Dvadsiateho druhého decembra 2020 zomrel Roman Berger, jeden z najväčších slovenských skladateľov súčasnosti, v 90. roku života. V máji minulého roka Hudobné centrum naplánovalo komorný koncert z jeho tvorby v Mirbachovom paláci, žiaľ, zasiahlo ho prvé obdobie infekcie COVID-19 a druhý koncert v októbri sprevádzala druhá vlna pandémie. Roman Berger sa tešil otvorenému obdivu mladších generácií a svojich kolegov-skladateľov. Jeho komorné a symfonické diela boli po roku 1989 sústavne uvádzané na našich a za­hraničných pódiách, najmä v Poľsku, a tvoria pevnú súčasť slovenskej hudobnej histórie 20. a 21. storočia.

Uplynulé roky Roman Berger pracoval na posledných „kantovských“ veciach, na procese osvietenia tvorcu, vnútorných vzťahov hudby a jej etických väzieb so spoločenským prostredím. Pracoval na kompozíciách a rovnako na filozofických textoch viac-menej z vnútornej potreby, v samote, po smrti manželky Ruth, na poslednom poschodí vežiaka v bratislavskej Dúbravke. Okraj jeho písacieho stola lemovali knihy súčasných poľských a svetových autorov, estetikov a skladateľov. Poľský zväz skladateľov mu udelil významnú cenu, podobne vo Viedni získal Herderovu cenu za rok 1988. Prijal ich. Slovenský Rad Ľ. Štúra vrátil, neprijal ho pre morálne dôvody v súvislosti so situáciou na domácej aj svetovej politickej scéne, ktorú nemohol zvrátiť.

Berger reagoval na aktuálne problémy spoločenského života, politiky štátu, ale aj na poznatky z prírodných vied a teologickej filozofie, ktoré uviedol vo svojich článkoch pre periodikum Tvorba a viaceré denníky, v teoretických knihách o hudbe a nielen o hudbe. Bol vždy kritický a zastával etické miery konania v životných situáciách, ako aj v hudobnej oblasti, navrhoval iný prístup k vyučovaniu hudobnej výchovy v školách.

Nemal rád hudbu na objednávku, tvoril slobodne, z vnútorného popudu. Vyberal si zlomové situácie v živote priateľov a v dielach autorov. Vedome hudobne mapoval charakter človeka, slovami Kralickej Biblie „človeka hovädného“, jeho odveké nedorozumenia a nehumánne konanie. Missa pro nobis pre orchester a zbor bola jeho posledným významným a rozsiahlym dielom, ktorým nás emočne prekonal, tatarkovsky „preoral“. Zavŕšil ním vývoj vlastného hudobného jazyka, ktorý sa začal v raných 60. rokoch minulého storočia.

Narodil sa v Těšíne, skladbu študoval už na VŠMU, keď bola rodina vysťahovaná po šikane na hraniciach do Bratislavy. Otec bol odvedený do koncentračného tábora a 9-ročný Roman musel živiť rodinu prácou v továrni.

Na začiatku svojho vzdelávania bol klaviristom, na vysokej škole v Katoviciach absolvoval dielami Szymanowského. Hneď od začiatku jeho tvorby nastúpili zložité rytmické horizontálne útvary, neočakávané, nepravidelné akcentácie, spôsob variovania tém, permutácie, organicky na seba napojené, z ktorých vzniká kontinuálny celok. V jeho harmonickom jazyku dominovali päťtónové akordy s nónami, sekundami a so zväčšenými kvartami. Výrazné až drastické akordy na dramatických vrcholoch skladieb, ale aj pri príprave smerom k vyvrcholeniu skladby, v „rozbehu“ do priestoru rozsiahlej kompozície (nepísal krátke skladby). Oktávy či len jeden tón, zahusťovaný najbližšími intervalmi, tvoril klastre na najdynamickejších miestach alebo hneď na začiatku skladby (tak sa začína jeho 13-minútové Semplice pre klavír, rozvíjajúca sa z motívu prelúdia Bachovej Suity h mol). Dlhý čas rozvíja tercie, vedúc do veľkého vrcholu, aby nastala kataklizma, dlhá plocha v trojitom forte.

Estetika jeho skladieb sa nevyhýba drastickým dlhším plochám, na ktorých vybuchuje ako Beethoven náhlymi sforzatami. Končí katar­zne, akoby s ospravedlňujúcou očistou po dráme. Závery písal nádherné. Toto je tajomstvo jeho hudby: aristotelovský dramatický oblúk končí oslobodzujúcou katarziou. Je v tom celý rozum súčasnej vedy, teórie prírodných vied, filozofií a estetík skladateľov, ktorých študoval celý život ako Bach. Berger je zástancom etickej tvorby a jeho diela nenaznačujú žart, vábenie či humorné scény. Sú v nich pokora, lamentácia, dráma, protest, meditácia. Komorná tvorba je jadrom jeho skladateľského poslania už od 60. rokov, keď upútal svojimi orchestrálnymi Transformáciami v sále Slovenskej filharmónie.

Posledný list spred dvoch mesiacov sa dal ťažko čítať, písmo pôsobilo prerušovane. V jednom liste pred rokom mi písal, „som už prakticky jednou nohou v hrobe“. Túto otázku som „odsunula“ listom, v ktorom mu píšem, že chcem usporiadať k jeho deväťdesiatke komorný koncert s tromi jeho zásadnými dielami pre klavír a pre violončelo (Soft November MusicSemplice pre klavír sólo a vrcholné Konvergencie pre sólové violončelo).

Roman Berger je transformačným a variačným typom skladateľa, najvýraznejším predstaviteľom tzv. postwebernovskej skladateľskej generácie, ktorá nastúpila začiatkom 60. rokov na slovenskú hudobnú scénu spolu s Iljom Zeljenkom, Ivanom Paríkom, Petrom Kolmanom, Miroslavom Bázlikom, Jurajom Benešom, Jozefom Sixtom, Jurajom Hatríkom a ďalšími. Pristúpila k tvorbe iným spôsobom ako ich predchodcovia a učitelia, dostala sa na zahraničné pódiá, začínajúc medzinárodným festivalom Varšavská jeseň. Najváženejšia v dejinách slovenskej súčasnej hudby sa dočkala uznania po roku 1989. Zeljenka, Parík, Beneš, Sixta a Berger už nie sú medzi nami...

Článok je uverejnený v čísle 01-02/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 20. 02. 2021
x