Iannis Xenakis
IANNIS XENAKIS (1922 – 2001) sa narodil v Rumunsku ako syn gréckych rodičov, ktorí sa s ním po desiatich rokoch vrátili presťahovali späť do Grécka. Jeho štúdium architektúry na Athens Polytechnic prerušila II. svetová vojna. Za aktívnu účasť v odboji (koncom vojny bol ťažko ranený), ho odsúdili na smrť, preto emigroval a usadil sa v Paríži a prijal francúzske občianstvo. V kompozícii bol žiakom Dariusa Milhauda a Arthura Honeggera na Ecole Normale de Musique, Oliviera Messiaena na Conservatoire National Supérieur de Musique; neskôr študoval u Hermanna Scherchena v Švajčiarsku. V Paríži sa stretol s Le Corbusierom, s ktorým dlhé roky úzko spolupracoval ako stavebný inžinier a architekt: projektovali Phillips pavilón, svetovú výstavu v Bruseli (1958), kláštor v La Tourette a ďalšie svetoznáme budovy. Ich spoločná architektonická revolúcia sa odrazila aj na Xenakisovej hudobnej revolúcii, ktorá výrazne ovplyvnila povojnový hudobný život. Už roku 1954 vystúpil proti serializmu, pretože chcel rozšíriť horizonty pôsobenia hudby. Tento postoj viedol k rozporu so súčasníkmi-skladateľmi: Messianen, Scherchen a Varèse ho však naěalej podporovali. Xenakis zaviedol termín „stochastická“ hudba, pre hudbu založenú na teórii pravdepodobnosti a využívajúcu pri tvorbe zvuku teóriu náhodných operácií. Predpovedal aplikáciu počítačov v hudbe a už roku 1957 rad svojich skladieb vytvoril na báze programu. Pomocou matematických pojmov a funkcií modeloval výšku, trvanie, farbu, vytvoril nové hudobné entity na báze logiky. Zaviedol pojem množiny do hudby. Vymyslel a realizoval multimediálne show so svetlom a zvukom v architektonickom priestore a v prírode, kde uvádzal svoje polytopické kompozície (napr. na svetovej výstave v Montreali v roku 1967, na zrúcaninách Persepolisu v Iráne v roku 1971, v zrúcaninách Mykén v roku 1978, k otvoreniu Centre George Pompidou v Paríži tiež v roku 1978). Xenakis prejavil svoju spätosť s byzantskou hudbou: zhudobnil rad klasických gréckych tragédií. Napísal množstvo teoretických článkov a pojednaní objasňujúcich jeho postoje a názory. V posledných rokoch života sa však už stránil hovoriť o svojich systémoch a metódach, jeho sústredenejší prístup k hudbe sa prejavil v jej novej kvalite.