• 1932

    maturita na gymnáziu v Trenčíne

  • 1932 – 1937

    Štátne konzervatórium v Prahe (kompozícia – Rudolf Karel)

  • 1937 – 1939

    Majstrovská škola pražského konzervatória (kompozícia – Vítězslav Novák), súčasne Filozofická fakulta Karlovej Univerzity (hudobná veda – Zdeněk Nejedlý, Josef Hutter, Otakar Zich, estetika – Jan Mukařovský)

  • 1939

    titul doktor filozofie

  • 1939 – 1940

    učiteľ na Slovenskom mužskom učiteľskom ústave v Prešove

  • 1940 – 1943

    referent hudobného odboru Matice slovenskej v Martine

  • 1944 – 1986

    pedagóg na Hudobnovednom seminári Slovenskej univerzity a (neskôr Katedra hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

  • 1953

    titul docent, 1963 titul prof., 1970 hodnosť DrSc.

  • 1956 – 1964

    externý riaditeľ Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied

Zakladateľská osobnosť slovenskej muzikológie s mnohostranným bádateľským prístupom. Ťažiskom jeho záujmu bola hudobná história s dôrazom na hudobnú kultúru Slovenska a historiografia s dôrazom na metodologické problémy; hudobná teória z hľadiska tonality, tektoniky a hudobnej pedagogiky; systematika hudobnej vedy; etnomuzikológia s výskumom v teréne. Zaoberal sa problematikou hudobnej fenomenológie, hudobným myslením a sociálnou funkciou hudby. K významným dielam s medzinárodným ohlasom sa zaraďujú Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného (1951, 1997), Sociálna funkcia hudby (1961), trilógia Základy hudobného myslenia (1977), Tonalita (1983), Tektonika (1994), Úvahy o hudbe (1965) ako aj Úvod do systematiky hudobnej vedy (1980), monografia o Národnom umelcovi Eugenovi Suchoňovi (1961, 1978), štúdia Hudba a človek (1992, 2000), vysokoškolské skriptá Hudobná historiografia (1981, 1992).

 

"Vo svojej skladateľskej tvorbe bol ovplyvnený slovenským folklórom; s folklórnym, resp. folklórne sfarbeným vlastným hudobným materiálom narábal analyticky (podľa vzoru B. Bartóka), dotýkajúc sa i polytonality – konfrontáciou diatonickej melódie s chromatickým sprievodom (Klavírne trio), resp. kombinovaním kvintakordálnej harmónie s kvartovou či sekundovou – no zároveň podobne ako Novák s obľubou nadväzoval na dikciu lyrických a rapsodických slovenských ľudových piesní. V jeho skladbách sa často prejavuje sklon k intelektuálne hravej drobnokresbe a v jeho zrelej tvorbe prevláda apolónska miernosť a subtílnosť výrazu (Klavírne kvinteto; Tri piesne na slová Ivana Krasku)."


(ZVARA, Vladimír: Jozef Kresánek. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 159.)

x