Štefan Németh-Šamorínsky

"Skladateľskú činnosť Németha-Šamorínskeho ovplyvnili jeho životné osudy: pôsobenie vo funkcii organistu v Dóme sv. Martina zúročil v kompozícii štyroch krátkych omší a jednej veľkej Bratislavskej omše, ako aj ďalších menších foriem religiózneho zamerania. Druhý zdroj podnetov tvorila preňho koncertná a dirigentská činnosť. Pre Spevokol Bélu Bartóka napísal Pätnásť mužských zborov podľa cyklu klavírnych skladieb B. Bartóka Pre deti. Podobné úpravy ľudových piesní vznikali aj pre iné, najmä maďarské zborové kolektívy, pôsobiace v mestách na južnom Slovensku, ale aj pre slovenské zborové telesá. Umelecké ťažisko však tvoria Piesne na slová Endre Adyho, Slovenská rapsódia pre klavír, Klavírne trio, Klavírna sonáta, Klavírne kvinteto, Koncert pre klavír a orchester, Sláčikové kvarteto, Koncert pre organ a orchester, kantáty V mene mieru, Pieseň o Váhu, Concerto pre organ, Sonáta a tre pre organ, Sonáta pre husle a klavír, Partita profana pre organ, Accomodatio ad nomen BACH atď. Umelec ako pedagóg nezabúdal ani na mladých interpretov. Napísal pre nich početné úpravy ľudových piesní a inštrumentálne skladby.
Hudba Németha-Šamorínskeho vychádza po stránke výstavby z klasického základu. Po celý život bol veľkým ctiteľom tvorby J. S. Bacha, L. van Beethovena a J. Brahmsa. Hodnoty novodobých kompozičných postupov sa učil poznávať na tvorbe B. Bartóka, ale aj u tvorcov dodekafonickej hudby. Z týchto podnetov si osvojoval iba tie, ktoré zodpovedali jeho osobnému vkusu, uprednostňujúcemu hudobnosť, formovanú jasne koncipovanou tematikou a prácou s ňou. Jeho kompozície stmeľuje dôsledná práca s motívmi, tematická návratnosť a adekvátnosť harmonickej štruktúry. Hudobná tematika nesie znaky vokálno-inštrumentálneho cítenia, zavše má blízko k ľudovej spevnosti, inokedy je podnecovaná bachovsko-regerovským typom polyfonizmu, či neskoršími novoromantickými, impresionistickými a postimpresionistickými inšpiráciami. Tieto podnety skladateľ dotváral pôsobivým emocionálnym nábojom a vkusne štruktúrovanou harmóniou, pôvodne rešpektujúcou princíp terciovej stavby akordov, neskôr obohacovanou akordmi vystavanými na kvartách, septimách a nónach, od ktorých autor nemal ďaleko k dodekafonickým polohám. Neskrýval, čo bolo zjavné, že v mnohom sa učil z umeleckého odkazu B. Bartóka a to poznačilo aj jeho viaceré diela vokálneho a inštrumentálneho žánru, najmä však samotné jeho hudobné myslenie ovplyvnené štúdiom ľudovej piesne, načierajúcej do starých tonálnych modelov. Németh sa plne stotožňoval s Bartókovými názormi na vzťah melosu a harmónie v ľudovej hudbe, nezašiel však až tak ďaleko ako Bartók. Némethovi záležalo na komunikatívnosti tvorby a vyhýbal sa atonálnym polohám."

(PALOVČÍK, Michal: Štefan Németh-Šamorínsky. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 210.)