Bol jedným z najlepšie platených hudobných umelcov na svete. Ako šéfdirigent newyorskej Metropolitnej opery stál na čele jednej z najprominentnejších hudobných inštitúcií. Až v jeho pokročilom veku, poznačenom chorobou, vystúpila na povrch aj temná stránka jeho povahy: roky sexuálne zneužíval mladých mužov. Prípad Jamesa Levina je nielen tragický, ale aj symptomatický pre celý priemysel s klasikou. Otvoril totiž problematiku, ktorá nie je ani zďaleka spracovaná a uzavretá. James Levine zomrel 9. 3. v Palm Springs.

Obzretie sa za Jamesom Levinom nemôže byť, žiaľ, iba hudobné. Nestačí si len povzdych­núť nad tým, že jeho pochybné správanie voči mladým mužom malo súdnu dohru. Nestačí jeho úmrtie odignorovať, či už od hanby, z hnevu, alebo z trápneho pohnutia. Na to je jeho umelecký odkaz príliš významný. Levinov život, ktorý bol na koncertných pódiách či v orchestrálnych jamách operných divadiel tak hviezdne žiarivý a ktorý sa tak hanebne skončil, je pre svet klasiky príznačný. Zrkadlia sa v ňom pomýlené a systematicky prehliadané štrukturálne zlyhania, ktoré sa nesmú zamlčať. Levine si svoje prešľapy totiž mohol dovoliť len pre svoje výnimočné umelecké zásluhy, ktoré ho urobili prakticky nedotknuteľným. Špičkoví dirigenti oplývajú takmer neobmedzenou mocou, do ktorej ich okolie projektuje nimbus morálnej bezúhonnosti a vysokej charakterovej kredibility. Oslavy Levinových 75. narodenín boli už poznačené súdnymi procesmi a zhoršujúcou sa Parkinsonovou chorobou. Namiesto opulentných osláv zavládlo trápne ticho. Mlčanie je dobrým liekom pre namáhané hlasivky, menej však už pre svedomie…

James Lawrence „Jimmy“ Levine bol zázračné hudobné dieťa. Narodil sa v roku 1943 v Cincinnati ako syn majiteľa továrne na výrobu textilu a herečky. Jeho výnimočný talent bol odhalený už v útlom veku. Ako 10-ročný vystupoval na klavírnych koncertoch, na Juilliard School v New Yorku mal tých najlepších učiteľov. Legendárny huslista Walter Levin v ňom prebudil záujem o hudbu klasickej moderny. Vďaka nemu si rozšíril klasický romantický repertoár o diela Arnolda Schönberga a druhej viedenskej školy. V roku 1971 debutoval za dirigentským pultom v MET. Mladý muž so strapatými kučerami si razom získal srdcia divákov mekky operného umenia. O dva roky neskôr sa stal ako 29-ročný jej šéfdirigentom, v roku 1976 bol vymenovaný za jej doživotného hudobného riaditeľa. Počas takmer piatich desaťročí pozdvihol umeleckú úroveň MET na absolútny vrchol. Podpísal sa nielen pod nespočetné hudobné naštudovania, ale významne ovplyvnil aj dramaturgiu prvej opernej scény Spojených štátov. Stal sa oslavovanou hviezdou operného divadla, ktorá darovala vďačnému obecenstvu stovky nezabudnuteľných večerov. Speváci ho milovali pre jeho dýchajúce gestá, ktorými ich priam nosil na rukách. Máloktorý dirigent sa rozumel technike spevu, dispozíciám a možnostiam ľudského hlasu tak ako on. Práve pre túto schopnosť bol vyhľadávaným klavírnym partnerom v piesňových recitáloch. Úroveň Orchestra Metropolitnej opery ovplyvnil tak výrazne a trvalo, že dodnes obstojí aj v konkurencii so svetovou špičkou symfonických orchestrov. Levine pravidelne hosťoval i u Viedenských a Berlínskych filharmonikov. S Viedenčanmi nahral niekoľko ťažiskových diel Mozartovho œuvre, ktoré dnes pre svoj tak trochu vyumelkovaný ráz pôsobia už starožitne. Levine bol celou svojou umeleckou dušou rozprávačom príbehov v hudbe, ktorému boli pátos a dráma bližšie než hudobná teleológia symfonickej tvorby Beethovena, Mozarta či Brahmsa.

Levinova taktovka neoplývala nadnesenou ľahkosťou. Jeho Parsifal napríklad pôsobil na rozdiel od Boulezovho do istej miery dusnejšie. Wagnerovu vrcholnú hudobnú drámu v Bayreuthe dirigoval v roku 1982, pri príležitosti stého výročia jej svetovej premiéry, celých päť hodín. V porovnaní s Boulezovou interpretáciou zhruba o neuveriteľnú jednu hodinu viac. Jeho pôsobenie na čele Mníchovských filharmonikov (1999–2004) vošlo do dejín ako rozpačité. Po Sergiuovi Celibidachem, ktorý sa stal v Mníchove ešte počas svojho pôsobenia žijúcim kultom, ho publikum na Isare prijímalo len ťažko. Po relatívne krátkom intermezze v bavorskej metropole sa vrátil do Spojených štátov, kde prevzal šéfdirigentskú taktovku Bostonského symfonického orchestra. So žiadnym hudobným telesom však nebol tak silno spätý ako s Orchestrom MET. Zdravotné problémy mu spôsobil pád, po ktorom mu dirigovanie sťažovali bolesti chrbta a zhoršujúca sa Parkinsonova choroba. Dlho sa zdráhal odísť, predstavenia dirigoval na špeciálne upravenej dirigentskej podeste. Až v roku 2016 rezignoval na funkciu doživotného hudobného riaditeľa a stal sa „len“ čestným dirigentom.

O rok neskôr ho viacerí muži obvinili zo sexuálneho obťažovania. Všetci zhodne tvrdili, že od nich Levine vyžadoval sexuálnu povoľnosť ako protislužbu za podporu ich umeleckej kariéry. Levine sa stal takmer zo dňa na deň toxickým. MET mu na hodinu vypovedala post čestného dirigenta, pričom nie je dodnes jasné, koľko toho vedeli zodpovední vo vedení MET o dirigentových pokleskoch ešte pred tým, než vyšli na povrch. Jeho prečiny – a hovorilo sa aj o maloletých obetiach – boli v čase svojho odhalenia už premlčané: Levine teda nebol nikdy odsúdený. Súd však zbavil obvinenia aj...

...pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 28. 04. 2021
x