Začínali roku 1975 ako Sláčikové kvarteto bratislavského konzervatória, v roku 1979 začali účinkovať pod názvom Muchovo kvarteto, roku 1981 sa premenovali na Moyzesovo kvarteto. Osobné ambície pretavili do spoločného cieľa – méty dokonalej komornej súhry. Na scéne pôsobia dodnes a sú inšpiráciou pre ďalšie generácie. Aj pre naše Mucha Quartet, ktoré nesie meno zakladajúceho a dlhoročného primária „moyzesovcov“ Stanislava Muchu, môjho pedagóga. V kvartete hrám aj s jeho synom, violončelistom Pavlom Muchom. Aj preto som výzvu Hudobného života na debatu s kolegami prijal s radosťou a zvedavosťou...

Moyzesovo kvarteto je najdlhšie aktívne pôsobiacim sláčikovým kvartetom na Slovensku, tento rok oslavujete 45. výročie vzniku. Ja hrám v kvartete zatiaľ 17 rokov a musím priznať, že to nie je ľahké. Prezraďte, aký máte recept na dlhovekosť súboru?
Alexander Lakatoš: Pri príležitosti tohto výročia by sme mali v prvom rade poďakovať pánovi profesorovi Vrteľovi, pretože kvarteto vzniklo vďaka jeho myšlienke. Keď nás tam hore počuje, tak: „Pán profesor, ďakujeme!“ Práve Albín Vrteľ nám vštepoval recept, ako to môže fungovať dlhé roky: „Musíte mať spoločný cieľ a chuť do práce, musíte spolu vychádzať ľudsky, musíte sa vzájomne rešpektovať a tolerovať svoje slabiny.“ Myslím, že to aplikujeme v našej praxi a že to funguje.
František Török: Okrem pána Vrteľa je ďalším človekom, ktorého sme nesklamali, Alexander Moyzes. Keď sme prišli k nemu domov požičať si jeho meno, pýtal sa, či to myslíme vážne. No a 45 rokov je krásny vek a dôkaz toho, že sme to mysleli vážne.

Ako ste sa dali dokopy?
AL: Najprv spolu hrali Stanislav Mucha, Vojtech a František Magyarovci a Janko Slávik. Z pôvodnej zostavy je v kvartete už iba Jano.
Ján Slávik: Ja som na konzervatóriu študoval u pána profesora Večerného. Bol to zásadový pedagóg, ktorý žiakom nenechával veľkú voľnosť a nedovoľoval im hrať v žiadnych komorných súboroch, museli iba drilovať hru na violončele. Pánovi profesorovi Vrteľovi sa však podarilo vybaviť, aby som mohol ísť do kvarteta, čo bolo v danej situácii nevídané a som rád, že sa  tak stalo. Pre mňa to však nebola úplne nová partia, keďže som predtým hral so Stanom už na ĽŠU v klavírnom triu.

Na ktorého z pedagógov si spomínate najintenzívnejšie? Kam vás každý z nich posunul?
AL: Samozrejme, veľmi dobré základy nám dal profesor Vrteľ. Bol to plnokrvný muzikant, ktorý mal viedenskú školu a jasnú predstavu o tom, ako sa majú skladby hrať a ako majú znieť. Dovolím si povedať, že taká interpretácia by mohla pokojne odznieť aj teraz. Viem, že sa hudba stále vyvíja, dnes sa rýchle tempá hrajú rýchlejšie a pomalé ešte pomalšie, sforzata výraznejšie a podobne, ale jeho predstava by určite oslovila aj dnešného poslucháča. Navyše bol vynikajúcim psychológom, takže vedel, že keď niekomu niečo nejde, treba ho buchnúť do chrbta so slovami: „Pridaj, pridaj!“ Ale s úsmevom, dobrým pohľadom a pozitívnym úmyslom. Potom sme mali profesora Gašparka, s ktorým sme si však nevedeli nájsť cestu k sebe, lebo sme mali pocit, že v nás tlmil živelnosť, ktorú v nás profesor Vrteľ podnecoval. Tibor Gašparek nás však naučil.....

... pokračovanie článku v čísle 12/2020. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 05. 01. 2021
x