Chorvátska hudobná kultúra je okolitému svetu známa najmä vďaka festivalu Muzički Biennale Zagreb, ktorý od roku 1961 dodnes patrí popri Varšavskej jeseni k najvýznamnejším podujatiam v oblasti súčasnej hudby v krajinách niekdajšieho východného bloku. O jeho otvorenosti svedčí aj fakt, že za čias Titovej Juhoslávie ho navštívili osobnosti ako John Cage, Karlheinz Stockhausen, Olivier Messiaen či Mauricio Kagel. Netreba zdôrazňovať, že čulé kontakty so svetom a najaktuálnejšími prúdmi v súdobej hudbe a multimediálnom umení mali dôležitý vplyv na domácu tvorbu a pomohli chorvátskej hudbe preniknúť za hranice. Príkladom je aj tvorba aktuálnej umeleckej riaditeľky záhrebského bienále, ktorou je Margareta Ferek-Petrić.

Celý svet je javisko
Hudobný jazyk Margarety Ferek-Petrićovej zásadne ovplyvnilo štúdium vo Viedni, kde na Universität für Musik und darstellende Kunst boli jej pedagógmi okrem iných Iván Erőd a Chaya Czernowin. Aj striedavá existencia medzi Rakúskom a Chorvátskom, medzi dvoma jazykmi a kultúrami sa nevyhnutne odráža na výsledkoch jej tvorby. Tie totiž pomerne kurióznym a často vtipným spôsobom reflektujú ono balansovanie na hrane medzi „západným“ exkluzívnym elitárstvom (minimálne v zmysle využitia progresívnych kompozičných techník) a uvoľnenosťou balkánskeho dedičstva. Podobne ako v ranej a neskorej tvorbe Györgya Ligetiho, z ktorého odkazu Ferek-Petrić nepopierateľne čerpá, a to hneď v niekoľkých rovinách. V prvom rade je tu rovina technického majstrovstva, no „odľahčeného“ zmyslom pre humor a schopnosťou nadhľadu, v druhom už spomenutá integrácia balkánskeho folklórneho dedičstva, v ďalšom pozitívny sklon k teatrálnosti a mnohoznačnej surreálnosti, ktoré presahujú rámec čistej kompozičnej techniky. No jej hudba, napriek občasným podobnostiam výrazových prostriedkov, znie inak ako tá Ligetiho; svojím kompozičným ustrojením aj mimohudobnými témami, ktorých sa dotýka, už patrí k novému miléniu.
Ako skladateľka uvádza v autorskom komentári ku kompozícii pre veľký ansámbel All the world’s a stage (2017), jediný správny spôsob, akým pristupovať k absurdite tohto sveta, je únik do vesmíru humoru, irónie a krajných zmyslových zážitkov za pomoci zvuku. Tento únik vzápätí realizuje výkrikmi hráčov ansámblu, zborovo deklamujúcich heslá ako „Power!“ alebo „More power!“ a gejzírom cez seba navrstvených zbesilo virtuóznych figurácií a pseudoromantických klišé typu harfových arpeggií, no surrealisticky „pokrivených“ tremolami sláčikov hrajúcich za kobylkami. Táto zvuková aj sémantická smršť je však dôsledne štruktúrovaná a možno v nej odhaliť prvky tradíciou odskúšaných kompozičných postupov – fugata, kánonu, imitácie... Únik sa nedeje len v programovej rovine, ale zrejme aj v tej čisto hudobnej. Situáciu, keď sú techniky a postupy súčasnej kompozičnej praxe použité na ironizáciu jej elitárstva, možno dobre pozorovať už v Ligetiho opere Le Grand Macabre; tu sa takpovediac opakuje, prerozprávaná aktuálnym jazykom.
Pomocou humoru sa Margareta Ferek-Petrić vyrovnáva aj s náročnejšími témami. Pocity prázdnoty alebo vyhorenia sú predmetom Spukgedichte (2016) aj novšej skladby....

...pokračovanie článku v čísle 10/2020. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 23. 10. 2020
x