-
1950 – 1954
štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (hudobná veda a estetika)
-
1954 – 2005
vedecký pracovník Ústavu hudobnej vedy SAV, dizertačná práca Hudobnovedná systematika a jej študijno-výchovné zameranie, kandidátska habilitačná práca Hudobná veda súčasnosti – jej systematika a teória; 1989 – ? riaditeľ Ústavu hudobnej vedy SAV
-
1964 – 1971
šéfredaktor mesačníka Slovenská hudba
-
1975 – 1990
predseda študijnej skupiny pre analýzu a systematiku ITCM, participácia vo vedení študijnej skupiny ľudových nástrojov
-
1987 – 1988
hosťujúci profesor na Vysokej hudobnej škole Franza Liszta v Budapešti
-
1988
habilitovaný na viedenskej Univerzite, od 1992 ako profesor
-
1989 – ?
vedúci Katedry hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
Prof. PhDr. Oskár Elschek, DrSc. je slovenský hudobný vedec, etnomuzikológ, organizátor širokého spektra kultúrnych podujatí, publicista a pedagóg. Vyštudoval hudobnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave a takmer celý svoj život pôsobil v Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied.
Vedecko-výskumný záujem Oskára Elscheka definujú dva výrazné okruhy, a to etnomuzikológia, ku ktorej inklinoval od svojich začiatkov, a otázky systematickej hudobnej vedy. Zvláštnu pozornosť venoval tiež hudobnej organológii, resp. etnoorganológii.
Oskár Elschek sa vo výraznej miere pričinil o rozvoj činnosti etnomuzikologického oddelenia hudobného ústavu SAV. Organizoval rozsiahle terénne výskumy, pod jeho vedením bolo zozbierané veľké množstvo zvukového materiálu a pri analýze nahrávok sa začali využívať počítače. Aj vďaka tomuto napredovaniu sa ,,pracovisko dostalo na popredné miesto v európskych etnomuzikologických inštitucionálnych súvislostiach a Elschekovo meno a jeho prostredníctvom i slovenská hudobná veda sa vážne začali brať na vedomie”. (Hudobný život, 2001/6, Ľ. Chalupka)
Popri aktívnom výskume sa Oskár Elschek venoval aj edičnej činnosti, aby sprístupnil ľudovú hudbu čo najširšiemu okruhu záujemcov. V spolupráci so svojou manželkou Alicou vydal tri syntetické monografie o slovenskej ľudovej piesni a v roku 1959 pripravil na vydanie prvý zväzok zbierky slovenských ľudových piesní od Bélu Bartóka.
Elschekove poznatky o ľudovej inštrumentálnej hudbe Slovenska vyústili do dvoch gramoantológií a dvoch knižných publikácií. Die slowakischen Volksinstrumente (1983) informuje o našej nástrojárskej a hráčskej tradícii a Slovenské ľudové píšťaly a ďalšie aerofóny (1991) sa zaoberá najtypickejšou skupinou ľudových nástrojov u nás – aerofónmi.
Svoj koncept systematickej muzikológie zhrnul v knižnej monografii Hudobná veda súčasnosti (1984), ktorá sa ako základná učebnica etablovala aj v zahraničí (nemecká verzia vyšla v roku 1992). V roku 1996 vyšlo jeho zásadné syntetické dielo Dejiny slovenskej hudby.
Elschek viedol viaceré domáce aj zahraničné edičné série, spomenieme Musikethnologische Jahresbibliographie Europas, Musicologica Slovaca (et Europea), Seminarium ethnologicum, Abstracts in Ethnomusicology a Musicologica actualis. Celkovo vydal 13 knižných a 7 audiovizuálnych monografií a vyše 200 odborných štúdií vo vedeckých zborníkoch a publikáciách, z čoho viac ako polovica vyšla aj v zahraničí.
Vďaka svojim jazykovým znalostiam nadviazal Oskar Elschek bohaté kontakty s poprednými inštitúciami v zahraničí, najmä s International Council for Traditional Music (ICTM) pri UNESCO, kde istý čas pôsobil aj ako predseda študijnej skupiny pre analýzu a systematiku, ďalej s Medzinárodnou spoločnosťou pre hudobnú vedu i s etnomuzikologickými pracoviskami v jednotlivých krajinách Európy a sveta. Každoročne organizoval domáce etnomuzikologické semináre s medzinárodnou účasťou a v roku 1997 participoval pri realizácii Celosvetového kongresu ITCM v Nitre. Angažoval sa aj pri organizovaní folklórnych festivalov, súťaži rozhlasových nahrávok alebo formou dramaturgickej spolupráce so SĽUK-om.
Nielen odborné, ale aj ľudské kvality potvrdil Oskár Elschek ako šéfredaktor mesačníka Slovenská hudba. Za vyjadrenia v príspevku Človek-hudba-spoločnosť (1971, č. 10) bol vylúčený zo Zväzu slovenských skladateľov aj s následnými postihmi. Ďalej však rozvíjal svoju vedeckú činnosť.
Ako pedagóg pôsobil najmä od 80. rokov na viacerých univerzitách nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Ako hosťujúci profesor vyučoval na Vysokej hudobnej škole Franza Liszta v Budapešti, na Univerzite v Hamburgu a v roku 1988 bol habilitovaný na viedenskej Univerzite. Po roku 1989 viedol Katedru hudobnej vedy na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a v ostatnom období pôsobil aj na Katedre etnológie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave.
Za svoju prácu získal niekoľko významných ocenení.