Časť našej redakcie mala prednedávnom možnosť byť svedkom niekoľkohodinovej postprodukčnej práce v réžii nad Veľkým koncertným štúdiom Slovenského rozhlasu. V tlmenom svetle s očami pútanými množstvom blikajúcich svetielok mixážneho pultu a ušami snažiacimi sa analyzovať hudbu znejúcu v kvalite, ktorú, v dobe internetu a slúchadlovej estetiky zvuku, už počujeme len zriedka, sme sledovali prácu profesijne nerozlučnej dvojice zvukový majster a hudobný režisér. Peter Zagar ako etablovaný slovenský skladateľ síce o ponuky na komponovanie núdzu nemá, no jeho dennodenným chlebíkom sa stala práca hudobného režiséra. Na tomto poste koncom osemdesiatych rokov minulého storočia ako čerstvý absolvent skladby začínal. Po rokoch strávených prácou redaktora hudobnej literatúry sa v roku 2016 do rozhlasu vrátil. Ako hudobný režisér sledovaním partitúry a komunikáciou s hudobníkmi dohliada na to, aby z ich práce vznikol hudobný záznam čo najvyššej kvality.

Na prácu s hudobníkmi má hudobný režisér stanovený čas meraný hudobnými frekvenciami. Ich základnou dĺžkou sú zvyčajne štyri hodiny, počas ktorých sa podľa Petra Zagara „dá nahrať ideálne pol hodiny hudby, v horšom prípade desať minút“. Prvou fázou nahrávania je nastavenie zvuku, mikrofónov, zvukové doladenie, čo môže z frekvencie v prípade väčšieho hudobného telesa zabrať aj 45 minút. V tejto fáze sa rozostavujú mikrofóny tak, aby obsiahli každý nástroj a hlas vo vhodnom pomere k ostatným a aby celá dynamická škála od piana po forte bola vo výslednej nahrávke vyvážená. Potom možno pristúpiť k samotnému nahrávaniu. Za ideálne sa považuje, ak možno zaznamenať skladby, respektíve ich časti v celku alebo po čo najväčších úsekoch, a to opakovane dva- až trikrát, pričom režisér si v priebehu nahrávania značí, ktoré miesta pokladá za hodné opravy a tie potom nahradí vydarenejším materiálom z inej verzie. Takúto prácu považuje Peter Zagar za ideál, ku ktorému sa dá priblížiť len vtedy, ak sú hudobníci výborne pripravení už pred nahrávkou: „Keď interpret zahrá ucelený diel skladby v jednom kuse, zahrá detaily inak, ako keď napríklad zastaví pri nejakej gradácii a potom opäť pokračuje... V hudbe to počuť. Decrescendo robí hudobník inak, ak plynule nadväzuje na predchádzajúce crescendo, inak, ak mu určíme ako začiatok opravovaného úseku už vo forte, psychologicky to vníma inak, kontinuita vnímania psychologického času sa naruší.“
Špecializácia hudobná réžia sa dnes dá študovať napríklad na bratislavskom Konzervatóriu. „Koncom osemdesiatych rokov bolo bežnou praxou, že na pozíciu hudobného režiséra oslovila inštitúcia venujúca sa nahrávaniu hudby absolventa kompozície, u ktorého sa dalo očakávať, že má na to hudobné predpoklady,“ prezrádza o začiatkoch v Slovenskom rozhlase Peter Zagar, ale jedným dychom dodáva, že „dobrý hudobný režisér nemusí byť nutne skladateľom“. Predpokladom na zvládnutie tohto odboru je „citlivé, vycvičené ucho. Záujemca si musí uvedomovať, čo počuje. Dobrým tréningom je, ak človek spieva v zbore, ako to hovoril aj Robert Schumann, ktorý zdôrazňoval, že ak si chcete pestovať svoju muzikalitu, spievajte v zbore, a to najmä alt alebo tenor, teda stredné hlasy. Spevák vtedy cíti, kedy to musí ‚zapasovať‘ do danej harmónie, cíti, ako to funguje, čo je pekné, harmonické, čo je disharmonické. Ide tu teda o zmysel pre súzvuk viacerých tónov a tónových farieb. Dôležité sú aj odborné disciplíny, vedieť sa orientovať v skladbe, vo forme, v harmónii, kontrapunkte, ale aj rozlíšiť, čo je dôležité a čo menej“.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Updated: 15. 05. 2020
x