Andrej Očenáš

"Očenáš patrí k skupinke skladateľov, ktorých základnou orientáciou bol príklon k slovenskej ľudovej hudobnosti ako trvalému a obohacujúcemu zdroju tvorby. Hudobné cítenie skladateľa, formované od detstva ľudovou hudobnosťou sa prejavilo aj v množstve úprav slovenských ľudových piesní z rodného prostredia a iných regiónov. Svedčia o tom samotné názvy úprav, ktoré vznikli najmä pre potreby rozhlasového vysielania: Detva v speve a hudbe; Surmity surmujú; Od Nitry po Komárno atď. Na požiadanie J. Budského Očenáš hudobne spolupracoval na inscenácii Sládkovičovej Maríny, vzápätí na javiskovom tvare Bottovej Smrti Jánošíkovej a na pozvanie K. L. Zachara sa svojím dielom zúčastnil aj na realizácii folklórneho pásma Rok na dedine. Úspechy týchto inscenácií mali za následok trvalejšiu spoluprácu so SND pri vzniku asi desiatich scénických hudieb.
Očenášova tvorba je bohatá počtom skladieb i žánrov. Inšpiroval sa folklórnymi podnetmi z rodného kraja, viac sa však orientoval na námety celonárodného významu (Vzkriesenie; Pľušť; Nová jar; O vlasti; O zemi a človeku; Pamätníky slávy atď.) Vrelý vzťah k slovenskej prírode sa odráža v dielach Margita a Besná, Marína, Horám, Ruralia slovaca a iných. Očenáš svojou tvorbou reagoval aj na spoločenské udalosti (Štefánikov osud; Burleskná predohra; mužské zbory s vojenskou tematikou; Zvony; Stretnutie (melodráma); Koncert pre violončelo a orchester č. 1; Československá predohra atď.). Viaceré Očenášove skladby majú úzko subjektívne zameranie alebo vznikali podľa potrieb rozvíjajúceho sa hudobno-umeleckého života: Prvé listy; Orchestrálna suita č. 1; Trio pre husle, violončelo a klavír; Donquijotská suita atď. Menšie zastúpenie má tvorba pre deti.
Hudobný výraz Andreja Očenáša sa vyznačuje impresionistickými i expresionistickými prvkami. Na jeho skladbách od začiatku badať vplyv moderného hudobného myslenia, vždy však mierneného splývaním s jeho vrodeným lyricko-epickým cítením, formovaným ľudovou hudobnosťou. Jeho tvorbu charakterizuje zmysel pre dramaturgickú kontrastnosť, striedajúcu pôsobivý lyrizmus, meditatívnosť, ponor do vlastného vnútra s výbuchmi vášní, dramatickými vzopätiami, mohutnými gradáciami. Jeho harmonické myslenie prešlo vývinom od princípu terciovej stavby akordov cez zahustené štvorzvuky a viaczvuky až po clustre a nie ojedinelé používanie dvanásťzvuku. Pomerne zaujímavým javom jeho tvorby je obmedzené používanie kontrapunktu a polyfónnej sadzby."

(PALOVČÍK, Michal: Andrej Očenáš. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 218 – 219.)