nej mi pripomínal to, čo som čítal o Mozartovi a počul v jeho hudbe. Bez pokusu o prirovnávanie s géniom klasiky, pre Milana hudba a jej tvorba bola doslova mozartovsky ľahká a prirodzená. Bol som svedkom okamihov, keď uňho od iskry nápadu po zápis v partitúre uplynuli snáď sekundy, či nanajvýš minúty. Bol „homo musicus“ v pravom slova zmysle. Ešte jeden rys jeho povahy mi pripomínal Mozarta: bol večným dieťaťom. Veselý, hravý – a to aj napriek ťažkostiam a tragédiám, ktoré mu život prinášal – a presne ako dieťa sa vedel aj namrzieť, keď ho dačo nahnevalo. To však skoro vždy trvalo iba krátko a o chvíľu tu bol opäť Milan, úprimný človek a bonviván.
Užil si výšiny aj pády. Myslím, že práve jeho úprimnosť a neschopnosť obratne sa prešmyknúť cez zákruty času, umožnili tým, ktorí možno tú naleštenú limuzínu a plukovnícke hviezdy ťažšie znášali, odsunúť ho v čase spoločenskej zmeny do ústrania. Lenže hudba nechodí iba do vily s galériou nádherných obrazov Miloša Bazovského (tie som mu vždy závidel), ale aj do skromného dvojizbového bytu v popradskom paneláku a neznie tam o nič slabšie či horšie. Milan tvoril ďalej, bolo až symbolické, že klavír mal vedľa postele a hudba spolu s rodinou a priateľmi ho preniesla cez všetky príkoria.
Pretože často cestujem do Tatier, vždy som Milana v Poprade navštevoval a tešili sme sa spolu z hudby a rozprávania o nej. Naproti sedačke bol televízor, na ktorom večne bežal hudobný program (Mezzo) a Milan bol o dianí v slovenskej i svetovej hudbe stále dobre informovaný. Rozprávali sme o svetových orchestroch i dirigentoch, neraz sme pokritizovali príliš moderné pokusy o inscenáciu klasických operných titulov a pritom sme popili nejeden kalíšok brandy domácej proveniencie (nesmiem uviesť značku, to by bola reklama), ktorej dával prednosť aj pred francúzskymi koňakmi. Bolo to asi pred rokom, keď ten nápoj prestával Milanovi chutiť a obával som sa, že to nie je dobré znamenie. Žiaľ, oprávnene. Tri týždne pred jeho smrťou som bol uňho naposledy a akoby sa mi strácal pred očami. Už žiadny kalíšok, ale myseľ bezchybná.
V auguste by sa Milan Novák dožil 94 rokov. Vo svojom dlhom živote napísal veľa výbornej hudby v širokom diapazóne štýlov od folklóru až po symfonické diela a vďaka svojim muzikantským súrodencom a potomkom aj skvelé komoriny pre flautu, harfu, violončelo a hoboj. Jeho rozsiahla tvorba hudby pre deti korešponduje so spomínanou vlastnosťou jeho povahy a ak bolo treba, nebál sa v partitúre aj zaswingovať. Národná črta v jeho tvorbe sa snúbi s – povedzme – zrozumiteľnou modernosťou hudby prvej polovice 20. storočia. Bol umelcom, ktorý patril národu. Viac než moderné výboje ho zaujímalo, či jeho hudba bude chápaná širokým publikom.
Z Milanových úst som nikdy nepočul slová ako humanizmus, humanita. Pritom ňou, ako aj hudbou, prekypoval. Patril medzi zriedkavú skupinu ľudí, ktorí, pokiaľ moja pamäť siaha, nikomu neublížili a nemali nepriateľov. Iba neprajníkov, tých mal dosť. V tomto smere sme mu ešte veľa dlžní, jeho dielo čaká.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 07-08/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.