Vladimír Godár
VLADIMÍR GODÁR (1956, Bratislava) študoval na bratislavskom Konzervatóriu hru na klavíri u Márie Masarikovej, kompozíciu u Juraja Pospíšila, neskôr kompozíciu na Vysokej škole múzických umení u Dezidera Kardoša (1975 - 1980). V rokoch 1988 - 1989 absolvoval štipendijný pobyt na Hochschüle für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Romana Haubenstock-Ramatiho. V tom období bol ašpirantom na Ústave hudobnej vedy SAV (1998 - 1992). V rokoch 1979–1988 bol redaktorom hudobného vydavateľstva OPUS, neskôr, po roku 1991 šéfredaktorom revue pre hudobnú kultúru Slovenská hudba. V sezóne 1993 - 1994 bol sídelným skladateľom Slovenskej filharmónie. V roku 1993 obhájil kandidátsku prácu Battaglia a mimesis, získal titul kandidáta vied a od roku 1996 prednáša dejiny estetiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (od roku 2001 je tiež pedagógom skladby na Akadémii umení v Banskej Bystrici). Od roku 1997 vedie vydavateľskú sekciu NHC/HC, bol tiež riaditeľom vydavateľskej sekcie Národného hudobného centra. Je nositeľom viacerých ocenení: Cena J. L. Bellu za skladbu Partita (1985) a Concerto grosso (1987), Cena hudobnej kritiky za skladbu Dariačangin sad (1988) a Cena Zlatý klinec za hudbu k filmu Neha (1991).
Godárova hudba vniesla začiatkom 80. rokov do slovenského kontextu nové „argumenty“ – nové postulovanie hudobného času, nový postoj k minulosti spočívajúci v adopcii historických formových konceptov (passacaglia, concerto grosso, partita) a novú podobu konzekventného seriálneho myslenia, v ktorej dochádza k prekríženiu zložky vertikálnej (princíp tonálneho centra), lineárnej (kánonický princíp) a sónickej (cluster). Tieto nové podnety boli vnímané jednak ako nástup novej generácie skladateľov (M. Burlas, Szeghy, Breiner a i.) a jednak ako estetická revolta proti „oficiálnej“ hudbe 70. rokov a zároveň proti pokračujúcemu dedičstvu Novej hudby. V širšom kontexte však boli spojené s hlbšími prúdmi v európskej hudbe paralelne sa manifestujúcimi v tvorbe A. Schnittkeho, H. M. Góreckého, G. Kančeliho a i.
Pre viaceré Godárove diela je charakteristické spolupôsobenie dvoch základných východísk: relatívne krátky, lapidárny motivický tvar a rozmerná plocha, na ktorej sa tento tvar realizuje. Na rozdiel od minimalistickej koncepcie však Godárov hudobný čas plynie v etapách, je zvrásnený výraznými zmenami faktúry spojenými s maximálnym dynamickým kontrastom. Na prelome 80. a 90. rokov sa u Godára zvýrazňuje väzba na historické obdobia, čo sa prejavuje niekedy väčšmi v asociatívnej rovine, inokedy aj v samotnom hudobnom procese. Osobitnú pozornosť si zasluhuje spôsob, akým dokázala Godárova hudba zarezonovať aj v slovenskom hranom filme, vrhajúc tak nové svetlo na otázku spoločenskej izolácie súčasného skladateľa.
Dielo (výber): Ricercar per 4 stromenti (1977), Žalostné pesničky na slová starej slovenskej poézie pre ženský/detský zbor a komorný súbor (1979), 1. symfónia (1980), Trio pre husle, klarinet a klavír (1980), Husľové duetá (1981), Lyrická kantáta pre mezzosprán a komorný orchester (1981), Partita pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), Grave, passacaglia pre klavír (1983), Talizman, nokturno pre husle, violončelo a klavír (1979 - 1983), Orbis sensualium pictus, oratórium (1984), Uhol pohľadu, hudba k filmu (1984), Meditácia pre husle a orchester (1984/R 1990), Štyri vážne spevy pre hlas a klavír (1985), Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír (1985), Concerto grosso per archi e cembalo (1985), Staccato, hudba k filmu (1985), Uspávanky Jana Skácela pre soprán, flautu, violončelo a čembalo (1986), Sekvencia pre husle a klavír (1987), Dariačangin sad, mýtus podľa O. Čiladzeho pre violu, violončelo a orchester (1987), Paví pírko, hudba k filmu (1987), Jesenná meditácia pre sláčikové kvarteto (1970/1990), Let asfaltového holuba, hudba k filmu (1990), Neha, hudba k filmu (1991), Neha pre sláčikové kvarteto (1991), 2. symfónia, rituál pre orchester (1992), Cudzinci, hudba k filmu (1992), Všetko, čo mám rád, hudba k filmu (1992), Záhrada, hudba k filmu (1995), Via lucis pre orchester (1993), Barkarola pre husle, harfu, čembalo a sláčiky (1993, verzia pre violončelo, harfu, čembalo a sláčiky 1996), Déploration sur la mort de Witold Witold Lutosławski pre sláčikové kvarteto (1994), Emmeleia, rôzne verzie (1994), Tombeau de Bartók (1995), Záhrada, hudba k filmu (1995), Ecce puer pre soprán, harfu, chitarrone, čembalo a sláčiky (1997), Orbis pictus, hudba k filmu (1997), Návrat idiota, hudba k filmu (1998), La Canzona refrigerativa dell arpa di Davide pre violončelo a harfu (1998), Bikít Gilgameš pre bas a violončelo (1998), O Crux pre sólové violončelo (1999), Krajinka, hudba k filmu (2000), Divertimento in A pre husle a violončelo (2001), Variazioni facili pre husle, violončelo a klavír (2001), Filmová suita pre sláčikové kvarteto (2001), Stála matka (2001), Kniha žalmov pre violončelo (2003), Pieseň labute pre 4 violončelá (2003), Malá suita pre saxofónové kvarteto (2003), Le carneval de Venise pre sláčikové kvarteto (2005), Slnečný štát, hudba k filmu (2005).