Štefan Németh-Šamorínsky

Štefan Németh-Šamorínsky bol významnou postavou slovenského hudobného života 20. storočia. Bol nielen skladateľom, organistom a klaviristom, ale aj uznávaným pedagógom a zakladateľom Spevokolu Bélu Bartóka. Po Némethovej smrti zostala skladateľova tvorba na čas zabudnutá, snáď aj pre jeho skromnú, miernu povahu a životné udalosti.

Hudobné zázemie získal už v domácom prostredí, obaja rodičia boli hudobne založení. Do gymnázia Klarisiek v Bratislave prišiel ako mimoriadne hudobne nadaný žiak, ktorý mohol pokračovať v štúdiu hry na klavíri u Alexandra Albrechta a na husle u Vilhelma Antalffyho. Počas gymnázia sa stal plnohodnotným členom Mestského symfonického orchestra ako hráč druhých huslí. Pôsobil tiež v menšom Chlapčenskom zbore. Pod vedením Feliciána Mócika zbor interpretoval náročné skladby od tvorcov rôznych epoch - od baroka po vyspelý romantizmus a pôsobil doma aj vo svete.

So svojím talentom sa Némethovi podarilo dostať na prestížne školy – na budapeštiansku Lisztovu akadémiu a viedenske konzervatórium, kde študoval pod vedením osobností ako Béla Bartók (do ročníka prijímal iba jedného-dvoch žiakov), Alexander Albrecht či Franz Schmidt. Jeho profesionálnu dráhu poznačili historické udalosti – účasť na fronte počas prvej svetovej vojny a komplikácie spôsobené jeho zmiešaným pôvodom v medzivojnovom období. Po absolvovaní štúdia hry na klavíri a organe, pokračoval v štúdiu kompozície (Leo Weiner), k čomu dostal osobitný súhlas ministerstva školstva.

Po štúdiách sa okamžite etabloval ako miestny organista a prijal miesto po Alexandrovi Albrechtovi v Cirkevnom hudobnom spolku, pri Dóme sv. Martina. Ako pedagóg pôsobil na bratislavskom Konzervatóriu aj na Vysokej škole múzických umení. Medzi jeho žiakov patrili napríklad Helena Gáfforová či Roman Berger.

Za vrcholné dielo Štefana Németha-Šamorínskeho býva označovaná Missa Posoniensis (Bratislavská omša) z roku 1940, no zďaleka sa nevenoval iba cirkevnej hudbe. V jeho komornej a koncertnej tvorbe možno nájsť odkazy na dielo Jána Sebastiana Bacha, brahmsovskú tradíciu, ako aj inšpiráciu folklórom a Bartókovým prístupom k ľudovej hudbe – hoci s umiernenejším, triezvejším štýlovým prejavom. Intenzívne sa venoval aj klavírnej tvorbe, najmä po roku 1945 (obdobie, ktoré Ľubomír Chalupka označuje ako zrelé obdobie Némethovej tvorivosti). 

Zanechal za sebou hudobné dedičstvo, ktoré dodnes svedčí o jeho profesionálnej úrovni, umeleckej všestrannosti a porozumení pre tradíciu európskej aj slovenskej hudby a ktoré možno považovať za diela obohacujúce slovenskú hudobnú kultúru.

"Skladateľskú činnosť Németha-Šamorínskeho ovplyvnili jeho životné osudy: pôsobenie vo funkcii organistu v Dóme sv. Martina zúročil v kompozícii štyroch krátkych omší a jednej veľkej Bratislavskej omše, ako aj ďalších menších foriem religiózneho zamerania. Druhý zdroj podnetov tvorila preňho koncertná a dirigentská činnosť. Pre Spevokol Bélu Bartóka napísal Pätnásť mužských zborov podľa cyklu klavírnych skladieb B. Bartóka Pre deti. Podobné úpravy ľudových piesní vznikali aj pre iné, najmä maďarské zborové kolektívy, pôsobiace v mestách na južnom Slovensku, ale aj pre slovenské zborové telesá. Umelecké ťažisko však tvoria Piesne na slová Endre Adyho, Slovenská rapsódia pre klavír, Klavírne trio, Klavírna sonáta, Klavírne kvinteto, Koncert pre klavír a orchester, Sláčikové kvarteto, Koncert pre organ a orchester, kantáty V mene mieru, Pieseň o Váhu, Concerto pre organ, Sonáta a tre pre organ, Sonáta pre husle a klavír, Partita profana pre organ, Accomodatio ad nomen BACH atď. Umelec ako pedagóg nezabúdal ani na mladých interpretov. Napísal pre nich početné úpravy ľudových piesní a inštrumentálne skladby.

Hudba Németha-Šamorínskeho vychádza po stránke výstavby z klasického základu. Po celý život bol veľkým ctiteľom tvorby J. S. Bacha, L. van Beethovena a J. Brahmsa. Hodnoty novodobých kompozičných postupov sa učil poznávať na tvorbe B. Bartóka, ale aj u tvorcov dodekafonickej hudby. Z týchto podnetov si osvojoval iba tie, ktoré zodpovedali jeho osobnému vkusu, uprednostňujúcemu hudobnosť, formovanú jasne koncipovanou tematikou a prácou s ňou. Jeho kompozície stmeľuje dôsledná práca s motívmi, tematická návratnosť a adekvátnosť harmonickej štruktúry. Hudobná tematika nesie znaky vokálno-inštrumentálneho cítenia, zavše má blízko k ľudovej spevnosti, inokedy je podnecovaná bachovsko-regerovským typom polyfonizmu, či neskoršími novoromantickými, impresionistickými a postimpresionistickými inšpiráciami. Tieto podnety skladateľ dotváral pôsobivým emocionálnym nábojom a vkusne štruktúrovanou harmóniou, pôvodne rešpektujúcou princíp terciovej stavby akordov, neskôr obohacovanou akordmi vystavanými na kvartách, septimách a nónach, od ktorých autor nemal ďaleko k dodekafonickým polohám. Neskrýval, čo bolo zjavné, že v mnohom sa učil z umeleckého odkazu B. Bartóka a to poznačilo aj jeho viaceré diela vokálneho a inštrumentálneho žánru, najmä však samotné jeho hudobné myslenie ovplyvnené štúdiom ľudovej piesne, načierajúcej do starých tonálnych modelov. Németh sa plne stotožňoval s Bartókovými názormi na vzťah melosu a harmónie v ľudovej hudbe, nezašiel však až tak ďaleko ako Bartók. Némethovi záležalo na komunikatívnosti tvorby a vyhýbal sa atonálnym polohám."

(PALOVČÍK, Michal: Štefan Németh-Šamorínsky. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 210.)