Mikuláš Schneider-Trnavský

"V prvom období tvorby sa Schneider-Trnavský orientuje na pieseň. Prvotiny na nemecké texty vystriedal trvalý záujem o melodiku slovenskej ľudovej piesne, s ktorou sa začal zoznamovať v národne orientovaných spolkoch (Viedeň, Praha) – vznikajú prvé úpravy ľudových piesní a vzápätí prvé umelé piesne na texty slovenských básnikov pre sólový hlas so sprievodom klavíra. Roky úpadku Rakúsko-Uhorskej monarchie poznačené revolučným entuziazmom mladej slovenskej inteligencie túžiacej po národnej samostatnosti priniesli potrebu zborových kompozícií, ktoré by hudobne korešpondovali s revolučným obsahom textov od mladých politikov (napr. V. Šrobár, poslanec F. Juriga). Z obdobia do roku 1918 je ich viacero: Slovenský bunt; Stojí Slovák; Slovenská bojovná; Hor’sa Slovák ap.

Dôležitým medzníkom v tvorbe je turné s Umirovom a následne pobyt v Nemecku. Počas tohto obdobia nemal síce veľa času na tvorbu (s výnimkou usilovnej práce na jednotlivých číslach operety), ale určite mal možnosť počúvať i hrať svetovú hudobnú literatúru, bol v prostredí pulzujúceho kultúrneho a hudobného života (v Lipsku sa zoznámil aj s M. Ruppeldtom) a bol ovplyvnený novým smerovaním vývoja hudobnej reči. Tento vplyv sa prejavil najprv v piesňovej zbierke Slzy a úsmevy (vyd. 1912), ktorú kritik M. Lichard odmietol ako súčasť širokého prúdu „internacionálneho hudobného modernizmu“, neskôr v komorných skladbách duchovného charakteru (napr. Benedicta cuius viscera pre soprán, husle a organ, 1916; omša Missa pro defunctis, najmä jej časť Benedictus pre alt a organ, vyd. 1922 ; Ave Maria pre soprán, husle a organ, vyd. 1923) i v niekoľkých samostatných piesňach (Nad kolískou, vyd.1922; Neobzeraj sa, 1933 ap.) Vážny dopad na ďalšiu orientáciu jeho hudobnej reči a hudobnej inšpirácie mala práca na Jednotnom katolíckom spevníku, vydanie ktorého Spolok sv. Vojtecha plánoval už od svojho založenia (1870). Táto úloha sa začala realizovať až v roku 1921 po konštituovaní prvej biskupskej konferencie. Schneider-Trnavský bol poverený spracovaním hudobnej stránky piesní. Počas pätnástich rokov práce mal k dispozícii množstvo kancionálovej literatúry, tlačených i rukopisných zbierok zo všetkých kútov Slovenska. Tak ako v prvom období čerpal inšpirácie zo Slovenských spevov J. Kadavého, tu vstrebal do seba melodiku slovenských duchovných piesní (predovšetkým Cantus Catholici). Zúročoval ju v cirkevných kompozíciách, najmä z obdobia polovice tridsiatych rokov – Offertórium Terra tremuit; Slovenská omša in G; Missa pastoralis Alma nox in G ai.

V nasledujúcom období, kedy skončila aj intenzívna práca na jedinej operete Bellarosa (1941), v ktorej zužitkoval piesne vytvorené v Lipsku roku 1909, všetky tieto podnety ako vyzretý šesťdesiatnik pretavil do jedinečných cirkevných skladieb, väčšinou vokálno-inštrumentálnych. Aj v nich nájdeme charakteristické modulačné postupy, časté použitie alterovaných akordov, využívanie enharmoniky. Práci s témou však už venuje väčší priestor, na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, ktoré charakterizuje presýtenosť motivických prvkov. K závažným dielam patria omšové kompozície Missa in honorem Sancti Nicolai (1948), Missa Trencin-Teplicensis (1948) a Missa in honorem Sanctissimi Cordis Jesu (1949) vytvorené počas ďalšieho prelomového obdobia spoločnosti.

Tieto údaje sa dotýkajú predovšetkým jeho duchovnej tvorby, v ktorej jednoznačne mohol uplatniť slobodu ducha a umu. Diela svetské, ktoré väčšinou vznikali na objednávku, či pod vplyvom iných, vonkajších podnetov, by bolo treba podriadiť čiastočne iným kritériám. Mnohé z nich sú v najširšom slova zmysle inštruktívne. Komponoval takmer pravidelne pre konkrétneho adresáta pričom kvantita aj kvalita slovenských hudobných telies v prvej polovici 20. storočia bola dosť limitovaná. Najčastejším objednávateľom bol M. Ruppeldt, dirigent Speváckeho zboru slovenských učiteľov, ktorý patril k najlepším zborovým telesám. Preto i viaceré mužské zbory sú kompozične najprepracovanejšie. Treba si uvedomiť, že na rozdiel od orchestrálnych telies bola najrozvinutejšia interpretačná základňa práve v oblasti zborového spevu. Aj to môže byť dôvodom, prečo sa Schneider-Trnavský nestal symfonikom, ale v drvivej väčšine svojich skladieb využil práve ľudský hlas. Je autorom štyroch piesňových zbierok (okrem spomenutých, zbierka piesní pôvodne určených pre učebnicu spevu Zo srdca, 1920 a Piesne o matke, 1940), päťzväzkovej zbierky úprav slovenských ľudových piesní, niekoľkých inštruktívnych klavírnych (Slovenská sonatína; Pestrý rad skladieb pre klavír) aj organových skladieb (Malé interlúdiá pre organ; Prelúdiá pre organ). Okrem absolventskej sonáty venoval husliam dielo Duhopol a sláčikové kvartetá ako prípravné štúdie pre Slovenskú suitu. Medzi jeho dielami nájdeme aj veľké množstvo príležitostných skladbičiek. Symfonickú báseň Pribinov sľub vytvoril na objednávku pre Pribinove slávnosti v Nitre (1933). Jedinú symfóniu – Symfónia e mol „Spomienková“– skomponoval na podnet Zväzu slovenských skladateľov. Premiéru mala v roku jeho 75. narodenín (1956). O rok neskôr vytvoril ďalšie veľké orchestrálne dielo Slovenská suita Keď sa pieseň rozozvučí.

Jednoznačný postoj Schneidera-Trnavského k životu, hlboká viera a presvedčenie demokrata ho napriek tomu, že žil v štyroch štátoch a piatich režimoch, hoci sa nikdy neodsťahoval z rodného mesta, dokázali priebežne udržať vo vedomí spoločnosti, aj keď (najmä počas komunistického režimu) v prísne selektívnom hodnotení jeho tvorby."

(BUGALOVÁ, Edita: Mikuláš Schneider-Trnavský. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 243 – 245.)