V roku 2021 sme si pripomenuli aj 110. výročie úmrtia jednej z najvýnimočnejších osobností hudobných dejín, Gustava Mahlera. Z jeho počtom neveľkého skladateľského odkazu sa sústredíme na poslednú dokončenú symfóniu.
V tvorbe tohto rodáka z Kalíšť pri Jihlave nachádzame „len“ deväť dokončených symfónií, skice k desiatej a niekoľko desiatok piesní (ak si odmyslíme prvotiny Žalobná pieseň a jednočasťové Klavírne kvarteto). Vysvetlení je niekoľko. Mahler jednak sám seba definoval ako prázdninového skladateľa: počas rušnej a vypätej opernej sezóny sa nedokázal naplno koncentrovať na komponovanie, ktoré muselo počkať na divadelné prázdniny v letných mesiacoch. Potom o sebe s odôvodneným sebavedomím vyhlásil, že „Beethoven zložil len jednu Deviatu, kým každá z jeho symfónií je Deviata“ 1. Táto veta sa týka mimoriadnej myšlienkovej závažnosti, filozofickej zomknutosti a epochálneho významu každej symfónie. Napokon, Mahler bol perfekcionista a je o ňom tiež známa určitá poverčivosť a strach zo „syndrómu deviatich symfónií“ – Beethoven, Bruckner a Dvořák po skomponovaní deviatich symfónií zomreli a zanechali nanajvýš náčrty k desiatej. Mahler tomuto javu pôvodne chcel predísť tak, že po 8. symfónii nasledujúcu Pieseň o Zemi nezahrnul do poradia číslovaných symfónií, hoci sa táto kompozícia naozaj viac podobá na piesňový cyklus než na symfóniu. Deviatej symfónii sa však aj tak nevyhol, a tá sa naozaj stala jeho poslednou…
Mahlerov štýlPohľad na Mahlerovu symfonickú tvorbu odhaľuje niekoľko významných skutočností. 1. Úzka spojitosť s piesňou; piesňový spôsob tematického rozvíjania a melodickej dikcie zaiste nadväzuje na Schuberta. V prvých štyroch symfóniách nachádzame aj niekoľko dôležitých citácií piesní, pieseň predstavuje akýsi intímny kontrast k veľkoleposti symfónií. 2. Uzavretosť formy napriek mnohým neštandardným riešeniam nadväzuje na tradíciu rakúsko‑nemeckého symfonizmu v 18. a 19. storočí. To však nie je v protiklade s bytostne kozmopolitnou osobnosťou a poetikou skladateľa. 3. Šokujúca heterogenita invencie a použitých prvkov: od ľudových (židovských, slovanských, rakúsko‑nemeckých) nápevov cez fanfáry, dychovku a cirkus až po vysoko sofistikované, no zväčša diatonické témy. 4. Filozofickosť, sprostredkovanie svetonázoru vo viacerých symfóniách (najmä v tých vokálno‑inštrumentálnych), autobiografické črty aj v rýdzo inštrumentálnych dielach. 5. Monumentálnosť, mystickosť a syntetickosť v spojení s častou iróniou a parodickými prvkami. 6. Revolučne nová zvukovosť a inštrumentácia: ide najmä o nový, objavný spôsob exponovania nástrojov v priestore, vytvárania originálnej polyfónie, kríženia hlasov a vertikálnej kombinácie hlasov a tém. Ako poznamenáva Kurt Blaukopf, táto prevratná linearita sa mohla plne uplatniť až v 20. storočí s rozšírením stereofónie a vybudovaním moderných koncertných siení. 7. Všadeprítomná inšpirácia prírodou, jej zvukmi, pocitmi a náladami, ktoré v tvorcovi prebúdza.
Slávna Symfónia tisícov (Ôsma) vznikla koncom Mahlerovho desaťročného pobytu vo Viedni vo funkcii riaditeľa Dvornej opery (1897–1907). Rok 1907 bol pre skladateľa negatívnym zlomom a ťažkou krízou: bola mu diagnostikovaná vážna srdcová choroba a zomrela jeho staršia dcéra Maria Anna. Koncom roka reflektoval na pozvanie na miesto operného a neskôr symfonického dirigenta v Spojených štátoch, ktoré sa stali jeho prechodným domovom až do konca života, hoci letné a jesenné mesiace trávil v Európe.
Posledné tvorivé vypätieDeviatu symfóniu začal Mahler komponovať pravdepodobne v júli 1909 a pracoval na nej počas letných mesiacov v južnom Tirolsku. V apríli 1910 mohol oznámiť svojmu vernému stúpencovi a priateľovi, dirigentovi Brunovi Walterovi, že dielo je dokončené. V tomto roku sa uskutočnilo aj známe terapeutické stretnutie so zakladateľom psychoanalýzy Sigmundom Freudom a v septembri sa dožil obrovského zadosťučinenia v podobe ohromujúceho úspechu premiéry Symfónie tisícov v Mníchove. Veľa času mu už však neostalo: 18. mája 1911 zomrel ťažko chorý vo viedenskom sanatóriu Loew.
Mahlerova Deviata symfónia je nesmierne ťažko vysvetliteľné a analyzovateľné dielo. Nadväzuje na skladateľove čisto inštrumentálne symfónie; podobne ako Prvá, Štvrtá a Šiesta, má aj Deviata štyri časti. Táto štvorčasťovosť však nemá nič spoločné s tradičným pôdorysom sonátového cyklu. Naopak, v pozadí sledujeme latentnú trojdielnosť. Prvý veľký celok vytvára pomalá 1. časť, druhý celok sa skladá z 2., parodicko‑tanečnej, a 3., burlesknej časti, ktoré majú menší rozsah a zrýchlené tempo. Tretím celkom je napokon samotná 4. časť, pomalé rozlúčkové finále. Celkové trvanie skladby predstavuje okolo 75 minút.
Mahler a hudobná modernaRovnako pozoruhodný je fakt, že symfónia nemá spoločnú tóninu – prvá časť je v D dur, druhá v C dur, tretia v a mol a štvrtá v Des dur. Takýto tonálny plán sa vymyká akýmkoľvek konvenciám a pravidlám2, čo je silným argumentom v prospech tvrdenia, že Mahler stojí na prahu hudobnej moderny, anticipuje ju, ba dokonca je už jej súčasťou. Durový trojzvuk predstavuje harmonické ťažisko a v prvej a poslednej časti je aj tonálne centrum veľmi stabilné – napriek množstvu vybočení a modulácií. Hoci rytmická stránka nemá prioritnú funkciu, v oblasti zvukovosti a sadzby je autor, naopak, veľmi moderný: pozorujeme časté striedanie symfonického a intenzívne diferencovaného komorného zvuku s predzvesťou sonoristiky. Často sa v súvislosti s Mahlerovou kompozičnou technikou spomína aj slovo montáž a anticipácia štrukturalizmu. Pokiaľ ide o obsadenie, autor tu rezignuje na staršie výboje v podobe rozšírenia arzenálu symfonického orchestra (kravské zvonce, metla, kladivo…) a prináša relatívne umiernenú inštrumentálnu zostavu: štyri flauty, pikola, tri hoboje, anglický roh, štyri klarinety, basklarinet, tri fagoty, kontrafagot, štyri lesné rohy, tri trúbky, tri trombóny, tuba, tympany a zostava bicích, dve harfy a sláčikové nástroje.
Z esteticko‑významovej stránky je tu rozhodujúca blízkosť smrti, jej tušenie, vyrovnávanie sa s ňou a rozlúčka so životom, najmä v záverečnom Adagiu. Prítomnosť triviálnych či „banálnych“ prvkov je nanajvýš obmedzená: kompozíciu určuje charakter vznešenej vážnosti v okrajových častiach a neopakovateľná mahlerovská irónia v bloku druhej a tretej časti. Vrcholná štrukturálna komplexnosť je prítomná aj v záplave hierarchicky usporiadaných motívov a ich fragmentov; najdôležitejšie a najčastejšie motivické prvky však štruktúru centralizujú v dialektickom protiklade k atomizujúcim tendenciám. Základným intervalom skladby je klesajúca veľká sekunda fis‑e či f‑es, ktorá zohráva kľúčovú úlohu v hlavnej myšlienke prvej a poslednej časti. Vertikálna rozmanitosť špecifickej orchestrálnej polyfónie dominuje v 1. a 3. časti, kým 2. a hlavne 4. časť sú homofónnejšie.
Andante comodo, D durSkutočný rébus pre analytika v trvaní cca 25 minút. Pripisujú jej kontúry sonátovej formy, ale tie sú naozaj vzdialené a nezreteľné a už tu vôbec neplatia obvyklé tonálne vzťahy. Centrálnou tóninou je D dur, s občasnými „výletmi“ do...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 12/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.