- Aká je genéza tvojho vzťahu k hudbe?
Pochádzam z rodiny, ktorá mala k hudbe blízky vzťah. Starý otec bol úplný fanatik do ruskej hudby. Svojim trom synom však hudbu zakázal študovať, museli absolvovať univerzitné štúdiá. Napriek tomu hrali veľmi dobre na klavíri a otec trochu na gitare. Ujo Carlos vedel podľa sluchu zahrať dokonca aj Rachmaninovov klavírny koncert a niektoré Beethovenove sonáty bez toho, aby poznal noty. Hral podľa platní, ktoré počúval doma…
- Počiatky tvojho záujmu o súčasnú hudbu?
Doma sme mali zbierku LP platní a časť z nej zaberala orchestrálna hudba mexických skladateľov 20. storočia (José Pablo Moncayo, Blas Galindo, ale aj nahrávky mikrotonálnej hudby Juliána Carrilla). Už keď som bol malý, počúval som viac súčasnú hudbu než Beethovena či Mozarta. Veľký vplyv na mňa mali platne s dielami I. Stravinského, A. Berga, K. Stockhausena, D. Šostakoviča. Pamätám si aj na platňu Philipa Glassa, ktorá sa okrem mňa doma nikomu nepáčila. Iné, súčasné orchestrálne kompozície z Európy som počul aj na koncertoch, ktoré som s rodinou a kamarátmi navštevoval v hlavnom meste Mexika.
- Aké životné cesty ťa priviedli na Slovensko?
Odjakživa ma veľmi zaujímala súčasná hudba skomponovaná v strednej Európe. Zbožňujem Lutosławského, ale vzťah mám aj k Pendereckému, Bartókovi, Schönbergovi… Pred viac ako piatimi rokmi som mal – vďaka môjmu slovenskému priateľovi – príležitosť kontaktovať profesora Jevgenija Iršaia. Poslal som mu svoje kompozície a opýtal som sa ho na možnosti doktorandského štúdia skladby na VŠMU. Podarilo sa mi prísť na prijímacie skúšky, a to bol začiatok…
- Postrehol si rozdiely medzi tunajším a mexickým hudobným prostredím?
Najväčší rozdiel medzi Mexikom a Slovenskom vidím v rešpektovaní práce skladateľa. V Mexiku je problém už to, aby sa skladateľovi zaplatilo za uvedenie jeho diela. Rovnako zriedkavé je, že v rádiu zahrajú hudbu súčasného mexického skladateľa. Ak aj áno, je rovnako nemožné žiadať si finančnú odmenu. Stalo sa mi tiež, že v programových bulletinoch neuviedli moje meno. Našiel som tam však mená riaditeľa spolu s administratívnymi pracovníkmi orchestra, dokonca aj mená miestneho riaditeľa kultúry či primátora príslušného štátu. A toto sa stáva i v prípade už renomovaných autorov.
Na Slovensku je to celkom inak. Tu slovo skladateľ vzbudzuje rešpekt. Cítil som to, keď interpreti prejavili záujem o vznik nového diela. Pýtali sa dokonca i na cenu objednávky. Čiže, tu je všetko úplne inak než v Mexiku. A to nenarážam len na otázku financií, ale aj na otázku hodnoty skladateľa ako umelca.
- Prezradíš viac o svojich skúsenostiach so slovenskými interpretmi?
Pracovať so slovenskými interpretmi je pre mňa výnimočná skúsenosť, ich interpretačná úroveň je veľmi vysoká a koncerty bývajú mimoriadnym zážitkom. Keď niekedy nastane počas komponovania nejaký hudobný problém a ja neviem, ako ďalej, spomeniem si na všetky krásne slová, ktoré zazneli na adresu mojej hudby a znovu naberiem dych… Napríklad slová geniálneho Milana Paľu o skladbe Duelo (zo španielčiny smútok) pre sólové husle (ktorú hral v roku 2017 v Mexiku) znamenali pre mňa tak veľa, že v mojom hudobnom živote rozlišujem etapy „pred a po“...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.