Hudobné centrum,
Bratislava 2008
V roku 2008, roku storočnice Eugena Suchoňa, sa odohralo niekoľko významných udalostí, zmyslom ktorých nebolo len pripomenutie si jubilea slovenského skladateľa, ale aj úsilie priniesť nové, resp. prehodnocujúce pohľady na tvorivý odkaz tejto veľkej osobnosti. Na prvom mieste spomeňme obnovenú premiéru opery Krútňava, ktorú umožnila záslužná rekonštrukcia pôvodného znenia partitúry z pera skladateľa Vladimíra Bokesa. Na CD nosičoch vyšlo viacero reedícií nahrávok skladateľových symfonických opusov, ale aj nové nahrávky s presvedčivými výkonmi slovenských interpretov (Zuzana Paulechová v cykle Obrázky zo Slovenska a Ladislav Fančovič a Milan Paľa v Suchoňových klavírnych a komorných kompozíciách). V rámci BHS sa v decembri 2008 uskutočnila medzinárodná muzikologická konferencia venovaná historickým, geografickým a axiologickým kontextom Suchoňovho diela a na neposlednom mieste treba uviesť významný edičný počin – Hudobné centrum pripravilo nové vydanie prvej knižnej monografie o skladateľovi, ktorá vyšla v roku 1955, z pera Ernesta Zavarského. Inštitúcia tak nadviazala na predchádzajúce záslužné pripomínanie si tvorivého odkazu slovenských muzikológov (M. Filip, J. Kresánek). Táto reedícia však nie je dôležitá len z hľadiska rozšírenia monografických textov venovaných Suchoňovi, je predovšetkým dôstojnou rehabilitáciou jej autora E. Zavarského, všestranného bádateľa, ktorý si pre profesionalitu svojej práce a právo na svoj názor v minulosti neraz vyslúžil kritiku z vlastných radov.
Prvá polovica 50. rokov minulého storočia bola na Slovensku dobou, kedy sa aj domáce hudobnovedné bádanie stalo terčom ideologických manipulácií. Na pôde novozaloženého Ústavu hudobnej vedy SAV sa v zmysle vulgárneho hesla „zbližovania vedy so životom“ mala sústrediť pozornosť najmä na problematiku súčasnej slovenskej hudby. To vyústilo do vzniku 8 titulov venovaných žijúcim slovenským skladateľom – Mikulášovi Moyzesovi, Deziderovi Kardošovi. Šimonovi Jurovskému, Jánovi Cikkerovi, Alexandrovi Moyzesovi, Andrejovi Očenášovi, Fricovi Kafendovi a Eugenovi Suchoňovi. Väčšina úvah v nich bola poplatná požiadavke vykresliť menovaných tvorcov ako oddaných prívržencov nového režimu komponujúcich v duchu napĺňania „národnej formy a socialistického obsahu“, čím sa táto kolekcia rýchlo posunula do polohy dobových svedectiev o pisateľoch. (Jedine Burlasova práca o svojom učiteľovi kompozície je cenná pre dobové priblíženie viacerých faktov). Z tohto grafomanského zanietenia sa najvýraznejšie vymanil Zavarský. Nepísal totiž ad hoc, pre účelovú propagáciu, ale jeho prístup k skladateľovi bol rýdzo vedecký, prameniaci z niekoľkoročných skúseností so Suchoňovou hudbou, ako aj tvorbou jeho generačných vrstovníkov.
Zavarský sa v r. 1942 zamestnal v hudobnom odbore Slovenského rozhlasu v Bratislave, kde mal na starosti prípravu odborných textov k hudobným reláciám. Pravidelnou súčasťou programu boli skladby slovenských skladateľov Suchoňovej generácie (často premiéry) a Zavarský bol viazaný redaktorskou povinnosťou dôkladne preštudovať vysielané skladby, stretnúť sa s ich autormi a priebežne spoznávať fyziognómiu ich tvorby. Získané skúsenosti pretavil v knižnej monografii Súčasná slovenská hudba (1947). V nej predstavil (zreteľnejšie ako už etablovaná kritička Z. Bokesová, ktorá vydala v tom istom roku titul s totožným názvom) osobitú štýlovú pozíciu skupiny skladateľov, neskôr nazvanej „slovenská hudobná moderna“, vychádzajúc zo svedomitej teoreticko-estetickej analýzy ich jednotlivých skladieb. V rámci Suchoňovho profilu tu v mnohých formuláciách, vrátane definície tzv. suchoňovskej stupnice, nachádzame základ jeho neskoršej monografie o skladateľovi. Svoj záujem o Suchoňovu osobnosť a dielo prezentoval Zavarský aj na akademickej pôde. V r. 1951 obhájil na Masarykovej univerzite v Brne u prof. Jana Racka svoju rigoróznu prácu s názvom Vývoj hudobnej reči Eugena Suchoňa. Bol teda výsostne kompetentný napísať kvalitnú monografickú prácu.
O tom, že Zavarského záujem o Suchoňovu osobnosť a tvorbu neustal, svedčí ambícia zasadiť skladateľa a jeho hudbu do širšieho európskeho kontextu. V štúdii Príspevok k výskumu hudobnej reči Eugena Suchoňa, uverejnenej v roku 1957 v 3. čísle Slovenskej hudby, sú odkazy na novšie pramene vypovedajúce o originalite Zavarského pohľadu a užitočnosti ním plánovanej druhej verzie suchoňovskej monografie. Tento plán sa však už nemohol zrealizovať, zakrátko (v roku 1960) vyšla z pera vtedajšieho univerzitného docenta na FFUK Jozefa Kresánka monografia Národný umelec Eugen Suchoň, ktorá sa v rozšírenej podobe (zásluhou Kresánkovho žiaka Igora Vajdu, ktorý sa venoval Suchoňovej novšej tvorbe komponovanej po opere Svätopluk) dočkala roku 1978 druhého vydania. Text tohto vydania sa dodnes javí ako reprezentatívny a na Zavarského prácu sa zabúdalo. Veď tento muzikológ sa na konci 50. rokov stal terčom nespravodlivého obvinenia z pochybných názorov (v rokoch 1957–1958), keď zaslal do poľského mesačníka Ruch muzyczny sériu článkov, v ktorých aj kriticky reflektoval štýlovú nehybnosť v slovenskej hudobnej tvorbe, a hrozilo mu za to vylúčenie zo Zväzu slovenských skladateľov. Tento tlak stačil, aby sa Zavarský zo súdobej slovenskej hudobnej tvorby postupne preorientoval viac do minulosti.
Editori nového vydania Zavarského suchoňovskej monografie Peter Zagar a Pavol Šuška v predhovore spomínajú, že mali k dispozícii rukopis s autorovými vsuvkami a poznámkami, tieto sa však pravdepodobne viazali na text rukopisnej štúdie, ktorej skrátenú verziu Zavarský uverejnil už v spomínanom ročníku Slovenskej hudby. (Zavarského prenikavé analytické myšlienky tu boli znehodnotené stupídnym ideologickým citátom zaradeným tesne za textom štúdie). Z kompletnej štúdie nájdenej v pisateľovej pozostalosti máme ešte zreteľnejšiu predstavu o autorovom chápaní Suchoňa v jednote domácej genézy jeho individuálneho štýlu a dozrievania v európskych súvislostiach. Porovnávanie pôvodného a obnoveného textu monografie svedčí o tom, že editori zachovali Zavarského originál (len s drobnými štylistickými úpravami a grafickým zdôraznením kľúčových výpovedí a citátov). Odôvodneným sa javí prisúdenie samostatnej kapitoly „Žalmu zeme podkarpatskej“, skladbe, ktorú Zavarský v pôvodnej verzii začlenil do kapitoly „Od Burlesky k Žalmu“. Ak k porovnávaciemu čítaniu pridáme aj Kresánkov text, je zrejmé, že sa Zavarskému nevšímavosťou k jeho práci o Suchoňovi v minulosti ublížilo. Zhoda medzi obidvomi monografistami je napríklad v tom, že v súvislosti s vynútenou úpravou originálu Krútňavy (vypustení pôvodnej dvojice Básnika a Dvojníka) píšu, že týmto aktom došlo k zdôrazneniu realistickej povahy opery.
Zavarskému pritom viac záležalo na charakteristike genézy skladateľovej osobnosti, a preto sa podrobnejšie venoval jeho mladíckym dielam a rokom štúdia u Frica Kafendu. Kresánek zasa, oprúc sa aj o cyklus Obrázky zo Slovenska, vykreslil skladateľa ako uvedomelého národovca, zakoreneného inšpiračne v slovenskom folklórnom prostredí, čoho zdroje videl aj v Suchoňových kontaktoch s pedagogickou a umeleckou osobnosťou Vítězslava Nováka. Zavarský v záverečných odsekoch prisudzuje Suchoňovej hudbe podstatnú oporu v polyfonickom majstrovstve, Kresánek zas videl základ skladateľovho hudobného myslenia v rozvíjaní harmonického, vertikálneho zvukového ideálu – azda táto inverzia bola zásadným rozdielom medzi Zavarského a Kresánkovým pohľadom na originalitu Suchoňovej hudby.
Keď však čítame pozorne Zavarského text, zistíme, že odsek o polyfónii prichádza po slovách obdivu nad skladateľovou harmonickou invenciou. Napokon aj Kresánek patrične ocenil kontrapunktické majstrovstvo autora Baladickej suity a o dôraze skladateľa na akordický zvukový ideál sa zmienil až pri charakteristike cyklu Obrázky zo Slovenska, ktorý Zavarský v čase písania svojej monografie ešte nemohol mať k dispozícii. Jeho uhol pohľadu v spomínanej štúdii svedčí o svedomitosti analyticko-syntetického pohľadu na jednotlivé zdroje Suchoňovho zrelého hudobného myslenia a popri úvahách o melodike sa veľmi podrobne venuje charakteristike Suchoňovej modálnej akordiky i harmónie (neustále pohotovo operujúc konkrétnymi príkladmi zo skladateľovej tvorby). Čo je cenné a v neskorších pohľadoch na Suchoňa od iných pisateľov neprítomné, je Zavarského začleňovanie interpretovaného slovenského skladateľa do európskych súvislostí vývoja modálnej organizácie tónového materiálu, vrátane komparácie s klavírnymi skladbami Suchoňovho súčasníka Oliviera Messiaena.
Prílohou je „Zoznam diel Eugena Suchoňa“, v ktorom editori rešpektovali obidva novšie zoznamy – chronologický, pripravený pri príležitosti 90. výročia narodenia skladateľa Alžbetou Rajterovou a zverejnený v tematickom dvojčísle Slovenskej hudby 1998, ako aj tematický, vytvorený na základe súpisu skladateľovej pozostalosti v Hudobnom múzeu SNM jeho dcérou Danicou Štilichovou. Na záver možno len skonštatovať, že vydanie doplnenej verzie monografie Ernesta Zavarského o Eugenovi Suchoňovi pripravené Hudobným centrom je v každom prípade dôležitým príspevkom k oživovaniu našej hudobno-kultúrnej pamäte, oživovaniu, ktoré je predpokladom videnia súvislostí, a teda profesionalizmu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.