Jozef Sixta

"Sixta bol vo svojej tvorbe spočiatku ovplyvnený tradičnou metódou kompozície svojho profesora, po absolutóriu (Symfónia č. 1) sa začal intenzívne zaujímať o techniky Novej hudby, predovšetkým o aleatoriku, výdobytky poľskej školy (Sláčikové kvarteto č. 1; Variácie pre 13 nástrojov; Noneto; Asynchrónia) a racionálnu organizáciu tónového materiálu. Jeho kompozičným ideálom je syntetická kompozícia, ktorá na jednej strane vychádza z viac-menej tradičného evolučného ponímania hudobnej formy, na druhej strane využíva selektívnu organizáciu horizontálnej i vertikálnej zložky tónového priestoru na báze redukovaných intervalových sérií. Prísny dôraz na kompozičnú integráciu spôsobuje, že základným stavebným princípom hudobného diania je kánon alebo imitácia. Preto možno Sixtove skladby považovať vlastne za prejavy integrácie ťažiskových kompozičných princípov európskej hudby. Autor sa snaží o syntézu renesančných (panimitačná textúra), klasicistických (tematická práca, evolučná koncepcia formy) a súčasných metód integrácie kompozície (intervalová selekcia vychádzajúca zo základu temperovanej dvanásťtónovosti). Výlučným predmetom Sixtovho kompozičného záujmu je „absolútna hudba“, jeho hudbu charakterizuje vyhýbanie sa akýmkoľvek mimohudobným asociáciám (absencia vokálnej hudby, zhudobňovania textu, programovosti či medziodborového prístupu). Zoznam jeho diela obsahuje teda výlučne skladby určené pre sólistické, komorné a orchestrálne médium."

(GODÁR, Vladimír: Jozef Sixta. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 255.)