Jozef Kresánek

Zakladateľská osobnosť slovenskej muzikológie s mnohostranným bádateľským prístupom. Ťažiskom jeho záujmu bola hudobná história s dôrazom na hudobnú kultúru Slovenska a historiografia s dôrazom na metodologické problémy; hudobná teória z hľadiska tonality, tektoniky a hudobnej pedagogiky; systematika hudobnej vedy; etnomuzikológia s výskumom v teréne. Zaoberal sa problematikou hudobnej fenomenológie, hudobným myslením a sociálnou funkciou hudby. K významným dielam s medzinárodným ohlasom sa zaraďujú Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného (1951, 1997), Sociálna funkcia hudby (1961), trilógia Základy hudobného myslenia (1977), Tonalita (1983), Tektonika (1994), Úvahy o hudbe (1965) ako aj Úvod do systematiky hudobnej vedy (1980), monografia o Národnom umelcovi Eugenovi Suchoňovi (1961, 1978), štúdia Hudba a človek (1992, 2000), vysokoškolské skriptá Hudobná historiografia (1981, 1992).

"Vo svojej skladateľskej tvorbe bol ovplyvnený slovenským folklórom; s folklórnym, resp. folklórne sfarbeným vlastným hudobným materiálom narábal analyticky (podľa vzoru B. Bartóka), dotýkajúc sa i polytonality – konfrontáciou diatonickej melódie s chromatickým sprievodom (Klavírne trio), resp. kombinovaním kvintakordálnej harmónie s kvartovou či sekundovou – no zároveň podobne ako Novák s obľubou nadväzoval na dikciu lyrických a rapsodických slovenských ľudových piesní. V jeho skladbách sa často prejavuje sklon k intelektuálne hravej drobnokresbe a v jeho zrelej tvorbe prevláda apolónska miernosť a subtílnosť výrazu (Klavírne kvinteto; Tri piesne na slová Ivana Krasku)."

(ZVARA, Vladimír: Jozef Kresánek. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 159.)